Asi najviac som za celý čas riešila prítomnosť muža, čo znamená prítomnosť muža. Prečo by žena mala mať muža? Čo jej dáva?

Takže vybavovala som si prítomnosť mužov, ktorých som poznala a čo mi dávali. Lepšie povedané – čo mi pri nich chýbalo, keď som radšej nechcela mať žiadneho?

Človek povrchný by si povedal, že sex. Ale to je u žien komodita, ktorá najrýchlejšie vyprchá.
Chcela by som napríklad mať pri sebe opäť R?

Tuto vidíte, aký je Orlando Bloom tuctový chlapec. Strašne veľa mužov sa musí naňho podobať. Je to rozšírený typ muža.
A zároveň tu môžete vidieť ako ho zaujímavého urobia len vlasy alebo fúziky. Nejaké chlpy, nejaké zarastenie.
Legolasa robili len jeho vlasy a príbeh. Zas len nejaký citový náboj, ktorý patrí ženám a nie mužom:

Aj keby som teraz mala opäť 30 alebo 40, rovnako opäť by ma nebavilo mať R. To znamená, že ani žiadneho muža, čo by sa mi len páčil.
Všetko je to len to, čo veľmi rýchlo pominie.

Nebolo v ňom nič, čo by odrážalo môj tieň. Nejakú záhadu, ktorú mám v sebe prijať.
Žiadna moja zraniteľnosť.

Čo si vyberáme, že chceme zažívať?

Nedávno Filip Sulík zopakoval, že muži sú stavaní tak, že chcú meniť, striedať ženy. Dovolím si s tým nesúhlasiť, lebo čo kto chce, spoznáte až podľa toho, keď sa mu to splní!

Keď muži túžia po tom, aby striedali ženy, znamená to len to, že striedať nemôžu tak ako chcú.

Všetci muži, ktorí si to splnili pretože boli atraktívni a mohli striedať veľa žien, prišli na to, že cítia prazdnotu a je im zle z prázdnoty, ktorú cítia. Popisoval mi to tak aj Pišťanek. Bolo mu zo samého seba zle a nie preto ako on iným ženám ubližoval, ale že tak celkom nič nenašiel a bolo mu zle z vlastného života.

Tiež nie je pravda, že ženy by nebavilo striedať mužov, ale z celkom iného dôvodu. Ak necítia lásku, ktorú chcú, môžu ich chcieť striedať pre krátku ilúziu lásky, ktorá rýchlo vyprchá a preto vyžaduje striedanie.

Záleží teda len na tom, akou cestou chcete ísť – aj tak to bude o ničom alebo idem skúmať k čomu vedie moje autentické ja, ktoré nepôjde cestou o ktorej vie, že aj tak bude o ničom.

Pri zážitkoch s R mi bolo zo seba zle. Veľmi, ale že veľmi rýchlo ma to znudilo. Pritom, mohla by som to opísať ako úžasnú romantiku. Podmienky, scenéria tam bola, len láska nie. To je ako keď máte drahú dovolenku, ste na úžasných miestach, máte okolo seba luxus alebo exotiku a nudíte sa, lebo necítite lásku.

Niekto, aby to pochopil, potrebuje na to veľmi veľa zážitkov ako Pišťanek. Potrebuje byť kurevníkom aj dvadsať rokov aby to pochopil.

Ja som to len chápala oveľa rýchlejšie. V Španielsku sme boli na úžasných miestach. Či na Monsserate, či na show s delfínmi atď. všetko sú to vonkajšie podmienky, nie vnútorné.

Keď som sa rozvádzala, udelila som si takú slobodu, že budem mať aj troch mužov za rok, keď budem chcieť. A keby to viedlo k šťastiu, dlabem na celú spoločnosť a striedam mladých milencov ako na páse. Ale stačilo mi to pochopiť aj pri jednom, aká nuda to bude už za krátky čas. 

Milovali sme na lúkach, v aute, mala som zážitky, čo som dovtedy nemala, ale keďže som necítila lásku, realita pre mňa bola celkom iná než pre R. Preňho to bola romantika, pre mňa lúka znamenala, že ma tlačia na lúke kamene. Pre mňa to bola otrava.

Po zážitkoch s fotením erotických fotiek mi bolo zo seba zle. To by sa mi nestalo, keby som cítila lásku.

Po povrchných zážitkoch vždy je vám zo seba zle. A hnusne zle. A to zle vás postihuje.

Takže ja som sa cestou autenticity nevydala preto, že by som si povedala, že teraz budem taká hrdinka, čo znesie všetko v mene hrdinskej autenticity, ale ako výber z dvoch ciest – pôjdeš cestou o ktorej sa už nevieš klamať, že ti zo seba bude potom zle alebo tou druhou, ktorá nevieš kam vedie?

A vôbec neviedla na krásne miesta, lebo do samoty, do nedostatku, do strácania lásky, lebo vás vedie ku vzťahu s tieňom, ku bolestným konfrontáciám so zraniteľnými miestami v sebe, ale nebolo mi na nej zo seba zle!

Prišla som na to, že cesta vlastnou autentickosťou je vášnivo bolestná, lebo tá vášeň vás má nalákať na veľmi ťažké úseky v sebe, ale je dobrodružná ako plavba v rozbúrenom mori medzi skalnými útesmi.

Na tej ceste milujete svoju bolesť, vízie, ktoré máte absorvovať ako súčasť seba, ale nikdy vám nie je zo seba zle!

Akokeby autentickosť boli studené vlny mora, ktoré keď vás bičujú a umývajú, zakaždým cítite – ale toto som ja!

Teraz žijem skutočného seba.

A zo skutočného vás vám nie je zle!

DOKONALÁ BOUŘE

Možno si pomyslíte, že zažiť katastrofu je ťažšie. Ako si ľudia myslia, že ťažšie je zažiť znásilnenie, keď vás niekto vystrčí z vlaku, keď vás niekto zmláti, keď hladujete. Zas len podľa povrchných podmienok, čo sa dá vidieť, čo z iných vidia iní.

Ale nie je to tak, lebo keď vás budem hnať púšťou so samopalom, nezostáva vám nič iné len sa vliecť. Nie je to váš výkon, k čomu vás donúti niekto iný!

Najťažšie boje sú neviditeľné! Nikto vás neženie, musíte sa rozhodnúť dobrovoľne niečo vydržať. A to už nemá fanfáry, je to nenápadné, nikto to nevidí, čo robíte alebo znášate dobrovoľne.

Napríklad, keď sa prinútite doštudovať, koľko to stojí úsilia. Keď prekonáte žiarlivosť alebo bolesť a idete niečo robiť.

Je to séria nenápadných hrdinstiev, čo vás ale ubíja oveľa viac, keď to trvá roky. A to si ľudia neuvedomujú, že to je oveľa ťažšie a nejaká len búrka je len obrazné zobrazenie za krátky čas.

Najlepšie to pochopíte na príklade, čo je ľahšie pre ženu zvládnuť. Krátkodobý útok alebo útoky alebo týranie celé roky?

Ktorá z toho vyjde s menšou psychickou ujmou? No tá, čo to zažívala len krátky čas. Len nejakú búrku, ktorú by ste si len všimli ako niečo dobrodružné.

Preto 25 rokov celibátu a autentickej cesty bolo ťažšie než akékoľvek zážitky, ktoré by ste si všimli, že hladujem alebo som od krvi.

Stačí si spomenúť, aké je to len zvládať dve malé deti naraz, celé dni, mesiace a pritom sa nič zlé nedeje!

A už z toho sú ženy na depresie.

Najťažšie bolo, keď boli deti malé, hodinu som cestovala do práce, kde bol len stres, hodinu späť a najprv do nemocnice za mamou, kde bola celé mesiace a potom doma domácnosť bez pomoci. Keď týždňová choroba ma stála dva mesiace splácania, čo som si musela požičať. Ubíjajúca chudoba v kombinácii s námahou pri troch deťoch.

Najťažšie veci v živote som prežívala v školstve a o tom som tu nepísala vôbec!

Takže z mojej cesty ste stále videli len tú ľahšiu časť. 

K naozaj ťažkým sa asi nikdy nedostanem. Myslím na kolegyne, ktoré tým trpia. Ja som z búrky vonku.

.