malinova

Jedným z najväčších klamstiev v Európe je, že sa multikulturalizmus nepodaril.

To by sa oň naozaj musel niekto snažiť, aby sme mohli povedať, že to, o čo sme sa snažili, sa nepodarilo.

Je to, ako by som povedala, že upečenie torty sa nepodarilo a piecť tortu je a bola zbytočná námaha, ktorá sa nedala a nedá uskutočniť.

Pohybujeme sa vo svete, kde sa len množstvo vecí inak volá, než by sa malo volať a pojmy majú pomenené svoje nálepky, aby ľudia boli ľahko manipulovateľní.

Len tak sa mohlo stať, že inkvizítori boli najskalnejší kresťania a totalitní propagandisti sú vraj liberáli.

Ako sa pečie multikulturalizmus. Ako sa pečie skutočný multikulturalizmus.

Presne ako tortu ho neupečiete z čohokoľvek. V prípade multikulturalizmu potrebujete spoločný jednotný základ, na ktorom sa dá vybudovať vzájomná tolerancia k odlišnostiam mimo spoločného základu.

Jednotný základ preto potrebuje ujednotenie, čo je a bude tým spoločným základom a čo sa bude primárne dodržiavať pre celý multikulturalizmus.

V tomto prípade sú to základné ľudské práva v Európe, kedže multikulturalizmus sa len mal udiať v Európe.

Keby bolo niekomu (politikom, oligarchom, mocnostiam…) naozaj záležalo na multikulturalizme, tento spoločný základ by dnes existoval a bol by právne záväzný pre obyvateľov Európy.

Vraj je záväzný, ale prakticky a reálne, čo je rozhodujúce a kľúčové pre multikulturalizmus, nič také pre jej obyvateľov záväzné nie je.

Do Európy boli desaťročia prijímaní obyvatelia, ktorí nesúhlasili so základnými ľudskými právami v Európe, so žiadnym takým spoločným základom, na ktorom by sa dal osvetou vybudovať multikulturalizmus a ani sa to od nich nevyžadovalo. 

V ich domovských krajinách bola ich viera, ako systém inštitúcií a moci, kontrolovaná, aby sa nerozvíjala živelne. Aj veriaci v Európe majú svoj systém inštitúcií cirkevnej moci a to, čo sa v Európe šíri ako viera, napríklad kresťanská, je kontrolované cirkvou alebo štátnou mocou. Keby takáto kontrola nebola existovala, aj samotná viera kresťanov v Európe sa mohla prejaviť v podobe radikálnych náboženských siekt, ktoré by svojim radikalizmom alebo terorizmom mohli ohrozovať spoluobčanov s inou vierou. Toto všetko bolo v Európe pod kontrolou, aby sa nerozvíjalo živelne. 

Ak si myslíme, že samotné kresťanstvo zaručuje neagresívnych veriacich, je to náš omyl, pretože nebolo ponechané napospas nekontrolovateľných siekt a ľudí, čo by pod pláštikom viery šírili čokoľvek, čo by si zmysleli. Nemohlo sa stať, aby sa za farárov a kňazov mohol pasovať ktokoľvek len prehlásením – Ja som kňaz, ja som duchovný pastier a otváram si tu kostoly, božie stánky a podobne, pre čokoľvek, čo si pod vierou vymyslíme a čo odteraz budeme presadzovať. Všetky tieto aktivity boli v Európe kontrolované buď cirkevnou mocou alebo štátmi, čo presne bude povolené šíriť a čo presne bude ako zaregistrované. Práve to spôsobilo, že sa v Európe nerozv íjali agresívne náboženské sekty a štáty mali spoločný základ mimo náboženstiev. Tak sa postupne obrusovali náboženské agresívne výpady voči iným obyvateľom. Nemyslite si, že by sa dnes bez tejto kontroly náboženských a svetských inštitúcií nenašli, keby mali k tomu priestor bez kontroly, či neporušujú základné ľudské práva a zákony v Európe.

Celkom iná situácia nastala pri prijímaní obyvateľov z moslimských krajín. Miesto toho, aby pre nich platilo len to isté, rozvíjanie ich duchovnosti sa dialo celkom živelne a bez ich náboženských inštitúcií, ktoré sú v ich krajinách ešte viac prepojené so štátnou mocou. Nastalo presne to, čo vyššie opisujem, že sa v Európe nedialo, pokiaľ šlo o domáce obyvateľstvo a rozvíjanie ich duchovného života a náboženstiev.

Za duchovných islamu sa mohol v Európe vyhlásiť a vyhlasovať ktokoľvek, kto by k tomu už v pôvodnej krajine prístup nemal. Presne tak sa začalo diať, že táto oblasť duchovna a náboženstva sa vyvíjala v Európe celkom živelne a bez kontroly. Nekontrolovali to žiadne inštitúcie a žiadna štátna moc. Podoba takto šírenej viery sa radikalizovala celkom živelne a dostávala agresívnejšiu podobu, než v pôvodných moslimských krajinách, kde by sa museli za to, čo šíria, niekomu zodpovedať. Podobne, ako sa u nás kňazi zodpovedajú Vatikánu alebo štátnej moci. Doslova, svoje domáce obyvateľstvo si úzkostlivo strážime, či nie je v rozpore so základnými ľudskými právami a zákonmi jednotlivých štátov ale prisťahovalcov rovnako nekontrolovali a to celé desaťročia. 

Keby ste sa za stali moslimom, mohli by ste pod hlavičkou svojej viery šíriť čokoľvek, bez preukázateľného vzdelania k tomu, bez inštitúcie, ktorá by vás kontrolovala a minimálne rozumela tomu, čo vlastne šírite a či ste si to nevycucali z prsta, ako to budete vykladať. Ešte aj tie inšitúcie, ktoré mali k tomu formálne slúžiť, zostali bez štátnej kontroly a tiež mali raj na hlásanie čohokoľvek. A štátne tomu už len vôbec nerozumeli, čo vlastne k ich viere ešte pôvodne patrilo a čo všetko v nej bolo len samozvancami a rýchlokvasenými duchovnými šírené.

Samotný islam nemá v pôvodných krajinách tak radikálnu a nebezpečnú podobu, o čom svedčí, že mnohé moslimské krajiny majú menej radikálny islam, než sa rozvíja práve v Európe. V ich pôvodných krajinách postupom času nebolo tak propagované napríklad zahaľovanie žien, ako sa to propaguje a šíri ešte viac práve v Európe. 

Môžme tvrdiť, že keby nikto umelo do islamu nezasahoval a do moslimských krajín, aj tam by už dnes vládla len väčšia osveta a ľudskejšie práva.

No práve umelými a mocenskými zásahmi do týchto krajín, sa rozvíjalo ich náboženstvo radikálnejšie ako súčasť manipulácií mocností na vlastné účely, viz Islamský štát. Mocnosti si pestovali svojich radikálov na vyvolávanie všelijakých ich šachových partií, čím sú práve kresťania a bieli ľudia zodpovední za radikálne formy islamu, čo len zneužívali, keď sa šíril v radikálnejších formách, aby nastávali požadované konflikty.

Môžme mať teda dôvodné podozrenie, ak nie istotu, že s rovnakým zámerom boli radikálne formy islamu podporované aj v Európe, ktorá sa stala liahňou teroristov.

Do Európy chodili jej budúci adepti študovať a práve v európskych mešitách boli vychovávaní k radikalizmu a agresivite, ktorá sa dá využiť na občianske vojny. Rovnako aj teroristi zo Srí Lanky, boli takto vychovaní k radikalizmu v Európe, kde je pre radikálne formy islamu živná pôda.

Pre toto všetko spoločný základ možného multikulturalizmu nie zlyhal, ale nikdy ani nebol presadzovaný!

Už len druhou témou by bolo, že keby sa bol presadzoval a uskutočňoval, presne akú osvetu taký multikulturalizmus potrebuje, aby poskytol moslimom a prisťahovalcom to, čo poskytla Európanom Európa. Ak si myslíte, že len život na vyššej ekonomickej úrovni, tak ste na omyle, lebo v prvom rade duchovný pokrok. 

Nestačí dať prisťahovalcom do Európy vyšší životný štandard, sociálne dávky alebo prácu. Mali dostať presne to, čo by im bol ponúkol práve multikulturalizmus, keby sa vôbec niekedy bol realizoval. 

My len nevieme, čo je multikulturalizmus, čo potrebuje a prečo je zárukou duchovného rozvoja nielen pre Európanov, ale hlavne pre ľudí, ktorí utekajú pred neslobodou.

Keby ste ho boli niekedy v živote videli, rozhodne by nemal problémy, ktoré dnes Európa má, keďže s multikulturalizmom nikdy ani nezačala.

Taktiež multikulturalizmus nesúvisí s témou, keď nejde o multikulturalizmus, len o sťahovanie národov kvôli klimatickým zmenám, alebo ekonomickým alebo totalitným zmenám.

To sa už budete na multikulturalizmus už zbytočne hrať.

Článok bol o tom, že nielen totalitní propagátori nie sú liberáli, ale ani ten multikulturalizmus nikdy multikulturalizmom nebol. To, čo sa dialo, len malo takú nálepku. Aj keď ľudí ochotných zasadiť sa o multikulturalizmus v Európe bolo veľa.

Toto všetko riadili len vypočítavci, manipulátori, lebo inak by to museli byť len somári a diletanti.

Toto všetko vám liberálny propagátor nepovie. Väčšinou má skutočne ten cit, ale k multikulturalizmu je potrebný aj rozum. S citom sa to nevylučuje!

A ten, kto to kritizuje, nemusí mať nutne v sebe nenávisť k prisťahovalcom. Nenávisť ľudí býva dôsledkom zlej politiky a zlej osvety.

Respektíve len zavádzajúcej!

Ľudia sa často hádajú o tom, či je viac rozum alebo cit. Mnoho ľudí si myslí, že rozum je viac a cit len nejakým vedľajším sentimentom.

Jednoznačne cit je viac, než rozum, lebo len cit – láska posúva ľudstvo na vyššiu civilizačnú úroveň.

Základné ľudské práva nemáme v Európe vďaka rozumu, ale vďaka ľudskému citu, kde sa už posunul. To dôležitejšie je vždy zámer a len slúžkou sú prostriedky toho zámeru.

Keď to dosadíme do tohto jednoduchého pochopenia zámeru a prostriedkov, ľudskou spoločnosťou by mal hýbať cit – láska, ktorému by rozum slúžil len ako prostriedky. Jednoducho zámerom má byť cit a nástrojom na presadenie toho zámeru rozum.

V totalitných ideológiách stojí za zámerom rozum – nejaká manipulácia a cit je len zneužívaný ako prostriedok na zmanipulovanie (viera, priateľstvo, rovnosť, bratstvo, súcit, sloboda, tolerancia). Toto všetko by nemalo byť len prostriedkami k manipuláciám, ale zámerom a slúžiť tomu všetkému by mal rozum len ako nástroj na presadenie týchto zámerov.

Navzájom súvisiace články k tejto širokej téme:

Ako sa umelo radikalizoval islam pre manipulácie s ľuďmi (rovnako, ako predtým aj kresťanstvo):

http://malinova.blog.pravda.sk/2017/02/05/sci-fi-o-vyuziti-nabozenstiev-na-ovladanie-ludi/

Ako sa kresťania a bieli ľudia podieľali na presadzovaní radikálneho islamu na manipulatívne účely, čoho je terorizmus pri islame len následkom:

http://malinova.blog.pravda.sk/2017/05/24/ako-si-zapad-vybudoval-islamsky-stat/

Prečo je nutné rozlišovať islam (mierumilovný – mierumilovných veriacich) od radikálneho islamu a ako sa roztáčajú extrémy, keď sa deje táto kľúčová chyba, že to ľudia nerozlišujú alebo nevedia rozlíšiť:

http://malinova.blog.pravda.sk/2019/04/24/ako-sa-mozte-branit-pred-nabozenskymi-fanatikmi-teroristami-a-lokajmi-politickej-korektnosti/

Celkom inou témou je aj to, ako mal multikulturalizmus prebiehať, aby výsledkom bol multikulturalizmus a nie problémy súčasnej Európy, ktorej stačila len nálepka multikulturalizmu!

Skoro všetko sa dá, keď nám naozaj ide o ten zámer. Keď sa niečo nepodarí, neznamená, že sa to nedá, len že sa o to ľudia, ktorí na tom pracovali, naozaj o to nesnažili alebo sledovali iný manipulatívny záujem.

Áno, multikulturalizmus mohol v Európe existovať a dokonca najväčšie predpoklady k tomu, aby v Európe existoval, naozaj mali liberáli. Lenže ani len liberáli o tom nerozhodujú. Rozhodujú o tom mocenské skupiny prostredníctvom politikov a rôznych organizácií. 

Ľudí ochotných pracovať na multikulturalizme v Európe bolo a je veľa napriek všetkým chybám mocenských skupín a politikov. Ich potenciál v tomto zostal nevyužitý a zahodený. Bude paradoxom, keď samotní liberáli budú raz túto myšlienku a celý multikulturalizmus považovať za neuskutočniteľný. „Neuskutočniteľný“ sa stal vďaka ľuďom, ktorí o tom rozhodovali a ktorým na ňom vôbec nezáležalo!

To je pravda o neexistujúcom multikulturalizme v Európe. Nezlyhal multikulturalizmus, len to, čo bolo pod jeho nálepkou.

.