malinova

Presný opis Raja, ktorý stvorila moja babička.

Náš dedko si našu babičku zobral až keď mala ich prvá dcéra, ktorá sa narodila v ten istý deň ako môj prvý syn, jeden rok. Dovtedy sa mohli zobrať len s písomným súhlasom jeho otca a on súhlas nedal, lebo babička bola chudobná. Babička bola od neho mladšia o rok, ale ani on nemal 21 rokov. Už vtedy dedko váhal, či si ju má zobrať, lebo naša babička bola veľmi jedovitá žena. Bola škorpión. Keď sa pohádali, vyhrážala sa, že sa hodí pod vlak. A potom sa v posteli udobrovali. To bola asi jediná oblasť v ktorej si rozumeli. Predstavte si dominantnú jedovitú ženu a slabého muža pod papučou. Zakaždým mu vytkla, že si pri vchádzaní do domu neočochral topánky.

Moja mama sa narodila o druhej v noci ešte v starom dome uprostred dediny, ale keď mala tri roky, kúpil dedko tento obrovský pozemok, kde hlavne babička vybudovala Raj. Musel to byť obrovský pozemok, pretože môj dedko bol pôvodne tehlár a potreboval krájať tú zem. Bola presne taká, akú potreboval na výrobu tehál. Potom tam už bol len vinohrad na celej hornej polke pozemku a dedko prešiel na výrobu vína.

Moja mama mala prvú spomienku na ten dom a pozemok takú, že ako trojročná sadí malé drobulinké modré kvietky (4-5 cm) do hliny. Len ich tam natrhané zastrkovala a padali, toto je jej prvá spomienka. Odvtedy sa opakoval motív malých modrých kvietkov a vôbec modrej farby v celom jej živote ako niečo najkrajšie na svete. Keď som sa narodila, celý život ma obliekala do modrej a náhodou mi modrá aj najviac slušala, lebo mám modré oči a to každý hovorí, že potom ich mám ešte modrejšie. No práve za to som ja modrú dlhé roky neznášala, lebo všetko som vždy mala len modré. No najmodrejšie oči aj tak mala moja mama, lebo ona až priezračne modré ako modré sklo.

Tu som si spomenula ako môjmu bratrancovi ako malému moja teta spievala: – Oči, oči, modré oči, čo vám s vami robiť? Či do vody hodiť, či po kraji chodiť? –

Raj sa nachádzal medzi hornou cestou a železnicou konča dolnej záhrady. Bol to tak obrovský pozemok, že od brány od hornej cesty ste nemohli dovidieť na koniec, len do prostriedku pozemku, kde stál nový dom a stará letná kuchynka v strede Raja.

Ale poďme postupne, aby vám nič z Raja neuniklo, čo bolo všetko tisíckrát prežité s tým najväčším vzrušením zo života.

K Raju ste šli hore kopcom. Kráčali ste so vzrušením cesty k Raju. Už ten niekto, kto s vami šiel, bol súčasťou Raja. Niekedy dedko s bicyklom na ktorom viezol kufor. Často moje sesternice na bicykloch a to bol zážitok ako premávka anjelov. Musím prezradiť, že bolo ich vidno na ceste aj z Raja, keď hojdačka vyletela tak vysoko, že ste videli až za bránu Raja. Takto som aj z Raja videla, či sa niekto blíži. To babička dobre vymyslela, že dala hojdačku tam. Zakaždým, keď letela hore, pozerala som na cestu, či sa niekto na bicykli neblíži. A zazrieť tak niekoho, bol neopísateľný zážitok. Samozrejme divá radosť, keď som takto v diaľke zazrela blížiť sa Xenu. Žiadna láska v živote sa jej nevyrovnala, ani bratranec, lebo ako dieťa cítite naozaj ako v Raji.

Aj dnes mi slzy kvapkajú pri tej spomienke, že je vôbec možné takto cítiť, ako sa ako dieťa nebojíte cítiť.

My si to v dospelosti len nedovolíme! Aby ste tak existenciálne cítili. No ona to vie, ona si to pamätá a preto Raj zanikne až s jej životom.

Nabudúce opíšem brány do Raja, lebo ich bolo niekoľko a každá mala svoj neopakovateľný pôvab.

Na tej hojdačke som často spievala pesničku z filmu Bella a Sebastián – V srdci svojom nosím rád…

Hľadala som ju, ale starú pesničku k tomuto filmu som nenašla. Mala takéto slová a tieto som si vždy spievala akokeby som už mala 70 rokov a nie desať. Akokeby detstvo už skončilo a nebola som práve uprostred detstva.

Tu je nová, iná pesnička z novej verzie toho filmu. No tu je ako ústredný vzťah malého chlapca a jeho psa.

V mojom prípade to bol vzťah mňa a sesternice. Raz som o tom začala a v detstve písať knihu, kde takto boli naše mená – jej a moje.

.