malinova

Zdravý rozum v nebezpečenstve

Keď sa dostanete do životu nebezpečnej situácie a nechcete aby vás zabili alebo niekoho vám zabili, rozhodne nerozmýšľate tak, ako si nedať brnkať po nose.

Zažila som také život ohrozujúce situácie, keď mi išlo o život, preto viem o čom píšem a dnes viem, že sa to dá prirovnať aj k vojne, v ktorej ide o život len veľkému množstvu ľudí. Opíšem vám, ako som v tých chvíľach rozmýšľala.

Vyrazil dvere do kúpeľne, mlátil ma v nej a vyhodil tak, že som mala tržnú ranu na hlave po náraze o zárubňu. Na prahu detskej izby som pred ním kľačala schúlená, asi najmenšia plocha na nejaký zásah a správala som sa klamlivo, len klamlivo veľmi pokorne. Vôbec som nebola rozčúlená, ani rozrušená, nie ja som cítila hnev a zúrivosť. Mne bolo v tej chvíli celkom jasné, že ma ako násilník vôbec nezaujíma, čo si myslí, nemyslí, ale musím to predstierať, musím predstierať také správanie aby ma nezabil, lebo je rozzúrený a je schopný ma aj nechtiac zabiť. Takže veľmi duchaprítomne a s ľadovým pokojom som rozmýšľala, ako sa mám správať aby sa mu to páčilo a prestal byť zúrivý opitý človek. Pôsobila som dojmom pokornej ženy, ktorá ho berie vážne, nie ktorej je ukradnutý, lebo si nenechám brnkať po nose násilníkom. Takže pokorne som počúvala jeho somariny, ktoré ma nezaujímali, aby sa ukľudnil a už ma nechcel mlátiť. Tak by rozmýšľal aj človek, ktorý by chcel zastaviť vojnu a preto vám to píšem. Riešite takto rovnakú vec – na čom vám v tej chvíli záleží!

Však ja som mohla pôsobiť odporujúco, veď bol násilník. Ale ja som nebola vo filme, kde aspoň nejakí diváci chápu, že ste obeť, ale mne šlo o záchranu pred násilím.

Neviem prečo dostal nápad, že mám ísť hore do izby, či ho už vtedy napadlo, že ma chce aj znásilniť, lebo mňa to vtedy nenapadlo. Schmatol ma za vlasy a ťahal po betónových schodoch na poschodie. Keďže sme mali ešte novostavbu, tak na schodoch okrem betónu ešte nič nebolo okrem kúskov koberca na každom schode a preto mi ťahaním po betónových schodoch zodrel kožu z nôh na predkoleniach. V pásoch som potom mala na nohách zoškrabanú kožu a myslela som si, že už navždy budem mať na nohách jazvy. Ale to si vôbec v tej svojej asi zúrivosti, ale chladnej, nevšimol. Bil ma po hlave aj na tých schodoch a preto ani ja som si nevšimla, čo nohy, keď som myslela na to, že stačí jeden nešťastný úder na schodoch, ak by bola moja hlava na hrane schodu a je po mne. A ja mám deti a preto musím žiť. Bolo mi celkom jasné, že by ma nezabil schválne, ale môže sa stať.

Hore na chodbe nastala taká absurdná situácia, že som stála a on oproti mne a celý sa triasol. Myslím si, že vtedy bol dočista blázon ako nejaký vrah z akčných filmov, ktorých ste videli desiatky. Napríklad obeť priviazaná na stoličke a vy viete, že rozmýšľa ako prežiť. Bola to tá situácia, asi je teda dosť bežná pre násilníkov, keď sa stala aj mne, že videla som na ňom, že najmenšia provokácia a tou zovretou päsťou, ktorá sa mi pred očami triasla, ma buchne po hlave. Jedno mylné slovo a môže byť po mne. Expresne rýchlo som rozmýšľala, čo robiť, aby ma nezabil. Na plné obrátky sa snažíte pochopiť, čo by naňho mohlo zabrať, aké správanie by sa mu páčilo. Asi súcit, spolucítenie, akože pochopenie, rozhodne poddajnosť. Nie strach, spolucítenie. Musím voči jeho citom prejaviť ľútosť, priznať si chybu. To by asi zabralo.

A tak som hrala divadlo ako o život – Ja som nevedela, že toto cítiš… doslova som predstierala voči nemu ľútosť a citovú spoluúčasť ako keď chlácholíte dieťa, ktorému bolo ublížené. On chudáčik je obeť a právom zranených citov. Takéto divadlo som hrala, aby sa medzitým upokojil a prestala sa mu triasť zovretá päsť. Upokojil sa a kázal mi ľahnúť si na posteľ. Vtedy som pochopila, že ma chce znásilniť, alebo nech teraz ukážem, ako už sa s ním chcem vyspať. A bolo mi jasné, že už tomu neujdem a čo robiť, aby som sa z tohto dostala? Nezaujímalo ma, či má znásilní, ale ako už z tejto situácie ujsť k iným ľuďom? A v tej chvíli som si spomenula, že po otrase mozgu môže človek odpadnúť, že je to jeden z príznakov otrasu mozgu a už som rozmýšľala len nad tým, ako to najlepšie predstierať. Takže nie náhle! Postupne som vzdychala – Je mi zle… predstierala som ako postupne je mi zle a odpadávam až som nereagovala ako odpadnutá. Medzitým môj syn dole skočil do nohavíc a polonahý v noci bežal po pomoc k susedom. Takže presne vtedy, keď som už bola akože odpadnutá, vybehol hore na poschodie sused a tiež si myslel, že som odpadnutá, lebo toto divadlo, že mám otras mozgu, aby to bolo vierohodné a pustil ma, som hrala ďalej. Keď do toho začal panikáriť aj sused a kričať nado mnou – Čo ti je, čo ti je? – tak začal panikáriť aj môj manžel, lebo veď zabiť ma nechcel, len znásilniť. Asi sa chytal za hlavu a len tam stál a vykrikoval – Ja kokot, ja kokot…

Sused mu povedal – Zavolaj záchranku! Zavolaj záchranku!

Akonáhle som zbadala, že manžel zmizol z izby asi volať záchranku. Teraz si uvedomujem, že asi po mobil, tak som už sama so susedom v izbe bleskurýchle zdvihla hlavu, aby som mu stihla povedať pokiaľ sa vráti:

– Nič mi nie je, len to predstieram, zober ma odtiaľto!

Viac som hovoriť nemusela, lebo celá som bola krvavá, hlavu som mala od krvi aj nohy. Predstierala som nevládnosť, pokým som nebola v aute a nepohli sme sa od domu. Manžel zostal doma a sused ma vo svojom aute viezol na pohotovosť. Keď zabočilo auto za roh, okamžite som sa v aute zdvihla a rozprávala susedovi, čo sa stalo. Na úrazovke som zažila hanbu, lebo ošetrujúci lekári mi hovorili, že nechápu, ako môže jedna žena s vysokoškolským vzdelaním žiť s niekym, kto ju takto doriadi a zašívali mi kožu na hlave… Ako iní nechápali, že nie je násilník ako násilník a môj manžel je veľmi inteligentný a sofistikovaný násilník, o ktorom to neveria ani len naši kamaráti… tak dokazujte!

Tak sa vás pýtam, pomohlo by mi, keby som si nenechala brnkať po nose? Keby som sa správala, ako som to naozaj cítila – Ty mi nemôžeš už celkom nič?

Veď by ma od zúrivosti zabil, že sa opovažujem, aby mi bol ľahostajný, keď predsa on je obeť a zranená obeť!

Dostala by som sa z tej situácie odporom? A nebodaj ešte provokovaním? Preňho by bola provokáciou aj ľahostajnosť a nesúhlas. Mohol ma zabiť na schodoch, nechtiac, čo by mohlo byť mojim deťom jedno, prečo nemajú živú mamu! Mohol ma zabiť aj jedným úderom po hlave hore, keď bol už načisto vyšinutý a reagoval ako dieťa – Áno, mne sa také stalo… stál ako zranené dieťaťko a ľutoval sa…  scéna, keď som ho ľutovala ako mamička – Ja som nevedela… To bolo načisto ako z psychofilmu. Vtedy bol dočista ako blázon a schopný aj zabiť, lebo ako dvakrát väčšie dieťa mal silu, ktorú si neuvedomoval, v duši zrazu totálne dieťaťko.

Len náhodou ma nezabil, lebo som mala zdravý rozum, lebo som zachovala pokoj a premýšľala ako rýchlo za takej situácie újsť. Lebo som prejavila pokoru, poddajnosť, spolucítenie a ľútosť. Záujem, predstieraný citový záujem. Že bol vtedy blázon, o tom svedčí aj to, že bol schopný potom hneď chcieť aj pohlavný styk a povinne! Tu si ľahni a teraz už budeš poslúchať.

Keď som to po rokoch porozprávala psychoterapeutke, povedala, že som sa zachovala veľmi duchaprítomne a najmä, že som si chránila hlavu na schodoch, keď ma bil, lebo stačil by jeden nešťastný úder.

Čo myslíte, pomohli by mi, keby mi v tej chvíli niekto podal nôž? Vytrhol by mi ho a zaklal by ma a potom by to ľutoval, že to nechcel!

A presne tak sa správate v tejto vojne! Podávate obeti nôž. A hovoríte jej, že si nemá nechať brnkať po nose, lebo ona má práva! Ste len diváci a nezarežú vás!

A x obetí viete prečo zle skončilo? Boli napríklad nahnevané a vystrašené. Stačil odpor a obeť cíti často práve odpor! Stačí aj jedno provokačné slovo alebo ľahostajnosť! Už ľahostajnosť je provokácia!

A preto sa obete nebránia a preto nezoberú nôž! Hoci majú doma x nožov, nezoberú nôž, lebo majú REÁLNU predstavu o presilovke, kde môže mať nôž zásadný význam – Ty si na mňa zobrala nôž???!!!

Preto sa obete dlho bránia, lebo zvažujú stratégiu prežitia a dlabú na gaučových hrdinov s ich právami. Toto nie je pre kiná ale o prežití!

A k tým nožom ako k zbrojeniu a dodávkam zbraní!

Celé mesiace som občas videla nôž ponechaný na kuchynskej linke. Myslela som si, že sú to len moje myšlienky a môj strach, lebo nikdy som o tom nikomu nehovorila, že keď uvidím nôž na linke a on je zas nahnevaný, ja ten nôž zakaždým zoberiem a odložím kam patrí. Aj preventívne, nemôže byť nôž po ruke. Nemôže byť náhodou na linke!

A šokoval ma deň, keď sa ukázalo, že tak nerozmýšľam len ja. Už sme sa sťahovali z domu preč a v izbe hore už nič nebolo. Bol tam už len jeden stôl a jedna veľká krabica so špagátom a nožom. Boli sme v dome sami a nožom sme rezali špagát. Asi už boli nožnice zbalené. A vtedy nečakane prišiel a mal roztržku s najstarším synom. Syn mu prejavil ľahostajnosť a to bola provokácia. Na jeho krik nereagoval. A preto sa za ním rozbehol a tiež ho bil na schodoch. Keď ho pustil, bežal syn hore a ja za ním a preto som videla, čo môj syn urobil, keď vbehol hore do izby. Pribehol k stolu, zobral ten nôž a šmaril ho do najvzdialenejšieho kúta izby. Muselo teda aj jeho v tej chvíli napadnúť, že otec je schopný zobrať ten nôž a použiť ho aj naňho. V tej chvíli dobehol do izby manžel, skočil po synovi a začal ho mlátiť na zemi.

A viete, čo som urobila ja?

Nie, vôbec som nešla zachraňovať syna, čo by bolo pri váhe môjho muža aj celkom zbytočné! Ja som zbadala, že asi dva metre od nich je na zemi železná ohrádka na okno, na črepníky na okne, čo sa primontuje na okno. Okamžite ma napadlo, že ešte týmto by ho mohol ovaliť a preto som okamžite šla zobrať tú železnú ohrádku a odniesť ju preč, aby ju nemal po ruke. Stačilo by len raz ho ňou ovaliť a mohol by zabiť aj syna. Keď už bol nazúrený. Opäť, čo ma po tom, že ani to by nechcel a potom ľutoval?

Ale spätne som si uvedomila, že aj môj syn si musel pomyslieť, že by bol schopný zobrať naňho aj nôž, keď prvé čo urobil, ho hodil čo najďalej, niekoľko metrov do najvzdialenejšieho kúta. Nepomyslela som si to teda v nebezpečenstve len ja, že čo je schopný rozzúrený človek.

Myslíte si, že vojna je od toho menej? Keď viac? A uvažujete takto aj vo vojne? Že aké je nebezpečné neodkladať nože? Že aké je nebezpečné mať taký zásadný nôž po ruke? Uvažujete ako najprv odstrániť železnú ohradu? Že čo tam leží, môže byť použité?

Iste, len ako diváci, ktorých zaujímajú len práva, kto mal pravdu, a nie realita ohrozenia!

Preto ja by som obeti nikdy nepodávala nôž! Zvrtlo by sa to!

Pravda, keď vám na obeti záleží a nielen na vašich právach, ale aj na obeti!

Ako sa to skončí, vždy rozhoduje aj obeť. Nielen násilník ale aj obeť! A vôbec jej nepomôže ten, kto na jej bezpečnosť vôbec nemyslí!!!

.