Aby ste mali predstavu, aké chobotiny dnes píšu na Denníku N:

Každé klamstvo Fica a spol. je útokom na podstatu našej spoločnosti

„Tvrdiť, že Andrej Babiš nebol evidovaný ako agent ŠtB, je perverzné. A podporovať Petra Kotlára v jeho halucináciách o vakcínach? To je vrchol perverznosti.

Vojna je mier. Sloboda je otroctvo. Nevedomosť je sila. A Ministerstvo lásky sídli v strašidelnej budove bez okien.

Pandémia na Slovensku nebola, i keď si vyžiadala tisícky obetí. Dušan Muňko je poslancom SNS a zároveň je jedným z najvernejších poslancov Smeru. Andrej Babiš, naopak, nikdy nebol agentom ŠtB, i keď všetky dôkazy svedčia o tom, že agentom bol.

Svet Orwellovho románu 1984 a naša realita v roku 2024 sa začínajú pomaličky, ale o to nebezpečnejšie podobať. A my si to – majúc plnú hlavu práce, rodiny a iných starostí – ani nemusíme naplno uvedomovať. Alebo tomu neprikladáme dostatočnú dôležitosť.

Áno, Fico a spol. klamú, povieme si. A klamú stále očividnejšie a arogantnejšie. Nikto však neprišiel o život, keď sa Dušan Muňko stal poslancom SNS. Tak prečo sa tým príliš zapodievať? Veď sa toho toľko nestalo, ide len o trápnu formálnu kľučku, pomyslíme si.

Ale nie je to tak. Pravda je pre prežitie spoločnosti úplne kľúčová. A ten, kto vedome klame, škodí nám všetkým. Prečo?

Mesto, v ktorom zhasli svetlá

Začnime metaforou. Predstavte si dobre osvetlené nočné mesto. Ľudia, ktorí v ňom bývajú, neblúdia. A aj po polnoci chodia po uliciach bez obáv. Tak vyzerá spoločnosť, v ktorej všetci aktéri hovoria pravdu. Keď však niekto zaklame (a na svojej lži navyše mesiace či roky trvá), je to, akoby z jednej pouličnej lampy vymontoval žiarovku. Keď sa to stane len párkrát, po meste sa stále dá relatívne bezpečne chodiť. Ak však zmizne väčšina žiaroviek, zo žiarivého veľkomesta sa stane mesto duchov. Po uliciach už chodia len tí najodvážnejší. Niektorí z nich pritom zablúdia. A niektorí sa stanú obeťou zločincov.

A, samozrejme, každú ďalšiu žiarovku je ľahšie ukradnúť. Veď čím je väčšia tma, tým ťažšie je chytiť zlodejov.

Môžeme to vyjadriť ešte všeobecnejšie. Ten, kto dokáže zhasnúť v meste všetky svetlá, môže potom už robiť čokoľvek. Kradnúť. Rozbíjať výklady. Ubližovať. A podobne ten, kto dokáže ľuďom v štáte celkom odoprieť prístup k pravde, môže následne robiť čokoľvek, čo sa mu zachce.

Svetlo a svet

Metaforu so svetlom v meste som nezvolil náhodou. Starogrécke slovo pre pravdu bolo „alétheia“. Jeho doslovný preklad znie „to, čo nie je skryté“.

Ani podobnosť slov „svet“ a „svetlo“ nie je náhodná. Pôvodný význam slova „svet“ totiž bol „osvetlené miesto“, prípadne „to, čo vidieť“. Inak povedané: tam, kde nie je svetlo, nie je ani svet, len démonické, snové inferno plné nebezpečenstiev a tieňov. Tam, kde vo verejnom priestore nezaznieva pravda, nie je ani žiadna spoločnosť. Len neurčitý priestor plný tieňov a tmavých priepastí, ktorým sa na vlastnú päsť prebíjajú rôzne gangy a klany.

Keď nám teda Fico a spol. klamú, rozoberajú tým na atómy celú našu spoločnosť. Doslova ničia náš spoločný svet. Pravda je totiž nosným múrom akejkoľvek spoločnosti.

Zbraň najslabších

Nevedomosť je sila, hlása v Orwellovom románe vláda dystopickej Oceánie. Je to pritom, samozrejme, presne naopak. V skutočnosti je sila v pravde. Pravdivé informácie sú odjakživa útočiskom najslabších.

Vráťme sa na chvíľku do nášho nočného mesta. Keď banda chlapov napadne na ulici osamelú ženu a táto ulica je zaliata svetlom lámp, má žena aspoň akú-takú šancu sa ubrániť. Niekto ju môže uzrieť z okna a prísť jej na pomoc. Môže ju zachytiť policajná kamera a dispečer pošle na miesto hliadku.

Ak však ženu napadnú kdesi v tmavom kúte, jej šance sú rovné nule.

To isté platí pre pravdu a spoločnosť. Pokiaľ sa v spoločnosti šíria pravdivé informácie, môžu tí najslabší dúfať, že sa im dostane spravodlivosti. Môže ich zachrániť tlak verejnej mienky. Alebo nezávislý súd. Ak však verejný priestor ovládnu lži, silnejší vždy vyhrajú.

Keď teda Fico a jeho suita otvorene klamú, oberajú tým o moc tých najslabších a kumulujú ju v rukách najsilnejších. Vo svojich rukách.

Robert Fico je perverzný

Premiér sa rád tvári ako ochranca normálnych ľudí a normálneho sveta. Blúzni o údajných perverznostiach, ktoré k nám (vraj) môžu doraziť zo Západu a proti ktorým on (vraj) postaví hrádzu. A pritom je sám perverzný.

Pôvodný latinský význam slova „perverzia“ sa totiž nevzťahoval len na oblasť sexuality. Bol ďaleko širší. Perverzia znamenala prosto „prevrátenie“. Tento význam sa zachoval i v našom slove „zvrátenosť“. Keď teda Robert Fico prevracia či prekrúca pravdu, je perverzný. Neexistuje totiž nič perverznejšie, ako vyhlasovať lož za pravdu, čiernu za bielu, vakcínu zachraňujúcu život za škodlivý jed.

Tvrdiť, že Dušan Muňko sa stal poslancom SNS ešte pred odchodom huliakovcov, je jednoducho perverzné. Tvrdiť, že Andrej Babiš nebol evidovaný ako agent ŠtB, je nemenej perverzné. A podporovať Petra Kotlára v jeho halucináciách o vakcínach? To je vrchol perverznosti.

Takéto veci sa jednoducho nedajú prejsť mlčaním. Veď nejde o maličkosti. Ide o zvrátenosti.

Čo však máme robiť?

Čaká nás boj o každú žiarovku

Pravda víťazí, stojí na štandarde českého prezidenta. Je to však skutočne tak? Môžeme sa na víťazstvo pravdy spoľahnúť?

Mnohé lži zrejme napokon naozaj skolabujú samy od seba. Nejaký muž sa napríklad môže rozhodnúť, že bude ignorovať svoj vek a žiť tak, akoby mal stále dvadsaťpäť. Do päťdesiatky či šesťdesiatky to možno dokáže, ale ako osemdesiatročný už nie. Realita mu to napokon spočíta.

Rovnako nebude možné natrvalo ignorovať klimatickú krízu. Príde čas, keď sa globálne otepľovanie prejaví takou silou, že rozmetá všetky argumenty popieračov na prach.

Aj nad nočným mestom, ktoré neosvetľuje jediná pouličná lampa, raz vyjde slnko a zaleje všetky ulice svojím svetlom.

Problémom však je, že božie mlyny síce melú isto, často však melú neznesiteľne pomaly. Ani vy, ani ja nechceme a nemôžeme čakať desaťročia či dokonca stáročia. Ďalším problémom je, že strety s realitou majú obvykle formu bolestivých otrasov, ktorým by sme sa všetci radšej vyhli. Nenadarmo o realite hovorievame, že je krutá.

Je preto ďaleko lepšie neprepadnúť sa do bahna lží príliš hlboko. Bolo by lepšie, keby naše metaforické mesto nepohltila príliš veľká tma. Potrebujeme teda bojovať o každú ulicu, o každú lampu, o každú žiarovku. Potrebujeme vyvracať každú lož, i keby sa zdala byť akokoľvek nepatrnou a nedôležitou.

Viem si predstaviť, že vás nebaví čítať články o 80-ročnom Dušanovi Muňkovi, bývalom agentovi ŠtB. Veď ten človek nie je vôbec ničím inšpiratívny. Verte mi, písať o ňom nebaví ani novinárov.

A rovnako vás zrejme nebaví sledovať všetky tie korupčné kauzy, ktoré sa objavujú ako na bežiacom páse. A počúvať všetky tie silácke reči Roberta Fica, blúznenia ortopéda Kotlára či duté prázdno v slovách Martiny Šimkovičovej. A, samozrejme, opäť platí, že i veľká väčšina žurnalistov by sa takisto radšej venovala niečomu menej prízemnému.

Nedá sa však inak. Kým klamú, musíme upozorňovať na to, že klamú. A keď zaklamú stokrát, musíme na to stokrát poukázať. Keď stokrát zhasnú svetlo, musíme ho opäť stokrát zapnúť.

Len tak máme šancu, že sa celkom neponoríme do orwellovskej tmy.“

Samozrejme, to svetlo sú voliči progresívcov!

Reakcie ich progresívnych oviec na tieto chobotiny:

„Palec hore tomuto článku, perfektne zhrnuté. Ten, kto čítal Orwella, vidí paralely, nielen 1984 ale aj s krátkym románikom Zvieracia farma. Keď som to nedávno opäť čítal, rozum sa mi zastavoval nad tým, ako nadčasovo (bohužiaľ) Orwell v roku 1949 rozmýšľal…..😒“

„Klobúk dole p. Markoš“

„Ja napíšem len to, že je to výborné.Pán Markoš…vy ste talent a nielen šachový.“

„Pán Markoš,

„Je dolezite obcas si pripomenut taku zdanlivo samozrejmu vec ako je pravda.

„Pan Markos, obdivujem Vas talent vystizne dat do slov to nad cim zrejme mnohi premyslame. Pri nedavnom znovuprecitani Orwellovho romanu 1984 ma napadali podobne paralely so sucasnou situaciou na Slovensku, ale Vy ste svojou metaforou s osvetlenym mestom presne trafili klinec po hlavicke. Vzdy ked si citam o dalsich a dalsich pokusoch nasej vladnej garnitury posunut nas blizsie k orwellovskej dystopii, ma prepadne tazka depresia. Ale vdaka ludom ako ste Vy (ako aj odvaznym novinarom z N-ka a inych nezavislych medii) mam aspon aku taku nadej, ze to s nasim Slovenskom nie je uplne stratene. Napada mi vlastna metafora – ze Vy ste jedna z tych lamp v meste, ktore je uz takmer cele zhasnute. Vdaka Vam za to!“

„Výborné. Mal by si to prečítať každý, ale úplne každý Slovák. A mal by sa nad tým zamyslieť.“

„Myslím, že pán Markoš stále dúfa v kultivovaný spôsob odvrátenia totality. Totalita ale na diskusiu kašle. S totalitou sa nediskutuje. Príde na to, presne, diagnosticky, povedať v akej fáze na ceste k totalitnému systému sa súčasné Slovensko nachádza. Že totalitný systém splynutia politickej strany so všetkými „piliermi“ demokratického štátu je jej cieľom a darí sa ho plniť, už zrejme nie sú pochybnosti. S potrebnou likvidáciou opozície.“

A preto sa doradu pri každej ich propagande dovolávali cenzúry!  Aj dnes dovolávajú!

No najvtipnejšie je, že začína slovami: „Vojna je mier.“, čo ich najviac charakterizuje!

Kto nám tu tvrdil, že kto chce mier, chce vojnu a kto chce vojnu, chce mier?

A teraz sa opičia aj s Orwellom, už len aby to malo logiku a nesedelo práve na nich!

Vyšetrovanie pandémie, čo sa dnes deje po celom svete v rôznych krajinách, je pre nich perverzné!

Už väčších sluhov hlúposti si neviem predstaviť.

Dôveruj všetkým pokusom za ktoré nikto nenesie zodpovednosť! Toto je obraz slovenskej „intelektuálnej elity“!

.