„aby žiadna čiastka slovenskej pôdy nebola čo i len prechodne stratená v prospech Poľska“
„BRUTÁLNY ŠKANDÁL REZORTU ZAHRANIČIA
Poslanci NR SR sa už od začiatku marca (keď sa Z MÉDIÍ !!! dozvedeli o tom, že minister Lajčák už dlhší čas vyjednáva akúsi zmluvu o podmienkach pôsobenia amerických vojsk na Slovensku) márne domáhajú, aby im ministerstvo sprístupnilo text AMERIČANMI PREDLOŽENÉHO NÁVRHU tejto zmluvy.
Podľa odborných analýz ministerstva obrany a jeho stanoviska (zverejneného 11. marca 2019) je cieľom tejto bilaterálnej, medzinárodnej zmluvy, stojacej nad zákonmi SR, vytvorenie exkluzívnych podmienok pre rozmiestňovanie príslušníkov US Army na Slovensku, zavedenie uplatňovania jurisdikcie cudzieho štátu na našom území a závažné obmedzenie suverenity Slovenskej republiky.
Vzhľadom na ústavný charakter a široký rozsah Američanmi sformulovaných nárokov voči slobodnej, suverénnej Slovenskej republike bolo povinnosťou ministra zahraničia okamžite informovať o týchto amerických požiadavkách nielen prezidenta, ale aj parlament a Vládu SR.
Miesto toho prišiel 21. marca minister Lajčák poslancom NR SR len tak, s ľahkosťou oznámiť, že áno, vedie s Američanmi dialóg o zmluve Defense Cooperation Agreement, ale text východiskového, americkou stranou sformulovaného základu zmluvy (s odvolaním sa na prebiehajúce rozhovory) poslancom NR SR nesprístupní !
Škandálom, ale skutočne brutálnym škandálom je spôsob, ako sa dnes takmer po mesiaci slušného, legitímneho, ale márneho domáhania sa zverejnenia základných informácií o americkom NÁVRHU zmluvy (DCA) od zo zákona príslušnej osoby, od zo zákona príslušnej inštitúcie (MZV a EZ) slovenská verejnosť, ale aj poslanci parlamentu (!!!) dozvedajú všetky tieto dôležité informácie akýmsi zvláštnym spôsobom, prostredníctvom elektronických MÉDIÍ …
https://www.hlavnespravy.sk/aka-je-ta-judasska-zmlu…/1719627
Zdá sa, že už aj ministerskí zamestnanci mali plné zuby nelegálneho utajovania tohto ponižujúceho a hanebného dokumentu, keď sa odhodlali sprístupniť ho širokej verejnosti takýmto pokútnym spôsobom. Po skúsenostiach Zuzany Hlávkovej, ktorá už v roku 2016 poukázala na podivné maniere v práci MZV sa im ani nedá čudovať.“ (Paška)
argumenty z diskusií k tomu:
„Nekecajte hluposti, tu zmluvu Lajcak vyjednava na podnet Ministerstva obrany, ktoru vedie Gajdos zo SNS a vypracuvava ju na MZV nominant SNS ….. zistite si suvislosti skor nez niekoho osocite!“
„mylite sa – Lajcak vyjednaval sam (a bez mandatu) a „zabudol“ informovat svojich koalic partnerov, MO SR Gajdos dlho netusil aku konkrektnu „financnu pomoc“ pre nas Lajcak s USA „vyrokoval…“
Ked sa Gajdos napokon predsa len dostal k draftu Lajcakovej US zmluvy s detailnymi info – okamzite odmietol v takomto podvode na SK pokracovat a informoval SNS.
Lajcak je bud absolutny diletant ktory podcenil strateg bilateral vojen zmluvu.. alebo vstekych podviedol naschval… (vyberte si)“
„SNS nerobte so seba obeť,s lietadlami ste nás zadĺžili na dlhé roky.Teraz si chcete zachrániť tvár tak kvičíte o vyrokovaní dobrej zmluvy aj S s Pellegrínym.Pri daní sa do zálohy ako nástupište do vojny nemôže sa vyrokovať dobrá zmluva len zlá.Tak Danko nerob teatrálne výstupy ak nemáš možnosť zastaviť tú pohromu povaľ vládu,vystúp z nej len tak dokážeš ,že s tou láskou k SR to myslíš vážne a tým i zastavíš Lajčáka.“
„Lajcakova demisia je podana – prezident si neplni povinnosti….“ (J.Paska,SNS)“
„NEMÔŽE SA TAK STAŤ!! Veľmi nebezpečné pre SK, aj občanov. Všetci dobre vieme že by to bolo americké územie a robili by si na ňom čo chceli. Nehovoriac o tajných mučiarnach pre americkú rozviedku. Dávam tomu 99%,že by to bolo súčasťou komplexu. Koľko ľudí by sa tam STRATILO? Normálny človek to vníma, ako nič len ďalšiu agresiu NATO proti Rusku. NEMÔŽME SA PODIEĽAŤ NA TAKÝCH ŠPINAVOSTIACH. SK by z toho nič nemala, okrem toho že by sa stalo potenciálnym cieľom, keby niečo buchlo. LAJČAKA BY UŽ TERAZ MALI STÍHAŤ ZA VLADTIZRADU. MINISTER zahraničných vecí SR pre americké záujmy. Také veci sa nemôžu diať. Ten človek je kompletne je nekompetentný. ČO ROBÍ GP? Nech sa zobudia. “
https://www.hrnko.sk/2008/03/22/rokovanie-o-… – podobnost cisto nahodna …
„Nárok Berlína na územie západného Slovenska sa predbežne riešil tak, že sa do ochrannej zmluvy včlenil článok o zriadení ochranného pásma. Podľa článku 2 ochrannej zmluvy, „aby sa účinne prejavila ochrana prevzatá nemeckou ríšou, nemecká branná moc bude mať kedykoľvek právo zriaďovať vojenské zariadenia a mať posádky v sile, ktorú uzná za nutnú na území ohraničenom na západe hranicami slovenského štátu a na východe čiarou, tvorenou východným okrajom Malých Karpát, Bielych Karpát a Javorníkov“. V tomto pásme ma1a slovenská vláda zabezpečiť pre nemeckú armádu potrebné pozemky a povoliť bezcolné zásobovanie wehrmachtu. Zároveň mali nemeckej armáde patriť vojenské výsostné práva a príslušníci wehrmachtu a jeho sprievodu mali podliehať výlučne nemeckému súdnictvu.
„Zároveň mali nemeckej armáde patriť vojenské výsostné práva a príslušníci wehrmachtu a jeho sprievodu mali podliehať výlučne nemeckému súdnictvu.“ – presne taketo prava si vynucuje US Army !!!“
„Orban taku zmluvu podpisal“
„ano citala som, ale nikto presne nevie co HU podpisali, Szijjártó nespecifikoval detaily ich zmluvy.. Mozno je schopnejsi vyjednavac, ako nas Lajci v demisii, ktory pre nas „vyrokoval“… hluposti.“
AKO NÁS ZATIAHLI DO VOJNY V MINULOSTI
Anton Hrnko:
Rokovanie o ochrannom pásme a zatiahnutie slovenského štátu do vojny s Poľskom
„Otázka utvorenia ochranného pásma (Schutzzone) na území západného Slovenska po vzniku slovenského štátu patrí medzi najčastejšie témy prác našich i zahraničných historikov, ktoré sa týkajú satelitného pomeru tohto štátu k nacistickému Nemecku.[1] Napriek tomu sú ešte určité nejasnosti, ktoré súvisia so zodpovedaním otázok, za akým účelom bolo toto pásmo utvorené a ako konečné upravenie štatútu ochranného pásma vplývalo na prehlbovanie kolaborácie ľudáckeho režimu s nacistickým Nemeckom; najmä, ako súvi seli s jeho zapojením do agresívnej vojny proti Poľsku.
„že ide vlastne o zbavenie suverenity tejto čiastky Slovenska, ktorá mala byť pod tou zónou, a fakticky by to znamenalo pričlenenie tejto čiastky Slovenska k nemeckej ríši. Malo to siahať až po Váh. Podľa neho sa tu mali budovať veľké opevnenia a pozemky pre tieto opevnenia mali byť vyvlastnené v prospech ríše. Naše úrady v tejto čiastke Slovenska boli by síce ostali, ale mali sa riadiť podľa nemeckých vojenských predpisov[8]“. Ľudáci, ktorí boli obviňovaní zo straty území okupovaných Maďarskom a Poľskom, nemohli pripustiť ďalšie, tak podstatné oklieštenie slovenského územia, ak si chceli zachovať svoju tvár pred slovenskou verejnosťou.
Narazili však na ešte dravší nemecký imperializmus, ktorému sa v dôsledku jeho nepomerne väčšej sily museli podriadiť.
Nacistickí vládni a vojenskí predstavitelia sa počas rokovaní vo Viedni 17. marca 1939 (pretože predbežne zotrvali na existencii slovenského štátu) vzdali niektorých maximalistických požiadaviek, ktoré by znemožnili ľudákom uskutočňovať politiku kolaborácie. Zo spomínaných strategických dôvodov sa však nemienili tohto územia zrieknuť. Nárok Berlína na územie západného Slovenska sa predbežne riešil tak, že sa do ochrannej zmluvy včlenil článok o zriadení ochranného pásma. Podľa článku 2 ochrannej zmluvy, „aby sa účinne prejavila ochrana prevzat&aac ute; nemeckou ríšou, nemecká branná moc bude mať kedykoľvek právo zriaďovať vojenské zariadenia a mať posádky v sile, ktorú uzná za nutnú na území ohraničenom na západe hranicami slovenského štátu a na východe čiarou, tvorenou východným okrajom Malých Karpát, Bielych Karpát a Javorníkov“. V tomto pásme ma1a slovenská vláda zabezpečiť pre nemeckú armádu potrebné pozemky a povoliť bezcolné zásobovanie wehrmachtu. Zároveň mali nemeckej armáde patriť vojenské výsostné práva a príslušníci wehrmachtu a jeho sprievodu mali podliehať výlučne nemeckému súdnictvu[10].
Podpísanie ochrannej zmluvy, stanovenie hranice ochranného pásma a jeho predbežného štatútu v článku 2 tejto zmluvy bolo však len začiatkom veľmi dlhých a zložitých rokovaní o konečnom usporiadaní vzťahu slovenského štátu a nacistického Nemecka. Pritom sa vynára i otázka, či ríšski predstavitelia okrem utvorenia strategického predpolia pre okupované české krajiny mali aj iné úmysly, najmä, či bezprostredne v čase tvorenia a podpísania tieto zmluvy sledovali aj zámer utvoriť si priaznivé predpolie pre zamýšľaný útok na Poľsko.
H. Batowski okrem toho tvrdil, že ochranné pásmo malo byť od samého začiatku nástupným priestorom na útok proti Poľsku[13]. Predovšetkým treba vidieť, že ochranné pásmo malo zabezpečiť nacistický výboj, dosiahnutý okupáciou českých krajín. Na jeho utvorenie treba nazerať aj z hľadiska celkových cieľov nacistickej politiky, najmä hlavného, ktorým bolo rozšírenie „životného priestoru“ nacistickej tretej ríše na úkor národov strednej a východnej Európy. Ochranné pásmo bolo hrozbou najmä pre štáty juhovýchodnej Európy, pretože bolo ideálnym nástupným priestorom do Dunajskej kotliny. V určitom zmysle malo i protipoľský význam, no skutočnosť, že v ochrannej zmluve sa ochranné pásmo ohraničilo nezávisle od komunikačnej nosnosti tohto priestoru (cesty, železnice), znižovalo význam tohto pásma ako operačného nástupného priestoru proti Poľsku.
Čím viac sa zhoršovali vzťahy medzi Berlínom a Varšavou a čím viac sa približoval nacistický útok na Poľsko, tým viac sa do rokovaní nemecko-slovenskej komisie prenášal tento faktor. Vyvrcholilo to nakoniec tým, že nacistická strana potvrdila ochotu ustúpiť zo svojich veľmi tvrdých pozícií, ale len za cenu zhoršenia slovensko-poľských vzťahov.
Až keď v Berlíne definitívne zistili, že Poľsko nemieni robiť ústupky, ktoré by oklieštili jeho suverenitu a podriadili ho nacistickej supremácii, zriekli sa – aspoň vo vzťahu k Poľsku – politiky delenia Slovenska a naopak sa ho usilovali využiť ako nástupný priestor vojenského útoku proti Poľsku.
Na začiatku mája 1939 prišla do Bratislavy nemecká vojenská komisia (Duetsche Militärkomision, DMK), ktorá mala usporiadať pomery na Slovensku vyplývajúce z ochrannej zmluvy, najmä otázky súvisiace s ohraničením a funkciou ochranného pásma a s odovzdaním zbraní česko-slovenskej armády nemeckej ríši.
Nemecká vojenská komisia prišla do Bratislavy 7. mája 1939, prvé návštevy a rokovania uskutočnil generál Barckhausen v dňoch 8. až 9. mája 1939. Na týchto stretnutiach oboznámil činiteľov bratislavskej vlády so smernicami, ktoré dostal od svojich predstavených, a zoznámil sa s členmi slovenskej vojenskej komisie[22]. Rokovania sa začali 10. mája 1939[23]. Aj keď nemožno príchod DMK do Bratislavy a definitívny krach nacistických plánov na podriadenie Poľska „suchou“ cestou mechanicky spájať, najmä keď nie sú dokumenty, ktoré by súvislosť medzi nimi potvrdzovali, nemožno nepoukázať na túto zhod u.
Rokovania medzi slovenským štátom a nemeckou ríšou o úprave pomerov vyplývajúcich z ochrannej zmluvy prebiehali v rámci vojenských komisií, na čele ktorých za nemeckú stranu stáli generál F. Barckhausen a titulár (Geschäftsträger) nemeckého vyslanectva v Bratislave generálny konzul E. von Druffel a za slovenskú stranu sekčný šéf Ministerstva zahraničných vecí I. Milecz. V skutočnosti však vedúci predstavitelia DMK všetky významnejšie otázky prerokovávali priamo s J. Tisom, F. Ďurčanským alebo s celou vládou. Postup rokovaní bol veľmi pomalý a hneď spočiatku boli hlavné prob1émy rozdelené do viacerých subkomisií, z ktorých rozhodujúcu úlohu plnila subkomisia vojenská[24]. Najdôležitejšie problémy, na ktoré sa sústredilo rokovanie v jednotlivých subkomisiách i komisii boli ohraničenie ochranného pásma, definovanie pojmu „výsostné práva“, ktoré mal wehrmacht vykonávať v ochrannom pásme; využitie vojensko-hospodárskych podnikov na Považí; početný stav slovenskej armády; odškodné za česko-slovenský vojnový materiál, ktorý nemecké vojsko ulúpilo z vojenských skladov na západnom Slovensku; možnosť vlastniť bojové chemické látky slovenskou armá dou; možnosť podržať posádky slovenskej armády v ochrannom pásme a i. O nacistických požiadavkách bola slovenská strana informovaná už 17. apríla 1939[25]. Prvý raz predstavitelia bratislavskej vlády o nich rokovali 19. apríla 1939, keď sa slovenská delegácia na čele s Tisom zdržiavala v Berlíne na oslavách Hitlerových narodenín[26]. Požiadavky, ktoré boli podľa vyhlásení nemeckých predstaviteľov v súlade so znením ochrannej zmluvy, však výrazne prekračovali nacistické požiadavky z marca 1939, pričom nemecká strana na rokovaniach využívala veľmi široké znenie článkov tejto zmluvy.
Za výsostné práva wehrmachtu v budúcom ochrannom pásme požadovali uznať zaberanie vojenských, úradných, ako i súkromných budov, využívanie všetkých dopravných ciest a prostriedkov, vojensko-hospodárskych podnikov vrátane bezcolného dovozu potrebného tovaru a surovín na zabezpečenie vojenských jednotiek v pásme, ako aj vývozu výrobkov z nich; pošty, ďalekopisu a spravodajstva; pre obce Trenčín, Kubrú, Dubnicu, Považskú Bystricu, ako aj považské zbrojovky (všetko na ľavej strane Váhu) požadovali uznať ustanovenia ochranného pásma; slovenská ar máda mala mať stav vo výške 1 % počtu obyvateľov (asi 25 000 mužov); vývoz zbraní zo Slovenska sa mohol uskutočniť len s povolením ríšskej vlády.
Slovenská vláda z tých istých dôvodov, z ktorých nemohla prijat požiadavku na odtrhnutie územia západne od Váhu na rokovaniach vo Viedni 17. marca 1939, usilovala sa mierniť maximalistické požiadavky nacistov na ich práva v ochrannom pásme. Ich prijatie by pre ňu znamenalo vzdať sa zvrchovanosti na rozsiahlom územi štátu a povoliť pre toto územie úplne iný štatút ako v ostatných oblastiach štátu. Z nacionalistického hľadiska, z ktorého bránila svoju politiku spolupráce s Nemeckom, by sa totiž úplne znemožnila, čo by do značnel miery znamenalo aj stratu soci álnej základne vlastnej moci.
Skutočnosť, že slovenskej vláde v mnohom záležalo najmä na formálnej stránke nacistických požiadaviek, si povšimol generál Barckhausen už počas svojho prvého pobytu na Slovensku. „Slovenská vláda vychádza v ústrety všetkým návrhom a snaží sa z najlepších síl, aby splnila nemecké požiadavky,“ písal Barakhausen svojim nadriadeným. „Vyjadrila len prosbu, aby, ak si má ochrániť a upevniť svoje postavenie vo vlastnej krajine, zachovávalo sa podľa možnosti jej dekórum.“[32] Samozrejme, túto ochotu slovenskej vlády nacisti využívali a nechceli pristúpiť ani len na formálne úpravy svojich návrhov na usporiadanie pomerov na Slovensku a v ochrannom pásme zvlášť. Využívali pri tom aj skutočnosť, že územia, o ktorých sa rokovalo, obsadil nemecký wehrmacht, čo utváralo priaznivé podmienky na vynucovanie si ďalších a ďalších požiadaviek nemeckej ríše od predstaviteľov nového režimu na Slovensku.
Dokončovanie príprav na útok na Poľsko vyžadovalo aj definitívne upravenie pomerov na Slovensku, aby sa aj na južnom krídle upevnila celková strategická pozícia ríše pred začatím bojových operácií. Preto v ďalších rokovaniach prejavili vyjednávači Berlína určitú ochotu vyjsť najmä z formálnej stránky v ústrety požiadavkám bratislavskej vlády. Dokonca súhlasili ustúpiť aj v niektorých vecných otázkach, ktoré však zapadali do celkových príprav útoku na Poľsko. Všetky zásadné pož iadavky však naďalej presadzovali a neskôr si ich od Tisovej vlády aj vynútili.
teda úsilie o čo najrýchlejšie skončenie rokovaní o určenie štatútu ochranného pásma, ktorá súvisela s dokončovaním príprav na prepadnutie Poľska, sa výrazne odrazila už vo výnose Zahraničného úradu z 30. júna 1939, zaslaného nemeckému vyslanectvu do Bratislavy.[36] V tomto výnose sa dávalo slovenskej vláde na vedomie, že „predbežnou podmienkou pre predvídanú podporu Slovenska je bezozvyšku uznanie našich požiadaviek, pretože Slovensko je odkázané na našu vojenskú, hospodársku a finančnú pomoc.“[37]
Ďalej sa slovenskej vláde oznamovalo, že všetky otázky súvisiace s vojenskou, hospodárskou a inou pomocou možno s úspechom riešiť len v tom prípade, ak sa splnia všetky vojenské a politické požiadavky tretej ríše. Ústupky môže slovenská strana čakať len v tom prípade, ak sa zapojí do protipoľskej politiky, pretože všetky vojenské a politické požiadavky ríšskej vlády s výnimkou jednej, týkajúcej sa nemeckej menšiny a jej úlohy v štáte, boli zamerané proti Poľsku. Od bratislavskej vlády sa požadovalo zamedzenie akýchkoľv ek vzťahov s Poľskom, ktoré protirečili nemeckým záujmom, zostrenie stráženia hraníc s Poľskom, prepustenie nespoľahlivých elementov z finančnej stráže, zamedziť vstup do česko-slovenských légií v Poľsku, zamedziť poľskú špionáž. Požiadavky na vnútropolitickú stabilizáciu sa týkali vyradenia K. Sidora z vnútropolitického vplyvu a odstránenia Nemcom nepohodlných ľudí. Ďalej žiadali vybudovať spravodajskú sieť proti Poľsku a získaný spravodajský materiál mali poskytnúť nemeckej spravodajskej službe.[38]
Všetky požiadavky ríšskej vlády, ktorých cieľom bolo obmedzenie stykov s Poľskom, ľudáci na tomto zasadnutí akceptovali. Bratislavská vláda uistila Barckhausena a Druffela, že „bude ďalej viesť vnútropolitický vývoj na Slovensku voči Nemecku v úplnom pozitívnom a priateľskom duchu.“[39] Teda, že je ochotná naďalej prehlbovať svoju spoluprácu s nacistickým Nemeckom. Výsledok sa ukázal po vypuknutí druhej svetovej vojny v aktívnej účasti slovenskej armády na vpáde do Poľska.
Intenzifikáciou príprav na útok na Poľsko sa v štáboch wehrmachtu začalo uvažovať i o konkrétnych modalitách využitia slovenského priestoru. Celou problematikou začlenenia územia Slovenska do operačných plánov nemeckých vojsk…
… keby sa oboznámila diplomatickou cestou účelne slovenská vláda o tom, že nemecký veliteľ (Oberbefehlshaber) prevezme výkonnú moc (nad územím slovenského štátu – pozn. A. H.).“[41] Hlavné velenie nemeckého pozemného vojska, ktoré v predchádzajúcom období nemalo dobré skúsenosti so slovenskou vládou, trvale odmietajúcou z praktického, pre Bratislavu najmä z formálneho hľadiska prehnané nároky nemeckej brannej moci na Slovensku
…vo svojom prípise z 8. augusta 1939 odmietol takýto spôsob premeny územia slovenského štátu na operačné územie nemeckých vojsk v protipoľskej vojne. V prípade suspendovania výkonnej moci bratislavskej vlády videl zbytočné tažkosti, lebo by sa tým nemecká branná moc v očiach domáceho obyvateľstva stala nevyhnutne okupačnou mocou so všetkými z toho vyplývajúcimi neblahými dôsledkami.
Pritom poukázal na to, že v zmysle platných zákonov (zákon o obrane štátu z roku 1936) možno plne dosiahnuť všetky požiadavky nemeckej armády.
Svedčí o tom i spôsob, akým sa tento zdanlivý ústupok uskutočnil. Prípis generála Keitela, šéfa OKW, oznamoval slovenskej vláde, o aký ďalekosiahly ústupok ide, aby sa podnietila jej ochota na ďalšiu spoluprácu, a že zbrane, ktoré vlastní, sa v budúcnosti vyrábať nebudú a slovenská armáda sa prezbrojí novými nemeckými zbraňami, ale spôsob i čas prezbrojenia si ponecháva na rozhodnutie ríšska vláda.[45] Teda v momentálnom čase bolo pre Berlín vhodné, aby zostala slovenská armáda dostatočne vyzbrojená, ale pre budúcnosť si vyhradil rozhodujúci vplyv na výzbroj a výstroj armády slovenského štátu.
Za vydreté ústupky, týkajúce sa najmä právnej jednoty ochranného pásma s ostatným územím slovenského štátu a povolením jednej viac-menej symbolickej posádky v tomto pásme (300 mužov v Senici, nebolo to však priamo súčasťou zmluvy, ale jej doplnku z 13. augusta 1939) súhlasila slovenská vláda s plným využitím rozsiahlej a strategicky významnej časti slovenského územia na agresívne akcie nemeckého imperializmu. Okrem toho, že sa bratislavská vláda v ochrannom pásme zriekla v prospech nemeckej brannej moci výsostných práv, patriacich v suverénnom štáte výlučne vlastnej armáde, poskytla všetky dopravné spoje medzi Bratislavou, Žilinou a Čadcou, vrátane tých, ktoré ležali na východnej strane Váhu na neobmedzené využitie wehrmachtu. V čase vojnového nebezpečenstva sa v tomto priestore mohlo ubytovať aj nemecké vojsko s tými istými podmienkami ako slovenská armáda (teda v priestore mimo pásma a v samom pásme mala nemecká armáda v týchto veciach neobmedzené právo a príslušníci slovenskej armády okrem taxatívne vymenovaných do tohto pásma nesmeli).
Skončenie rokovaní o usporiadaní pomerov v ochrannom pásme bolo zároveň začiatkom konkrétneho zaťahovania slovenskej armády do agresívnych akcií proti Poľsku.
„Z vojenských dôvodov utajenia“ – oznamovalo sa v prípise – „nie je prípustné slovenskú vládu informovať o tom už teraz, ale môže sa jej to oznámiť, tiež zo zahraničnopolitických dôvodov, až v poslednej hodine. Pretože prípravy na to musia byť prijaté už v mieri, stane sa to v rámci vojenskej spolupráce.“[50] Predstavitelia bratislavskej vlády síce postrehli začiatkom leta nacistické prípravy na vojnu proti Poľsku,[51] nechceli si však pripustiť, najmä kruh okolo Ďurčanského, že aj po poskytnutí slovenského územia nacistickému nástupu nebudú môcť zostať mimo tohto konfliktu.[52] Naďalej všestranne vychádzali v ústrety požiadavkám Berlína, čo nemecká strana – aj keď svoje úmysly pred Bratislavou zatajovala – využívala na stále všestrannejšie zaťahovanie slovenského štátu do vojnových príprav. Slovenská vláda sa okrem toho intenzívne zapájala aj do protipoľskej kampane.
O konkrétnych modalitách zatiahnutia slovenského štátu do vojenských operácií proti Poľsku sa rokovalo vo Viedni, v sídle hlavného velenia 14. armády, ktorá mala viesť operácie proti Poľsku zo severnej Moravy a Slovenska, samozrejme bez účasti predstaviteľov zainteresovanej strany.[53] Na rokovaní sa prebrali smernice o správaní nemeckých jednotiek pri vstupe na Slovensko, vypracovaných. na začiatku augusta 1939. Podľa nich sa malo Slovensko pokladať za spriatelený štát, ktorý dobrovoľne poskytol svoje územie na operácie nemeckej armády. Hoci s a na rokovaní definitívne prijala zásada, že výkonná moc zostane naďalej v rukách slovenskej vlády – teda nie ako sa pôvodne predpokladalo, že bude v rukách nemeckého veliteľa – prijaté smernice o vzťahu k slovenským úradom zostali prakticky nezmenené. Spojenie medzi veliteľom 14. armády a slovenskou vládou mal zabezpečiť styčný dôstojník, ktorý by prenášal všetky požiadavky nemeckého veliteľa slovenskej vláde. V jednotlivostiach tieto smernice obsahovali to, čo neskôr vydala slovenská vláda ako vyhlášku k obyvateľstvu 28. augusta 1939.[54] Tieto smernice sa na zasadnutí akceptovali.
Koncept nóty sa odvolával na predvídaný vpád poľských vojsk na Slovensko, a tým okamžitý vstup nemeckých armád na jeho územie, aby Nemecko mohlo splniť záväzky z ochrannej zmluvy. Okrem toho obsahoval už uvedené smernice o správaní sa nemeckej armády.[56] Aj keď sa táto skutočnosť bezprostredne dotýkala územia slovenského štátu, slovenská vláda zostala naďalej neinformovaná.
Až tesne pred vpádom do Poľska (pôvodný termín bol určený na 26. augusta 1939) oznámil nemecký vyslanec H. Bernard a šéf DMK generál Barckhausen 24. augusta 1939 predstaviteľom vlády v Bratislave, že v najbližšom období sa očakáva vojna medzi Nemeckom a Poľskom. Pod zámienkou, že je možný poľský vpád na Slovensko, žiadali od slovenskej vlády podriadenie slovenskej armády nemeckému veliteľovi a poskytnutie letiska v Spišskej Novej Vsi nemeckej Luftwaffe. Zároveň Ríšske ministerstvo zahraničia oznámilo slovenskej vláde, že očakáva „lojálnu spoluprácu“ a za to je ochotné garantovať hranice Slovenska proti Maďarsku, vrátiť slovenské územie odstúpené Poľsku roku 1938 a ubezpečilo, že slovenská armáda nebude nasadená mimo územia Slovenska.[57] Toto oznámenie podľa očakávania bratislavská vláda prijala bez námietok.[58]
využilo velenie nemeckej brannej moci na plné integrovanie slovenskej armády do príprav na útok na Poľsko. Trvalá ochota bratislavského režimu podriaďovať sa nacistickým požiadavkám a ustupovať v otázkach, netýkajúcich sa bezprostredne úzkych záujmov vtedajšej slovenskej politickej elity, odstránila posledné zábrany velenia wehrmachtu k vedeniu slovenského štátu. Napriek tomu, že OKW sa dohodlo so Zahraničným úradom, že nótu z 21. augusta 1939 odovzdá spoločne zástupca wehrmachtu a Zahraničného úradu slovenským úradom až po vypuknutí bojov, respektíve niekoľko hodín predtým, oboznámil veliteľ 14. armády generál List s plánmi nemeckej brannej moci generála F. Čatloša už 27. augusta 1939.[61] Po určitom váhaní a kontaktoch so Zahraničným úradom potom odovzdalo túto nótu i nemecké vyslanectvo v Bratislave.[62] Aj v tomto prípade slovenská vláda len s nepatrnými námietkami prijala nemeckú požiadavku a už na druhý deň vydala vyhlášku, v ktorej obyvateľstvu oznamovala príchod nemeckej armády na Slovensko[63] a nariadila úradom, ako sa k týmto vojskám majú správať.[64]
Krátky čas medzi predpokladaným a skutočným útokom na Poľsko využil nacistický wehrmacht na rozšírenie operačného územia aj na Slovensko mimo ochranného pásma už pred začatím bojov, čo sa pôvodne neplánovalo. Pretože po prijatí nacistickej nóty slovenskou vládou do začiatku útoku zostával nemeckému veleniu ešte dostatok času, rozšírilo si svoje nástupné operačné územie tým, že 14. armáda vystriedala slovenské jednotky na Orave.[65] Hoci generál F. Čatloš pred Národným súdom tvrdil, že ani po stretnutí s generálom Listom v Žiline 28. augusta 1939 sa nedozvedel o tom, že slovenská armáda sa zúčastní na útoku na Poľsko,[66] z rozsahu opatrení, ktoré od neho generál List vyžadoval, mu ako vojakovi muselo byť zrejmé, že nejde o defenzívne opatrenia neutrála v prípade konfliktu v blízkosti hraníc štátu.
V liste, ktorý generál List zaslal Čatlošovi 27. augusta 1939, sa oznamovalo, „že Führer očakáva, že armáda Slovenska, stojaceho pod nemeckou ochranou, s radosťou a so všetkou silou sa zasadí o to, aby žiadna čiastka slovenskej pôdy nebola čo i len prechodne stratená v prospech Poľska“.[67] Ďalej gen. F. Čatlošovi dával na vedomie, že preberá velenie nad slovenskou armádou. Účel opatrení slovenskej armády podľa generála Lista spočíval v tom, „aby a) slovenské územie bolo zabezpečené pred každým poľským vpádom; b ) na slovenskej hranici medzi maďarskou hranicou a Vysokými Tatrami boli viazané čo možno najväčšie sily (poľské – pozn.. A. H. )“.
Ochota, s akou Čatloš prijal nemecké požiadavky,[70] len utvrdila vojenské kruhy tretej ríše, že vládna garnitúra v Bratislave je ďalej pripravená rozširovať svoju spoluprácu s dominantnou mocnosťou. Netreba sa preto čudovať, že v čase vypuknutia nemecko-poľského konfliktu nemecká strana nedodržala svoj prísľub, že slovenská armáda nebude nasadená mimo hraníc Slovenska.
Rokovania o ochrannom pásme, ako vidieť, bezprostredne súviseli, s účasťou slovenského štátu na vojenskom ťažení proti Poľsku. Ochota s ktorou predstavitelia ľudáckeho režimu prijímali niektoré požiadavky nacistického Nemecka, len aby zabezpečili určitý priestor vlastnej politickej činnosti vo „vlastnom, národnom“ štáte a udržali stabilitu svojho režimu, nakoniec priviedla Berlín k presvedčeniu, že slovenský štát možno využiť na agresívne plány nemeckého imperializmu.
Aj zdanlivé ústupky slovenskej vláde si však dal draho zaplatiť. Ľudácki predstavitelia sa svojou kolaboráciou postupne stávali účastníkmi nacistických agresívnych podujatí a trvalo zväzovali svoj režim s osudom nacistického panstva v Nemecku.“
KTO BY POVEDAL, ŽE SA TO VOLALO OCHRANNÉ? A ŽE TO SLÚŽILO NA NAŠU OCHRANU?
.
Hm,zrazu ked Slovensko pomohlo nastupu fašistickych... ...
A pritom ste zabudli napisat,že ich z vychodu ...
Pokiaľ som počul od Pašku - tak sa to dozvedel ...
V skratke. Nemci sem nastúpili v uvedenom pásme ...
Je to oficiálna verzia, ktorá sa dobre ...
Celá debata | RSS tejto debaty