malinova

Včera som sa dozvedela o jednej žene, ktorá otehotnela, aby ju muž neopustil.

To asi nie je nič zvláštne, keď ide o ženu, ktorá nie je vydatá a takto sa snaží získať toho muža do partnerstva. Napríklad milenka môjho muža si aj vymyslela, že je tehotná. Ale keď videla, že aj tak by sa nerozviedol, tak si vymyslela, že bola na takej injekcii, že potratila.

Ale táto žena naozaj otehotnela s druhým dieťaťom, aby od nej jej muž neodišiel. Rozmýšľala som potom nad tým, či aj manželka Oľhu nemala toľko detí preto, aby od nej jej muž neodišiel. Lebo určite chcel odísť aj skôr, keď ten muž odišiel, ale brzdili ho deti a že ich má toľko. Tak pridávaním detí ho držala v manželstve. Rozmýšľala som nad tým, či by to bolo možné. Ale myslím si, že jeho žena naozaj chcela mať veľa detí. Neviem si totiž predstaviť úspešnú ženu, čo by mala deti len ako plastelínu, aby muž neodišiel. Hoci, jedna moja teta naozaj otehotnela s tretím dieťaťom preto, že to ich vzťah utuží, ale napriek tomu sa rozviedli. Tá, čo zjedla list frajerovi počas svadby. To všetko mi rozprávala mama.

Som prekvapená, nakoľko sa ženy boja samoty. Rozprávajú ako sa jej neboja a takto sa ukáže, že sa jej boja. Ospravedlňujú si to láskou, ale je to len strach zo samoty. Preto také ženy chodia zo vzťahu do vzťahu a medzi tými vzťahmi nie je ani rok, nieto ešte niekoľko rokov ako by bolo prirodzené. Veď skutočné lásky nejdú životom ako na páse. To celé roky nestretnete žiadnu lásku. Ak vzápätí inú, je to taká len vypočítavosť ako som si ja našla Orlanda. Chce sa cítiť, že niekoho má a keď nemá deti, tak chce deti, nie toho muža naozaj.

Odsúdiť to nemôžem, lebo aj ja som taká bola pri mojom mužovi. Viac som chcela byť vydatá a mať deti, ako že by ma zaujímala láska.

No ja som to urobila ešte blbá, keď som mala devätnásť a čo ja som vtedy o láske vedela? A vychovávaná tým, že najväčšie nešťastie ženy je, keď sa zamiluje?

Ale, bohužiaľ, takto si ženy vyberajú mužov – kto sa k nej hodí. K jej záujmom, ako otec jej detí, ako spoľahlivý priateľ a potom si ho vážia len ako priateľa a nie muža. A to sa ešte považujú za rozumné, ako som sa považovala aj ja, že nevydávam sa zo zamilovaného ošiaľu!

Je to zvláštne, ale uvedomujem si, že milenka môjho muža ho milovala viac ako ja. Ja som o svojom mužovi snívala asi mesiac a hneď sa mi splnil. Ale jeho milenka o ňom snívala celé roky a chodievala na pieskovisko so svojou dcérou tam, kde bol v pieskovisku môj muž s našim prostredným len aby ho stretla.

Dokonca som cítila niečo také absurdné, že žiadna žena mi tak dobre nerozumie ako ona, čo sa mne na mojom mužovi páči. Mala pre to najlepšie pochopenie, keďže to cítila a omnoho intenzívnejšie ako ja.

Ženy na seba nielen žiarlia, ale sa aj chápu. Napríklad, keď si jeden našiel úžasnú ženu, tak okrem samozrejmej žiarlivosti som cítila pri celkom inej žene, ktorej sa nepáčil (ale to jej nevadilo, aby sa s ním vyspala), toto: – Vidíš? Ja som to vedela, aký je to úžasný muž. Vidíš, aká si ho vybrala? –

Neocenila som ho len ja, ale aj iná a ešte k tomu úžasná žena! Takto viem rozoznávať úžasných mužov.

Spomenula som si na moju priateľku zo strednej, čo býva vo Viedni. Raz sme boli na súťaži ochotníckych divadiel v inom meste a boli sme samozrejme spolu na izbe. Večer sme mali nejaký program a každá osamote bola okúzlená tým istým starším mužom. Nemal ani tridsať, ale pre stredoškoláčky bol starší muž. Keď sme na to už na izbe prišli, skoro sme sa pobili. Pamätám si dodnes, ako som ju vtedy z duše nenávidela, že je odporná. Ale už sme ho viac nevideli, tak sa naše veľké priateľstvo vrátilo. Tiež mala povahu Xeny, ešte temperamentnejšiu.

Ešte bola len v bráne a ja na schodoch druhého poschodia, keď už na mňa kričala menom ako sa mi hodí do náručia. Také niečo by ste s mužom nezažili. Aby na ženu s nadšením volal už o dve poschodia nižšie a ignoroval všetkých susedov. A to už v dospelosti, nielen na strednej.

Jeden dodatok k mojej tete. Ak si myslíte, že ju za to odsudzujem, tak ste na omyle.

Dostala tým pre mňa ľudský rozmer. 

Bola zamilovaná do chlapca, ktorý bol na vojne na Slovensku. Aj on miloval ju a mohla to byť šťastná láska. Ale doma ho čakala iná.

Keby si bol vybral podľa srdca, tak si vyberie moju tetu. Ale voľakedy to bolo ťažšie. Tlak rodiny aby si zobral tú, ktorá ho čakala a on tomu tlaku rodiny podľahol. Preto si zobral inú, ktorú nemiloval.

A moja teta v žiali si vybrala iného. Nič zvláštneho nespáchala, pretože čo mala kvôli tomu zostať starou dievkou, keď vtedy sa všetky dievčatá vydávali v mladom veku? Nebola to jej chyba, ale obyčajná túžba normálne žiť a dať šancu niekomu inému. Tak ako sa mnohí berú.

No počas svadby myslela na svoju lásku. Tiež nie jej chyba. Napísala mu srdcervúci list, že sa vydáva za iného, len ako rozlúčku!

No náhodou jej mladomanžel ten list našiel a chcel zrušiť svadbu. Najstaršia teta to potom žehlila, že ona to tak nemyslela a veď ho chce…

Tak sa stalo, že ten list zjedla.

Koľkí, keby boli úprimní, by svoje rozlúčky nemysleli takto?

Bola tým pre mňa človek ako z románu, teda zo skutočného naozajstného života.

Raz som s ňou stála na vŕšku v hornej záhrade a spievala mi veľmi precítene pesničku o láske. Bola to veľmi dojímavá pesnička o labutiach, že tie sú si verné až do smrti. Jej slová:

„Jak se máš má lásko bývalá.

Jak se máš, se ptám, nechybím ti tam?

Kdybys měl víc rád, mohla ja se snad

tvou bílou labutí se stát.

Labuť zná stesk písně dozněné, zná velký žal
Umírá nad ztrátou přítele, my žijem dál
Jak je mi smutno z toho, víš-li jak
Pláč prázdných těl. Žít, zemřít pro někoho
Ne jen tak, snad každý by měl.“

A vtedy som si myslela, že myslí naňho. Že aj po toľkých rokoch myslí naňho.

Tento ľudský zážitok by odsúdili len sliepky.

Takže tak, jej veľký trapas svedčil o tom ako niekoho milovala. 

A to je presne typické pre našu spoločnosť, že väčšinou najkrajšie dôkazy o nás sú pre iných len trapasy.

.