V Spojených štátoch a Európe rastie presvedčenie, že Ukrajina nemôže vyhrať konflikt s Ruskom. Dokonca aj probidenovské médiá, ako napríklad CNBC, už hovoria o prímerí.

„Žolíkom v tomto obraze je samotný blok NATO, najmä miera ochoty členských štátov zapojiť sa do konfliktu s Ruskom.

Severoatlantická aliancia nie je schopná fyzicky oslobodiť Ukrajinu svojimi pozemnými jednotkami. Má príliš málo vojakov a riskuje, že niektorí jej členovia zostanú nechránení a mimoriadne zraniteľní – predovšetkým pobaltské štáty. V praxi to znamená, že ak NATO použije vojenskú silu priamo na Ukrajine, stane sa tak prostredníctvom leteckých útokov na ruské vojenské pozície alebo útokom na ruského spojenca Bielorusko.

Dilema, ktorej čelí NATO, však spočíva v tom, že nie všetci členovia aliancie budú súhlasiť so splnením požiadavky článku 5 a s vojnou s Ruskom. Všetci si uvedomujú, že už teraz kráčajú po tenkom ľade a že sa im nepodarí získať podporu verejnosti pre vojnu o Ukrajinu.“

Takže preto starý Šimečka nadáva Slovákom do zbabelcov, že nevykrikujeme, že sa chceme mobilizovať do vojny!

Chápete teraz, prečo sa chceli dostať k moci a čo by to znamenalo? Nahnali by nás do tretej svetovej!

Pritom jeho syn by bol ako poslanec chránený a všetci by ušli pri dôsledkoch!

To len Arpád Soltész je rozhodnutý nechať sa zabiť v byte a je za jadrovú! 52 % progresívcov by ušlo a len 19 % by chcelo bojovať!

„Medzitým generálny tajomník aliancie Jens Stoltenberg oznámil, že NATO

povolilo Ukrajine útočiť na ciele vo vnútri Ruska stíhačkami F-16, ktoré čoskoro dostane. V reakcii na to Rusi varovali, že ak stíhačky F-16 vydané Spojenými štátmi zasiahnu Rusko, Ukrajina už nemusí byť jediným cieľom ruskej armády.“

https://www.hlavnespravy.sk/cinske-media-odhalili-plany-nato-proti-rusku/3415584

Takže, jasne vidíte, ako by Rusko vyprovokovali aj k útokom na ďalšie krajiny a celý svet do tretej svetovej! Obete, ktoré ich vraj zaujímajú, zachránia tak, že vtiahnu do vraždenia obete tretej svetovej!

To potom bude menej znásilnených a mŕtvych detí, ale Ukrajina má právo byť v NATO, hoci iné krajiny o sebe rozhodovať nemôžu? Že môže len a akurát Ukrajina, to je len divadlo, pričom je viac nesvojprávna pod USA než Slovensko!

Zhodnotenie vojny na Štandarde:

Na začiatku tretieho roku vojny. Z Ukrajiny sa stáva nočná mora Európy

veľmi krátené, článok je to veľmi dlhý

„Neskôr, keď politici aj analytici presviedčali verejnosť, že dohoda s Putinom nie je možná, že Putin je blázon a novodobý Hitler, s ktorým sa nedá rokovať, boli obidve strany v skutočnosti najbližšie k mieru za celý čas trvania vojny. Putinove ústupky, ako dnes hovorí Arestovič, by Ukrajine splnili takmer všetky ciele, o ktorých dnes môže Kyjev iba snívať.

Po dvoch rokoch vojny sa však aj Západ pomaly – a veľmi neochotne – začína liečiť z vlastnej propagandy. Už sa nehovorí, že Ukrajina má prevahu, nepočujeme o dobytí Krymu, ani Putinovom konci, nepodceňuje sa ruská armáda, ktorá sa mala rozpadnúť. Už sa dokonca nehovorí ani o víťazstve Ukrajiny. To sú tiež výsledky vojny. Väčšina z tých, ktorí na začiatku vojny stavali svoje tvrdenia na tom, že neradno podceňovať Ukrajinu, sami podceňovali Rusko. Trvalo takmer dva roky, kým sa to zmenilo.

Zaujímavá je aj ďalšia vec. Nemusíme sa zhodnúť v hodnotení toho, čo viedlo k vojne, ani v tom, kto vo vyčerpávajúcom konflikte ťahá za kratší koniec, prípadne kto má bližšie k víťazstvu, ale v jednej veci sa už dnes zhodujeme všetci: dôsledky vojny sú horšie pre Ukrajinu ako pre Rusko. Sú horšie pre Európu, ako pre Ameriku.

Amerika pritom na vojnu dopláca, ale najmä globálne. Oslabuje sa jej postavenie vo svete a s tým, ako vzniká multipolárny svet, oslabuje sa pozícia petrodolára a mení sa aj pomer celých blokov, ako vidieť na priemyselnej produkcii a obchode (G7 verzus BRICS). V užšom zmysle však Amerika z vojny ťaží, najmä vďaka masívnemu predaju zbraní, exportu skvapalneného plynu a energetickej samostatnosti. Európa (na čele s Nemeckom) vstupuje do fázy de-industrializácie. Slovensko, kedysi jeden z uzlových bodov pre export ruskej ropy a plynu, sa stáva vazalom vývoja, ktorý nedokážeme ovplyvniť.

Viedla a vedie k tomu séria chybných rozhodnutí, neschopnosť západnej politickej triedy za uplynulé dve desaťročia, ak nie ešte dlhší čas. A kým sa na starých budú kopiť chyby nové, problém sa bude zväčšovať. To, čoho neboli v roku 2008 schopní Merkelová so Sarkozym, dnes zhoršujú Scholz s Macronom a von der Leyenovou.

Najneskôr od Bachmutu vieme, že na Ukrajine sa nevedie vojna o územie, ale v prvom rade opotrebovacia vojna, kde prehrá ten, kto nevládze bojovať. Po dvoch rokoch vidíme, že Ukrajina už vyčerpaná je.

Dokazujú to aj prieskumy verejnej mienky. Robiť prieskum v čase vojny je neistá vec, otázkou napríklad je, ako zadefinujete reprezentatívnu vzorku obyvateľstva, ale to ponechajme teraz bokom. Podľa amerického výskumu z novembra minulého roka podporuje 42 percent Ukrajincov mier s Ruskom aj za cenu územných ústupkov.

Otvára to paradox: Takýto pohľad na koniec vojny nazývajú naši domáci aj americkí liberáli pro-ruským postojom. Pre 42 a možno už aj viac percent Ukrajincov je však pokračovanie vojny horšou možnosťou.

Je to ešte horšie. Plán, aby jedného vojaka podporovali štyria pracujúci na Ukrajine, môže byť pri ďalšej mobilizácii ťažké naplniť. Vláda pripúšťa, že bude rušiť sociálne dávky, ktoré predpisuje ústava, aby mohol štát pokračovať vo vojne. 46 percent Ukrajincov si myslí, že ich krajina ide zlým smerom, opačný názor má 44 percent.

Stále nástojčivejšie tak vystupuje otázka, či Ukrajina nie je too big and already failed. A teda, či aj ďalšie balíčky a ďalšie zbrane nie sú iba kupovaním času a zvyšovaním dlhu, ktorý nebude nikdy splatený, a vyčerpaná Ukrajina bude ešte viac zničená. Či táto stávka na pokračovanie vojny, všetky tie ahistorické porovnávania situácie dnes s rokom 1941 počas druhej svetovej vojny, či to stále viac nie je iba obrana čelných ukrajinských a čelných západných politikov, ktorí nesú zodpovednosť za vývoj, ktorý viedol k vojne a jej eskalácii. A teda či Ukrajina nie je na zlej ceste nielen rok a trištvrte, odkedy Zelenskyj zastavil mierové rokovania s Putinom, ale minimálne dekádu, odkedy Ukrajinci uverili tomu, že ich najbližším spojencom je Amerika, že sa raz môžu stať členským štátom NATO a Američania budú za nich bojovať a zomierať.

F.ck the EU

Ukrajinská kríza začala v dôsledku vývoja, ktorý začal v decembri 2013, keď prezident Janukovyč odmietol podpísať asociačnú dohodu s EÚ. Rusko dalo Ukrajine ponuku, ktorú vtedy označil Janukovyč za výhodnejšiu, išlo o dodávky zemného plynu a miesto v euroázijskom hospodárskom spoločenstve. Pokojne to môžeme považovať zo strany Ruska za účelové, aj nátlakové. Ale politicky išlo o jasný signál: Ak sa Ukrajina obráti na Západ, bude to za cenu konfrontácie s Ruskom.

Janukovyč ponuku Ruska prijal, kyjevské ulice to odmietli. Na Majdane začali protesty, došlo k zmene vlády neústavným spôsobom (preto sa používa slovo puč), konfrontácia s Ruskom na medzinárodnej úrovni kontaminovala aj vnútroštátnu úroveň. Symbolom toho sa stal neskorší výrok prezidenta Porošenka, ktorý ruskojazyčným a ruským obyvateľom Ukrajiny na východe povedal, že zatiaľ čo ich deti budú v pivniciach, ukrajinské deti budú v školách.

Všetky varovania, ktoré celé roky predtým formulovali významní americkí autori ako Huntington, Kissinger či Mearsheimer, že Ukrajina je vnútorne príliš rozdelená, aby si vybrala, že patrí „iba“ na Západ, alebo „iba“ na Východ, povedú k občianskej vojne.

Treba pripomínať dôležitú vec, že na Euromajdane nebola reč o NATO. Spor vznikol pre asociačnú dohodu s EÚ, témou bolo približovanie k EÚ a odmietanie ponuky z Ruska. Lenže podstatne väčší vplyv ako politici EÚ (vrátane weimarskej trojky – troch ministrov zahraničných vecí Nemecka, Francúzska a Poľska, v tom čase Frank-Walter Steinmeier, Laurent Fabius a Radoslaw Sikorski, tie mená sú dôležité, pretože dvaja z nich sú pri moci aj teraz), ktorí prebrali za EÚ zodpovednosť za rokovanie s Ukrajinou a formovanie jej budúcnosti (išlo predsa o asociačnú dohodu s EÚ), mala Victoria Nulandová a americké ministerstvo zahraničných vecí. Ide o slávny telefonát, ktorý zverejnil Kiyv Post, kde Nulandová zhrnula pointu do vety: „F.ck the EU.“

Najneskôr od tohto momentu, ako potvrdzuje telefonát, to boli Američania, kto mal zásadný vplyv na to, kto bude vo vláde a na akom poste.

V niektorých štátoch sa už začínajú proti tomuto vývoju búriť niektoré segmenty spoločnosti. Ako vidíme na ukrajinsko-poľskej hranici, poľnohospodári nie sú ochotní akceptovať ukrajinský export. Posun vidíme aj na stave nemeckej verejnej mienky, už 41 percent Nemcov si myslí, že finančná pomoc pre Ukrajinu ide príliš ďaleko a 51 percent, že diplomacia nerobí dosť pre ukončenie vojny.

Je tu aj dlhodobý problém. Ak by bola Ukrajina členom EÚ (spomeňme, že nadšenci ako Petr Fiala ju chceli prijať hneď), tak by sa štáty, ktoré dnes nie sú čistými platcami, takýmito platcami stali. Ako dlho by vydržala takáto podoba EÚ?

Who bleeds first

Predtým, než pokročíme ďalej, by sme si mali pripomenúť vojenskú stránku konfliktu na Ukrajine. Profesor Mearsheimer v najnovšom rozhovore pre PBS hovorí, že Rusi majú delostreleckú prevahu v pomere 10:1, ďalšie zdroje ukazujú prevahu v dronoch 7:1, Rusko má prevahu v počte mobilizovaných mužov, zároveň má vojenský priemysel, ktorý dokáže zásobovať potreby armády. Ukrajina už prehrala, hovorí Mearsheimer.

Dá sa tomu čeliť?

Podľa niektorých dá, ale iba zvýšením stávky.

Rodí sa variant, ako sa vyhnúť totálnemu vyčerpaniu Ukrajiny, a to v prípade, ak by na Ukrajinu prišli vojaci niektorých západných štátov NATO (nebola by to akcia aliancie, ale koalície ochotných ako v Iraku). Už nie neoficiálne, ako je to dnes (viď nedávny incident so zabitím desiatok francúzskych vojakov v Chersone, po ktorom Macron rýchlo vyhlásil, že Francúzsko nie je vo vojne s Ruskom), ale oficiálne. Nazýva sa to kórejským scenárom.

Príklad však klame dojmom. V Kórei síce došlo vďaka vstupu amerických vojsk k prímeriu na 38. rovnobežke, ktoré trvá dodnes, ale nedošlo ku konfliktu sovietskych a amerických jednotiek. Sovieti totiž iba podporovali Čínu. Vstup amerických jednotiek na Ukrajinu protirečí jednému z dvoch vojenských cieľov USA v tejto vojne, protirečí aj základnej ruskej požiadavke, kvôli ktorej do vojny vstúpili, a to je demilitarizácia Ukrajiny. Možno kórejské riešenie dosiahnuť bez Američanov?

Alebo inak. Ak by kórejský scenár mali „naplniť“ iba európske armády (podporované Američanmi, tak ako Severnú Kóreu podporovala Čína, ktorú podporovali Sovieti), otázka znie: Ktorá európska armáda si trúfne postaviť sa na Dnepri ruskej armáde?

Ak hovoria niektoré európske štáty, že sa obávajú útoku Ruska na ich územie, prečo by ho provokovali svojím zapojením do vojny? Nie je náhodou už teraz problémom Európy to, že nedokáže Ukrajinu zásobovať, pretože na to nemá dostatok zbraní a munície?

Vstup európskych štátov do vojny na Ukrajine by bol najväčším hazardom Európy, viedol by nepochybne k eskalácii vojny, ale je veľkou otázkou, či by súčasná britská armáda bez dostatočného počtu tankov či poľská armáda boli schopné viesť vojnu s Ruskom. Kórejský scenár vyzerá viac ako hrozba pre vlastné rady.

Existuje však aj jedna pozitívna správa pri druhom výročí začiatku vojny. Niečo, čo sa môže stať riešením prehratej vojny na Ukrajine.

Na Ukrajine síce nebudú prezidentské voľby, čo je vzhľadom na vojnu úplne pochopiteľné, ale stalo sa niečo dôležitejšie. Nútený odchod generála Zalužného spôsobil, že prvýkrát od začiatku vojny vznikla politická alternatíva k Zelenskému. Jeden z ostatných prieskumov ukázal, že Zelenského popularita klesla na 60 percent, Zalužnyj dosiahol dôveru až 94 percent.

Zelenského už má kto nahradiť. Pre Západ vítanejšia predstava než zapojenie sa do vojny.

Kedy skončí ukrajinizácia Európy

Po začiatku vojny sme od európskych aj slovenských politikov opakovane počúvali, že Ukrajina bojuje za nás a naše hodnoty, že pri Kyjeve ide aj o Bratislavu. Paradoxným javom za tie dva roky bolo, že súčasne s tým sa v európskych médiách a verejnom priestore zúžila sloboda politického prejavu.

Týka sa to aj Ameriky, stačí sa pozrieť, že Jeffrey Sachs či John Mearsheimer nedostanú pozvánku do veľkej televízie, hoci ich príspevky na YouTube majú milióny pozretí, prítomní sú tak skôr na okrajových kanáloch alebo na akademickej pôde.

Aj na Slovensku, vo všetkých televíziách a všetkých mainstreamových médiách, sa začala zužovať diskusia a iný názor na príčiny vojny alebo jej priebeh, bol považovaný za proruský postoj. Pritom ide o absurdný jav, ktorý obmedzuje to, kvôli čomu mala Ukrajina bojovať za naše hodnoty – slobodu prejavu.

Poukazuje na to aj nedávny nemecký prieskum, v ktorom iba 40 percent opýtaných hovorí, že môžu slobodne vyjadriť svoj názor. O tom, kde je problém, názorne vypovedá to, že o slobode prejavu sú najviac presvedčení voliči strany Zelených.

Na Slovensku sme v slobodnejšej situácii, ako je to v Česku či v Nemecku, ale Európa ako taká zaostáva za Amerikou.

Mimochodom, koľko takýchto diskusií, kde sa stretnú rešpektované osobnosti s opačnými názormi na vojnu, ste za dva roky videli? Takáto diskusia stále v podstate neexistuje. Vývoj sa odohráva v dvoch oddelených bublinách. Na Ukrajine, ktorá je vo vojne, tomu možno rozumieť, ale prečo nedokáže do štúdia pozvať profesora Sachsa napríklad Fareed Zakaria?

A to je posledná poznámka tohto textu, za dva roky sa síce rozpadla predstava, že by Ukrajina mohla byť súčasťou NATO, a domnievam sa, že podobne to skončí aj s EÚ, ale pomerne úspešne sa podarilo, že sa v Európe sami začíname na Ukrajinu v niečom podobať. U nášho suseda to viedlo k tragédii, dúfajme, že sa zobudíme skôr.

https://standard.sk/578150/na-zaciatku-tretieho-roku-vojny-z-ukrajiny-sa-stava-nocna-mora-europy

z komentárov ľudí:

„…druhú bublinu treba neustále konfrontovať, neustále… máte pán Daniška síce mizerne úzky, ale predsa len priestor v RTVS, preto nechápem, prečo tam opakovane mlátite prázdnu slamu s mimozemšťanom Schutzom… postavte proti sebe Palka a starého Šimečku, prípadne Leška, Havrana, Hríba… a keď diskutovať odmietnu, nahlas to verejnosti povedzte, že sa boja…“

„Ocenil by som nejakú debatu medzi Daniskom a Hanusom, alebo Daniska/Palko vs Heitmann. To by bolo zaujímavé, nie len písať články ale priamy stret.“

„Veľmi dobré a reálne zhodnotenie, nie je čo dodať. Kiež by na Slovensku bolo viac takýchto redaktorov.
Matišak, Repa a ďalší zapredanci zo srandovného denníka Pravda, môžete sa ráno na seba pozerať do zrkadla????“

„Poznámka ku koalícii ochotných…Uvidíme či Poliaci alebo Česi budú takí hlupi…“

„Tak ešte rozbíjať výklady…to im ide. Alebo myslíte, že Frantíci pôjdu zomierať za Dneper?“

„USA urobili genialny ťah , prostrednictvom vojny na Ukrajine zničili Europsku ekonomiku a zachranili svoj padajuci dolar samozrejme len na nejaky čas ale to im stačí“

„fuck the EU
a tym je povedane vsetko“

Akademický senát VŠVU politikárči

„Vysoká škola výtvarných umení, ktorá vzdeláva a vychováva budúce generácie vizuálnych umelkýň a umelcov, si zreteľne uvedomuje svoju zodpovednosť za rozvoj slobodného, citlivého, korektného a pluralitného spoločenského a tvorivého prostredia. Je dôležité, aby verejné kultúrne inštitúcie plnohodnotne a odborne plnili svoje funkcie v prospech súčasných aj budúcich generácií občanov Slovenskej republiky.“

https://www.hlavnespravy.sk/akademicky-senat-vsvu-politikarci/3415616

Žvásty ako v socializme, ľutujem ich študentov, ktorí takto nemôžu myslieť samostatne, len tak ako im škola politicky vnúti.

Ich výrobky sú servilní pajáci, ochotní slúžiť akejkoľvek totalite ako v socializme. Toto budú bojovníci, čo budú prenasledovať iných za to, že nechcú stratu veta!

„K celej problematike zapájania sa akademickej obce do politického boja treba uviesť nasledovné skutočnosti:

Stanovisko VŠVU k aktuálnej situácii v kultúre

Oznamy

Stojíme pri Kunsthalle Bratislava, pri LGBTI+ komunite, ako aj pri všetkých inštitúciách i menších organizáciách, ktoré sa v poslednom období stávajú terčom nielen nenávistných vyjadrení, ale aj konkrétnych krokov zo strany Ministerstva kultúry SR zastúpeným Martinou Šimkovičovou.

Študentstvo, pedagógovia a pedagogičky, zamestnanci VŠVU – zajtra – vo štvrtok 18. 1. sa o 17:30 sa stretávame pred budovou školy na Hviezdoslavovom námestí a spoločne pôjdeme vyjadriť náš nesúhlas na protest Zastavme ich Bratislava.

Vlastné VŠVU transparenty sú vítané!

Na internetovej stránke – Zastavme ich – je uvedené, že usporiadateľmi protestov sú – Progresívne Slovensko a Saska.

Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov, na akademickej pôde nesmú politické strany a politické hnutia vykonávať politické činnosť…

Podľa Etického kódexu VŠVU a VŠMU, každý člen akademickej obce svojim konaním najmä – dodržiava pravidlá politickej a náboženskej neutrality na akademickej pôde…

Podľa § 102 ods. 2 písm. h) zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov, Ministerstvo školstva SR kontroluje dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov v oblasti vysokého školstva…

Vychádzajúc z uvedeného treba neodkladne vo veci konať …“

Ako vidíte, tieto zákony sa u nás nedodržiavajú a právnu spoločnosť tu rozkladajú vydieraní z vysokých škôl, ktorí na akademickej pôde vykonávajú politickú činnosť s pomocou politických strán!

Nepomohli znásilnené, tak pomôžu vydieraní umelci.

Myslíte si, že by niekto z nich mohol byť proti a doštudoval by? Alebo by dostal príležitosť k nejakej kariére ako umelec?

Skončil by a preto bude držať hubu v súlade so stranou!

jeden z komentárov:

„Halooo !!! – „obcianska verejnost“ sa predsa uz vyjadrila vo volbach a poverila sucasnu vladu mandatom na kroky, ktore robi ! Neviem ci je „Akademický senát VŠVU“ este stale nafetovany, alebo uz zase nafetovany, ked si doteraz nevsimol, ze „kulturne a verejnopravne institucie“ su ovladane uz davno a to ani nahodou nie nominantami, ktori na to maju mandat od obcanov skrz volby, ale ludmi, ktori nato nielenze nemaju od obcanov ziadny mandat, ale ktori konaju jednoznacne proti voli, postojom a nazorom demokratickej vacsiny.“

Super najlepšia analýza politických neziskoviek!!!

„Politické neziskovky mají pravděpodobně nějaké zadání, prosazují své politické cíle, a na rozdíl od politiků je prosazují naprosto mimo kontrolu voličů, nebo možnost lidí do nich vstupovat, protože na jejich cíle se asi žádná referenda nevypisují. Ale pak to nechápu: Lidé si toho opravdu ani nemusí všimnout, mnohdy to nevnímají, mnohdy přijmou zprávu, že konají dobro, a bojují za lidská práva, ale politici přece musí vědět, že se něco odehrává na písečku, který by měl patřit jim, a který by oni – volení zástupci – měli mít pod kontrolou, a přitom jim jdou velmi často na ruku.

Financování politických neziskovek by mělo být transparentní, měla by se na ně vztahovat stejná pravidla, jako na politické strany, a měly by podléhat veřejné kontrole. Ale toho se bojí.

Podívejte, myslím, že hlavní věc je, že je potřeba šířit, prosazovat myšlenku, že politické neziskovky jsou politickými aktéry, že dělají politiku. A že to, že ve svých cílech nechtějí, nebo neusilují o to, aby se dostaly do volených sborů, je jakási odlišnost od politických stran, ale to neznamená, že by nedělaly politiku. A dělají-li politiku, pak by na ně měla být uplatňována nějaká míra transparentnosti tak, jako je uplatňována zákonem na politické strany. Politická strana má velmi přesně, nebo poměrně silně regulované hospodaření, musí mít transparentní příjmový účet, a podobně. A podobně nezbytné je, aby i na jiné organizace, které nejsou formálně politickými stranami, ale přesto usilují o politický vliv, a praktikují ho, byly kladeny požadavky z oblasti transparentnosti.

Potom, domnívám se, je u těch politických neziskovek potřeba zastavit financování z veřejných peněz. Není žádný důvod, aby pobíraly veřejné peníze, nepobírají-li to všechny politické subjekty, třeba politické strany, které mají státní příspěvek pouze tehdy, pokud dosáhnou nějakých úspěchů, ale jinak politická strana žádné financování z veřejných rozpočtů nemá, a neměly by ho mít ani politické neziskovky.“

.