Frekvencie lietadla

Moja babička a dedko mali obrovský pozemok. Dom stál uprostred a okolo neho záhrady – horná, dolná, bočné a každá bola iná. Hrávali sme sa, že sme si ich rozdelili, komu ktorá patrí a spoločné námestie bol dvor. Tam sme predávali ovocie zo svojich záhrad, ktoré zas nemali v inej a tam ste ležali na lavičke, keď vás z toho bolelo brucho. Takže, mali sme trh, zdravotné stredisko bolo v dome, škôlka v slepačom dvore, zborovňa v prasačom chlieve, rozhľadňa v kadibudke na rozhraní troch záhrad pri schovávačke. Naše deti vždy boli mačiatka, tie sme tiež mali podelené. Od rána do noci sme takto mali celú dedinu. Babička šla niekde niečo okopávať, odkiaľ nás ani nedopočula a najkrajší svet fungoval sám. Myslela som si, že veľa ľudí takto býva a toto je bežné, že toto majú všetci po dedinách. Polroka každý pracuje niekde v meste a polroka majú všetci ľudia prázdniny, keď žijú. Bola som veľmi prekvapená, že len dva mesiace, veď len vtedy sme žili, keď boli prázdniny. Potom som bola prekvapená, že za záhradu niekto považuje nejaké pľuvátko pred domom, kúsok zeme. Pozemok, to znamená vinohrad, kde sa môžete schovávať, záhradu v ktorej nedovidíte na koniec. Kde sú všetky zákutia, kde môžete mať absolútnu samotu?

Na konci dolnej záhrady premával vlak a to bola tá najväčšia romantika, akú som zažila. Babička nepotrebovala hodinky pri práci v záhrade, lebo išiel vlak a povedala, ide pätina. A teraz príde to napínavé, keď sme čakali príchod niektorého člena rodiny z ďaleka. Ide Katka! – skríkla babička a všetci rýchlo zháňali čím budú mávať a utekali cez slepačí dvor na pole, aby nás bolo dobre z vlaku vidno. Keď som nemala čo chytiť, strčila mi babička do ruky obrovskú dedkovu vreckovku a mávali sme tým ako nejaké zoradené surikaty. Striehli sme na okná vlaku, z ktorého sa vystrčila celá ruka. Ešte napínavejšie to bolo z vlaku. Už stanicu dopredu sme striehli na polia, stromy, pozor, teraz… a rovnako sme vystrájali vo vlaku a veľmi sa nám rátalo, čím viac ich v záhrade alebo na poli skákalo. Najnapínavejšie chvíle v živote som zažila pri okne vlaku, ešte pás stromov a už to príde… sekunda, keď vlak míňa zemský raj. 

 

A ešte jeden deň bol taký významný. Na meniny mojej tety, uprostred leta, sa všetci sviatočne vyobliekali a ako procesia sme mali ísť horným poľom a lúkami až k nej. Pokiaľ sme prišli od domu až po hornú bránu, tam mala babička dlhý pás kvetinárstva. Išla s nožom a každému po ceste narezala obrovské kytice, rástlo tam všetko. Ešte takúto ti dám… – hovorila mi po ceste a najviac sa mi rátali ľalie ako obrovské fakle. A všetci s kyticami sme šli ako rodinná procesia poľom. Išla som na návštevu najdôležitejších ľudí na svete a leto bolo v najväčšom rozpuku, že ešte nekončí. To bol tak dôležitý dom, že zakaždým som škemrala už na stanici, aby sme šli aj s kufrom rovno tam. A niekedy mi bolo aj vyhovené, že dedko odviezol kufor na bicykli najprv tam. Pre toto som chcela byť dospelá, aby som zakaždým mohla ísť zo stanice rovno tam a o tom mohli rozhodovať len dospelí. 

 

Chviľu najväčšieho pokoja ste mohli zažiť len v spálni, keď do absolútneho ticha poobedňajšieho spánku začalo hučať lietadlo v diaľke. Odvtedy, keď počujem lietadlo, zostanem stáť a vraj to sú nejaké zvláštne frekvencie zvuku. Okamžite viem byť v tých chvíľach absolútneho pokoja. Potom mačka vyskočí, keď sa snažíte uhádnuť, komu patria tie hlasy za oknom, kto prichádza… ktorý člen rodiny od hornej brány. Divoká radosť zakaždým, že ten alebo ten… Nikdy sme po hornú bránu nedovideli, kto stojí za bránou. Musel si sám zobrať kľúč na klinci a otvoriť si.

 

 

 

Trochu pripomína ten zvuk lietadla:

 

 

Stále moja najobľúbenejšia.

Ten začiatok, nie druhá polka, tam už je iná hudba:

 

 

 

 

 

.

Môjmu synovi vadilo, že čo si ja myslím v 800 kilometrovej diaľke!

20.08.2026

Ako som nemohla byť sama sebou. Pri mojej mame som mohla byť sama sebou, aj pri mojom mužovi 14 rokov. Ale keď som sa s ním chcela rozviesť, už nie. Taktiež som mohla byť sama sebou odkedy som začala blogovať a to od roku 2003. Mohla som byť sama sebou 19 rokov písania blogu. Nikdy som nezažila, že by mal môj syn nejaké výhrady voči tomu, čo píšem. Za posledné [...]

Zatmění srpna 2026: Když tvé staré já přestává fungovat

19.08.2026

Luna je zasa vo svojom živle v článku ako odmietajú deti matku a určite nie pre politické dôvody. Ale to si sa splietla, nie deti odmietajú kontakt so mnou ale ja s nimi. A so synom so skončila na Vianoce a s dcérou v lete. Moje deti si totiž myslia, že sú moji rodičia a ja ich dcéra, čo ich má poslúchať. Vadí im môj blog odkedy Rusko napadlo Ukrajinu. Nemám [...]

Do väzenia za to, že ťa nechcem?

19.08.2026

V čom si lepší od môjho muža za ktorého som bola niekedy aj vydatá? Ten by nikdy taký debil, aby bol progresívcom, nebol! To by som neverila, že sa mi bude progresívny ženatý muž vyhrážať, že keď ho nebudem chcieť, asi na sex, keď má manželku, tak ma udá a dá vyšetrovať na polícii za zločiny proti ľudskosti, lebo som volila Smer a chcem mier. Alebo [...]

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2,571
Celková čítanosť: 6759927x
Priemerná čítanosť článkov: 2629x

Autor blogu

Kategórie