malinova

Ešte v 56-ke som sa cítila na 30, ako som sa necítila ani v 30-tke. Ešte som si kúpila novú minisukňu. Do poslednej chvíle som si držala vedomie mladej sviežosti.
Potom to prišlo, náhle, už sa nemôžem klamať lebo nevojdem do šiat, ktoré som nosila 20 rokov. Pritom vôbec som viac nejedla, prišlo to s vekom. To si len Filip Sulík myslí, že žerieme, musela by som byť v koncentráku. Sestrička u zubára mi povedala, že som schudla a to som už jedla len hrozno. No kašlať na postavu, vždy som chcela byť tučná. A teraz, keď sa mi to splnilo presne do takej podoby ako som chcela, teraz sa mi to už nepáči. Až teraz vidím koľko šiat vynikne na štíhlej postave, ktorú som si nevážila ako si človek neváži mladosť.
Kúpila som si krásne tmavohnedé šaty a nevošla som do nich.

– Vieš…, – povedal mi zubár včera.
– Ospravedlňujem sa, viete! – opravil sa. Možno si chcel potykať a to ma napadlo až dodatočne.

Viem ako ma vidí jeho mladá, krásna sestrička, pretože bežne používam obrazovú intuíciu. A po otázke ako vidí môj vzťah k zubárovi, lebo aj predvčerom bola svedkom nášho smiechu, videla som veľké perníkové tvrdé srdce, čo by ste už nechceli pochrúmať.
Že vidí srdce, to je pre mňa nebezpečné. Ale on ma vidí ako tie lampy v ktorých sa pomaly prepadáva piesok do rôznych obrazcov a svietia.
Jemu sa páči, že zo mňa cíti, že sa mi páči. Jeho ego sa môže prepadávať v pieskových obrazcoch.

Práve bola u mňa Ukrajinka, keď prišiel ten zlom staroby v 57-ke. Robila som hĺbkové upratovanie skríň a darovala som jej väčšinu svojich šiat. Všetky moje skvosty, čo som nosila 20 rokov, lebo má rovnaký vkus ako ja (pripomínajúci stredovek) a plietla alebo šila ich ešte moja mama a na štíhlu postavu.

Najkrajší vek pre moje nohy bol v detstve. Neomylne a s veľkou silou si pamätám, aké je to veselo skákať s holými nohami, keď nám všetkým šaty siahali po zadok. Aké je to úžasné môcť mať holé stehná. Vietor a svieži vzduch na stehnách, keď je to normálne lebo ste dieťa.

Ešte pred rokom som skákala gumu na školskom dvore, aby som žiačkam ukázala naše zostavy v skákaní. Doteraz si nezabudnuteľne pamätám ako sme sa zadkom merali ku gume, či nám siaha až po zadok, keď ideme skákať päťku. A ako som ju bezpečne skákala a trafila.

Všetko je to preč a pri skákaní si to človek najviac uvedomí, koľko vecí už nemôže.

Chcela by som mať až do smrti 49, to bola moja sedemnástka, keď som mala nové korunky na predných zuboch a prvýkrát v živote nemala predkus. Až vtedy som si uvedomila ako za moje sebavedomie mohli zuby. Že stačili len korunky a mohla som mať sebavedomie aj 30 rokov dozadu.

Jeden deň to príde, keď idete na vlastnú popravu. Nekráča sa ku nej pomaly, ale v náhlych skokoch.

„Len spomienky a vlnky na mori
Neobzeraj sa späť… len mi spievaj žalospev“

.