Pravdupovediac by ma zo vzťahu zaujímal len sex. Lebo inak vzťah mi pripadá ako vzťah s nebezpečným psom, ktorý rozumie tomu, čo robíte, takže už nemáte súkromie.

Taký bezpečný vzťah som mala s našim psom, lebo ten nerozumel, čo robím, tak som vždy mala súkromie, hoci bol so mnou synchrónny.

Hoci panička bola moja dcéra a autoritu pána mala moja dcéra, ktorá ho dostala k Vianociam. Ju, bola to Betty, ja som asi bola jej súrodenec a jej Xena na ktorú sa teší ako na neposlušného tvora. Pretože panička zakázala a ja, keď sa panička nepozerala, dala som jej, čo nesmela.

Takže Betty si pamätám ako malá hlava vykukuje, čo mám, čo robím.

Napríklad som prišla domov a panička vždy volala: – Neber ju na ruky! –

Ale ja som neodolala, aby som ju aspoň nezdvihla, keď už sa šla zošalieť a už v letku sa počurala od šťastia. Bola som jej Xena.

A bol to zvláštny pes tým, že najradšej mala jablká a zvuk chrúmania jabĺk. Keď počula, že niekto chrúme jablko, išla sa zblázniť. Ani klobásu by nechcela tak ako jablko.

Bol to inak nenormálne poslušný pes, ktorý nikdy neutiekol, pretože mala ťažký život ako ja. Zobrali sme si ju už ako trojročnú a musela mať za sebou kopec strašných zážitkov, lebo tak bola vďačná za všetko a poslušná, že konečne je k nej niekto dobrý. Tam, čo bola, bolo veľa psov a nikdy nebola stredobodom. Ale mala odtiaľ spomienku na lásku ako ja, lebo zakaždým, keď uvidela veľkého bieleho psa, bola v tranze.

Musela niečo veľmi krásne zažiť s veľkým bielym psom.

A keď si predstavím vzťah, predstavím si psa, ktorý so mnou spáva ako Betty. Ja ako samostatná jednotka som si šla zdriemnuť, ona okamžite zaľahla ku mne. Ani sa nepohla, spala. Ale keď som hoci aj o dvadsať minút vstala, okamžite bola na nohách a odchádzala z postele aj ona.

Keby som si ľahla aj dvadsaťkrát, okamžite si ľahne spolu so mnou. A otravná bola len na Silvestra, lebo len vtedy mi chcela sedieť na hlave. To dodnes nechápem, prečo na hlave. Mohla som ju aj niekoľkokrát stiahnuť do objatia a k srdcu, kde by mala cítiť centrum, ale ona sa preryla aby mi znova sedela na hlave. Asi ako štartovací bod, že ešte som s tebou na letisku, ale odtiaľto vyštartujem, keby padali steny.

Mohol by byť muž taký partner, aby vám nerozumel a mali ste aj spolu s ním súkromie, že nevie, čo robíte, čo čítate, čo sledujete?

A potom sme tu mali psa z Kyjeva, keď začala vojna na Ukrajine. To už bol obrovský pes a nebezpečný, lebo pôvodne žil ako túlavý a útočil na iných psov pre šikanu, čo si pamätal. Ten si veľmi často ľahol na moju postel rovno oproti mne keď sedím pri počítači a pozeral mi vytrvalo do tváre. Koľkokrát som k nemu otočila hlavu, neležal ale polosedel opretý o vankúš a pozeral na mňa vytrvalo ako zaľúbený. Akokeby si bol hovoril – Čo si ty za človeka? Nikoho nešikanuješ.

Keby bol môj exmanžel pes, tak bol zaujímavý tým, že nikdy nebol pri mne. To bol pes, ktorý neviete kde je. Vždy sa hral sám a presne tým mi vyhovoval, lebo aj ja som bola od detstva naučená ako jedináčka hrať sa sama.

Neviem si predstaviť, že by som mala muža, ktorý by mi povedal – Poďme spať. Alebo že by som nemohla o dvadsať minút vstať, že som si to rozmyslela, zasvietim a idem si niečo pustiť. To by bolo rečí – Prečo už nejdeš spať? Prečo si vstala? Nesvieť, chcem spať. Čo teraz robíš? A už by si to robiť nemala. Načo ti to je?

To si spomínam na kamaráta z dovoleniek. Ale keď spal, ja som už nespala a šla som na balkón premýšľať, či mi lepšie nebolo s kolegyňami, lebo s tými by sme teraz boli v bare. Takto som im raz posielala sms – Chýbate mi.

Môj exmanžel mal paradoxne najbližšie k tomu, aby sa stal ideálnym mužom, lebo ten by sa nečudoval prečo nejdem spať, prečo vstanem, čo a prečo robím, lebo bol bohémska umelecká duša a správal sa rovnako – chodil spať kedy chcel, uprostred noci vstal a robil si čo chcel.

V hlave sa mi chcel prechádzať až keď ma stratil. Ale paradoxne mal najväčší zmysel pre slobodu.

Je mi ľúto, že táto spoločnosť mužov zničila a vyrobila z nich len zranené bytosti, čo preto rozdávajú zranenia iným.

Môj návod ako sa komunikuje s partnerom.

Ešte keď sme sa mali dobre a bola som nahnevaná, vymyslela som metódu ako to budem účinne riešiť. Samozrejme cez písanie. Napísala som si povedzme 13 sťažností a tie povinne museli počkať na druhý deň, keď budem vyberať najzávažnejšie tri, ktoré budem riešiť.

Na druhý deň vám už desať pripadá ako blbosť, keď sú napísané, lebo tým boli aj požuté.

A potom pozeráte na tie tri a uvedomíte si, že za reč stojí len jedna, čo mu dáte vyžrať, že ako toto mohol urobiť?

A tým sa niekde posuniete, lebo celú energiu ste venovali jednej veci a účinne tak, že ju už nezopakuje!

Všetci ľudia by si mali písať. Aj dobré veci. Ako najromantickejšiu som vždy mala predstavu, že k raňajkám vaša láska dostane článok alebo báseň. Poskladaný papierik o čom ste rozmýšľali a ešte sa teší, že niečo dostane!

Takto muža neotravujete tým, čo mužov otravuje, aby mu žena niečo hovorila, lebo vy len píšete. A čítať si to môže kedy chce.

V podstate som muž. Tak to povedala aj moja psychoterapeutka, že v manželstve som sa správala ako racionálny muž a môj muž ako žena hysterka. Že sme to mali naopak. On sa mňa neustále vypytoval o čom rozmýšľam a najradšej by sa bol prechádzal v mojej hlave posledný rok.

Keď počúvam, čo potrebuje muž alebo muži, presne to, čo ja. Potrebujem samotu, potrebujem nezávislosť, nerada niekoho počúvam príliš dlho, nerada sa rozprávam.

Jeden diskutér tu o mne dlho tvrdil, že som muž, lebo takto by žena o politike nepísala.

Ťažká cesta k autenticite:

Proč toto jedno pravidlo tajně určuje celý váš život – Carl Jung

Příběh přináší hluboký pohled na krutou pravdu: žijeme falešný život. Z touhy potěšit ostatní, honby za bezpečím a dodržování společenských norem jsme sami potlačili svůj vnitřní hlas. Tyto kompromisy nejsou dospělostí, ale tichou „duchovní sebevraždou“, která vede k pocitu prázdnoty, vyčerpání a odcizení od našeho skutečného já.

Cesta k nalezení sebe sama vyžaduje tři činy nejvyšší odvahy: zastavit se a naslouchat moudrosti těla; odlišit volání duše od společenských předsudků; a odvážně podle tohoto volání jednat bez ohledu na rizika. Největší tragédií není ztráta bezpečí, ale prožít celý život a uvědomit si, že jsme vlastně nikdy doopravdy nežili. Věčný mír přichází teprve tehdy, když přestanete zrazovat sami sebe.

.