malinova

Veľmi dlho som písala každý deň a preto chcem mojim priaznivcom napísať, čo robím, keď nepíšem.

V prvom rade ma tak naštvala politika, že nemám chuť dostávať po hlave za to, čo by som napísala. Kto sa chce domyslieť k čomu, môže si prečítať Chmelára k zahraničnej politike a k novinárom – aktivistom. Nadobudlo to také obludné rozmery, že nemám chuť, aby mi nadávali do konšpirátorov. Ale myslím si o tom svoje ako v socializme.
Moja mama mi kedysi rozprávala, že ju zaujal v nejakom príbehu človek, ktorý po oznámení, že je koniec sveta, šiel pokračovať na svojej zbierke motýľov.
A ja mám rovno tri zbierky. Prvá sú moje deti a pribudla mi nová vnučka. Druhá sú moje deti v škole a vymyslela som nový spôsob učenia písmen a čítania. A tretia sú ručné práce.

Už tretiu várku prvákov učím podľa mnou vymyslenej metódy spoznávania písmen. Nevymyslela som ju za stolom, ale priamo sa utvárala počas hodín podľa toho, ako žiaci reagovali, čo ich najviac zaujalo, to som rozvíjala ďalej. Celé to vzniklo pred niekoľkými rokmi, keď sa jeden prvák bál, že čo ak preňho mama nepríde?
Presne v tej chvíli vznikol nápad zaujať jeho pozornosť tým, že aj písmenká majú mamku, ocka a čakajú, kto si po nich príde. Tak vznikli písmenkové rodinky a ich vzťahy a celé príbehy rôznych písmen. Keď idem touto mojou metódou, deťom sa priam rozžiaria oči a všetky príbehy písmen ich veľmi zaujímajú. Vyučovanie začínam tým, čo si momentálne vymyslím, ako sa niektoré písmeno práve zobudilo, ktorá jeho mamka k nemu prišla, čo robil ocko… Všetko to kreslím na tabuľu, ako si ocko – veľké tlačené písmená, vykračuje s taškou do obchodu, koho stretne, aké písmená, čo sa rozprávajú a deti si pri tom stále opakujú písmená. Keby to boli len znaky, tak si ich pletú, ale keď sú to malí ľudkovia, čo sú kamaráti, súrodenci, máme aj krstnú mamu a sestry, keď sa podobajú, tak vykrikujú, že to je dievčatko a nie chlapček a vedia ich rýchlo roztriediť do rodiniek. Taktiež pracujú s kartičkami, kde si triedia aj na stole, napríklad ako sa vezú na kolotoči, keď v jednej labuťke sú štyria. Behom šesť dní vedela väčšina detí rozoznať 12 písmen, písaných aj tlačených a kolegyne sa čudovali, keď šli okolo, že čítajú nahlas všetci celé rady písmen, či písané, či tlačené. Tak mi dali nápad, aby som navrhla nový šlabikár, kde by boli také ilustrácie, aké kreslím po tabuli k tým príbehom a metodika k tomu. Ale to by bolo toľko práce, že ja na to nemám čas. Ja som praktik, rovno za pochodu, mňa to baví na hodinách vymýšľať. Ale mnohé príbehy už opakujem, lebo najväčší úspech mali svadby písmen. Vždy sme sa nové učili tak, že najprv mali svadbu, až potom deti, ktoré som kreslila do kolísok. Okrem toho majú písmená svoje farby, ktoré nemením a aj to pomáha k zapamätaniu ako pomôcka, ale potom už tá farba zmizne ako bočné kolieska na bicykli.

Ja som už raz so školstvom skončila a bola som kamenárkou, sekala som písmená do náhrobných kameňov a zlátila som písmená plátkovým zlatom, čo už je fajnová práca, aj keď pod holým nebom. Niekto nemá rád piplavé práce, ale ja mám rada práve piplavé práce a trpezlivosť musíte mať aj v škole, keď počúvate tú istú básničku aj 20x.
Vždy to vidím tak, ako že štartujú lietadlá. Pre mňa je to 20x, ale pre pilota, ktorý vzlieta prvýkrát, je to prvýkrát, takže sa musíte maximálne sústrediť na dôležitý očný kontakt. Nemôžem sa pritom pozerať niekde inde, aj 16-ty krát je to stále prvýkrát alebo len druhýkrát. Rovnako hodiny sekáte aj do kameňa a musíte mať trpezlivosť.
Dostala som nápad, že už by sme konečne mohli zrealizovať predávanie ručných prác a mať internetový rodinný obchod. Ponúkali by sme tam šité veci pre deti a háčkované papučky a deky novou technikou pletenia rukami. Inak nezúžitkujem, že som lúskala španielske videá na úžasné papučky, aké oni majú a dnes ruské na rôzne vzory pletených prikrývok. Takto trávim čas, sledujem videá na ručné práce s rôznymi technikami. Cez tento víkend som sa naučila pliesť košíky a nový spôsob pletenia prikrývok. Ešte len teoreticky, len som si pozrela návody, ale macrame ovládam dobre, tak mne stačí vidieť a zapamätám si postup. V živote som už skúšala všetko, pletenie, háčkovanie, paličkovanie, vyšívanie aj na pleteninu, šitie aj macrame. Zo všetkého viem trochu, že napríklad som si ušila len jedny šaty, uplietla len dva svetre, jednu deku, dvadsať papučiek, dve čiapočky, vyuzlíkovala jednu tašku atď, len to, čo som potrebovala. Ale mám dobrý základ, lebo napríklad tie čiapočky som nevedela, ako sa hačkujú, ale vymyslela som si vlastné návody. Tak háčkujem teraz už aj papučky, intuitívne, či uberať alebo rozširovať. Hlavne mám v hlave farebné kombinácie látok, krajok a ako to musí vyzerať. Najprv som si myslela, že aj košíky si budem musieť vymyslieť, ako na to. Ani som nevedela, že je na to toľko podrobných návodov. To ma aj obmedzuje, že si to nevymýšľam. Chcem si vymyslieť svoj, čo už mám v hlave, ako si to predstavujem. Iné výrobky považujem len za inšpirácie. Včera som jednu papučku stále párala, lebo k tej najhrubšej detskej vlne, čo je taká úplne mäkučká, som si vymyslela svoj návod. Za najtvorivejších považujem ľudí, čo vyrábajú šperky pomocou macrame. Taktiež som vyrábala šperky, to som zabudla, že k tomu mám aj pomôcky. V tom so videla najväčší posun vo výrobkoch, čo sa týka fantázie na našom trhu domácich prác. To je neuveriteľné, čo vedia vymyslieť s obyčajnými voskovanými nitkami a drahými kameňmi, ale najúžasnejšie v kombinácii s drevom miesto drahých kameňov.

Takže, mám čo robiť aj keby som nepracovala a nemala toľko detí. Teraz by som to nevymenila za nadávky, že som konšpirátor a na čo píšem svoje politické úvahy, čo si o tom myslím? Pri deťoch to nie je zbytočné a všetka námaha a z ručných prác je konkrétny výsledok. Pre ilustráciu tu dávam moje papučky. Najbližšie budem pliesť košíky háčkovaním aj macrame, ktoré chcem zdobiť látkou, krajkami a látkovými kvetmi. Potom už mám objednanú vlnu na novú techniku deky a už mám sen o záclone zošitej z rôznych paličkovaných čipiek ako patchwork. Ani za roky to nestihnem, čo všetko si predstavujem.
Ale háčkujem, pletiem a počúvam politiku. A keby som napísala, čo si o tom myslím, som celkom zadarmo blbec. Stále totiž nepatrím k extrémistom na žiadnom konci. Je to ako prejsť uličkou a dostať z dvoch strán.

Moje papučky a moja vnučka bosonožka. Najradšej má žiadne, hoci môj syn povedal, že musela by byť stonožka, aby ich všetky vynosila.

Ale jedno napíšem k noseniu rúšok.

Keď sme nenosili rúška, pravidelne som soplievala. Myslela som si, že je to tak normálne, že všade so sebou nosím kapesníky a keď prídem do MHD alebo do školy alebo kdekoľvek, tak ako precitlivená na iné prostredie smrkám raz za čas ako prirodzená reakcia na iné prostredie. Vždy som bola tento sopľavý prípad. Často sa ma pýtali, či som chorá, keď smrkám do vreckovky a zvlášť v škole, či som neprišla chorá do práce. A na to som vždy odpovedala, že nie som chorá, ale takto reagujem na zmenu prostredia, asi prach v MHD, v škole na vírusy, čo majú deti, lebo inak doma vôbec nesmrkám.

A zaujímavé je, že odkedy je tento covid a nosenie rúšok, môžem všetky vreckovky zahodiť a celé mesiace ich nosím už len na parádu a už vôbec nesmrkám a nikde, ani v MHD, ani v škole, nikde! Nadobro u mňa skončili vreckovky. A iste to nebolo len prachom, ale čo všetko som všade nachytala, po ceste do práce a v škole, kde máme veľa sopľavých detí a často sú choré.

Takže, keď tento koronavírus pominie, ja budem nosiť rúška stále. Je to úžasné, že od nikoho už nič nechytím a nemusím preto sopliť.

Chápem, že iní nepracujú v takom nákazlivom prostredí na všetky choroby od detí, voči ktorým sme už vraj imúnne. Nové učiteľky boli vždy z toho choré, že len získavajú imunitu. Ale nech mi nikto nehovorí, že rúško nechráni, keď natoľko aj proti bežným sopľavým dňom, keď je veľa detí chorých. Doslova to mám otestované na sebe, že ja už nepotrebujem žiadne vreckovky. A pamätám sa, že kedy konkrétne som aj ochorela, keď niekto v autobuse kýchal. Mávali sme ako učiteľky často upchaté nosy a tak sme museli chodiť do práce, lebo to bolo často. Že sme imúnne, sa prejavilo tak, že sme nemali aj horúčky ako deti. A odkedy je koronavírus, ani jedna nebola chorá. Tak mi nehovorte, že tie rúška pred ničím nechránia. Práve do školstva, ako vidím, sú ideálne. A ideálne sú aj do MHD. To bez ohľadu na koronavírus. Ja osobne sa teším, že sa už nikto nebude čudovať, keď budem nosiť rúška. Vonku ich nenosím, v triede ich nenosím, ale v spoločných priestoroch mňa konkrétne ochránia, čo som jasne zažila ten rozdiel, čo je to pre toľko detí a cestujúcich sopliť a čo je to nesopliť a vôbec nepotrebovať vreckovky.

Inak, deti musím sústavne upozorňovať, aby si dali dole rúško, že sme v triede alebo vonku. Pritom stále čítam, ako ich to týra, že ho musia mať. Ako ich to týra, keď im dokola stále musím hovoriť, aby si ho dali dole? Keď ich to týra, nemali by si ho samé dávať dole? A ešte dnešné deti, čo neposlúchajú príkazy?

Vôbec to nevyzerá, že by im to vadilo. Oveľa viac im vadí a týra ich, keď ich rodičia dávajú do školy už od šiestej siedmej a vyberajú z družiny až o štvrtej. Čo ja vidím, to ich týra, keď sú v cudzom prostredí celé dni a nie s rodičmi. Za toto ich veľmi ľutujem, že táto civilizácia nemá čas na vlastné deti. Potrebujú byť viac s rodičmi a týmto ich týrame, že nie sú a majú vám ich vychovávať inštitúcie. Spýtajte sa detí, či im vadí rúško alebo kedy idú zo školy domov. Radšej by mali rúško celý deň, keby mohli ísť o jednej-druhej domov. Ale to nás už zrazu týranie detí nezaujíma! To len keď vyhovuje pri corone!