malinova

Každého poškodil niekto iný. Niekoho otec, niekoho mama, niekoho obidvaja.

Ja si myslím, že mňa poškodil otec. Toto je trauma, ktorú poznám len z rozprávania mojej mamy:

Pre mňa to bol tak zbožňovaný otec ako pre Vašíka z filmu Ako vytrhnúť veľrybe stoličku. Len s tým rozdielom, že môj otec bol živý, žiadny nedostupný horolezec, čo zomrel na svahu, ale vzácny tým, že chodil domov len každé dva týždne. Bol teda môj zbožňovaný otec na ktorého som čakala, kedy príde. Vraj už ako dvojročná som ho spoznávala na fotke.

Myslela som si, že máme normálnu rodinu ja, mama, otec a nepripadalo mi zvláštne, že nebýva s nami stále lebo takto som v tom žila odjakživa. O to som ho viac mala rada, lebo s mamou som bola stále. A vždy mi nosil všelijaké darčeky.

Raz, keď som mala deväť rokov a to mi už pripomína ten film s Vašíkom, povedal mi, že má okrem nás inú rodinu, že má ženu, deti a rodinu netvoríme ja, mama a otec. Ale že mám súrodencov o ktorých mi nepovedali a ktorí by ma chceli spoznať.

Vašík v tom filme mal tiež preňho nového otca rád, pokým si myslel, že to nie je jeho otec a keď mu to otec povedal v domnení, že aký bude šťastný, že je to jeho skutočný otec, tak Vašík prekročil kufrík s autíčkami a nechcel, aby sa ho dotkol a šiel sa pýtať mamy ako to je.

Mama bola nahnevaná, že predsa sa dohodli, že mu to ešte nepovie, že by to nepochopil.

A vlastne, toto som zažila aj ja. Presne takto bola dohodnutá moja mama s otcom, že mi to ešte nepovedia a môj otec to presne takto blbo porušil. Asi si tiež myslel, že mi urobí radosť tým, že mám súrodencov, ktorí ma chcú spoznať. Ale ja som prišla domov s veľkým plačom, že som niečo hrozné spáchala. Mama si najprv myslela, že som niečo ukradla, ale ja som sa jej priznala s tým, že to hrozné bolo to, že som radšej mala otca ako ju. Ja si to nepamätám, hovorila mi to mama, lebo moja reakcia bol taký citový otras, že ja nie som jediná rodina môjho otca ale niečo vedľajšie pri jeho rodine, že som reagovala presne ako ten Vašík a začala som ho odmietať. Vôbec som nebola zvedavá na jeho rodinu ako si naivne myslel, pre mňa tým skončil.

Celá moja puberta vyzerala tak, že mi mama ako mama tomu Vašíkovi dohovárala, že otec ma má rád a nech mu napíšem lebo na mňa čaká.

Ale nikdy to už nebolo také krásne ako vo filme. Môj otec nebol horolezec a ja syn, ktorého by nadchol nejakým horolezectvom, môj otec ma so súrodencami nezobral ani stanovať lebo ako dosť významný muž ma chcel zatajiť. Nikdy som nezažila, že by bol na mňa hrdý alebo pyšný, lebo ma musel a chcel skrývať.

Na stanovačky chodil s mojimi súrodencami, ja som nebola ani na jednej. Že som po tom túžila, aby som aj ja mala otca s ktorým chodím stanovať, to sa mu zdalo nepodstatné. Hrozne som otca iným spolužiačkam závidela, že môžu o ňom hovoriť, ako ten Vašík niekde na začiatku filmu. Ja som síce mala otca, ale tajného. Ktorý ma mal vraj rád, čo mi mama stále opakovala a on mi stále písal a neviem, čo sa obidvaja čudovali, že mi to nestačí, keď ja som nebola ani na jedinej stanovačke!

To je tak akokeby ten film o Vašíkovi pokračoval tak, že jeho otec horolezec sa nájde, ale má inú ženu, veď mohol sa medzitým aj oženiť a Vašík by bol svedkom toho, že jemu donesie kufrík s autíčkami a na tú skalu zoberie liezť svojich synov s inou ženou. Moji bratia mi rozprávali čo s ním zažili, keď o mne nevedeli. Obidvaja boli starší o 3 a 5 rokov.

===

Lenže toto som poznala len z rozprávania mojej mamy, že vraj som ho ako malá mala rada a ešte viac ako ju.

Po tomto zážitku, keď mi povedal, že má inú ženu a inú rodinu, ktorú mi zatajili, som si ho kompletne vymazala z pamäti.

Ja, čo si dopodrobna pamätám zážitky z kočíka, z jasiel, zo škôlky, od babičky, keď som mala štyri roky, si celkom nič nepamätám na otca. Zhola nič, úplné nič. Akokeby nikdy neexistoval do mojich deväť rokov, keď mi to povedal. To je moja prvá spomienka naňho – stretnutie na ktorom mi to povedal, keď sme boli na výlete v prírode.

Moja mama hovorila, že som si vymazala pamäť a nemohla tomu uveriť, že si celkom nič naňho nespomínam.

A potom som ho už len odmietala.

Takže moje zážitky na otca vyzerajú takto:

A dnes som pochopila, že je to kľúčové, lebo cez otca sa učíte vnímať mužov. Ako vás miloval otec, tak budete vidieť bezpodmienečnú lásku mužov, keď ste dcéra. 

Vôbec, či si zaslúžite lásku.

Môj otec bol nejaký pán o ktorom mi len mama povedala, že je to môj otec. Tento pán sa ku mne nikdy nesprával ako otec. Vždy som ho len zo slušnosti ako dcéra pobozkala ja na líce. On ma nikdy neschmatol, nepobozkal, nikdy sa so mnou nebláznil. Nikdy sa so mnou nehral. Maximálne sa so mnou rozprával.

Pamätám si, že keď som raz prišla na návštevu na letný týždeň, ani sa nezdvihol z postele a ďalej pozeral televíziu. Povedal len niečo také: Už si tu? Nie si hladná?

Bol by sa zdvihol len keby som bola hladná.

Pre mňa to bol vždy citový šok, aký chladný bol, akokeby ma obliali studenou sprchou. Nie preto, že by mi chýbal, keď nič iné som od neho nezažila, ale že objektívne by sa tak otec nemal správať.

Myslím si, že ma ako obraz muža naučil toto:

Mužom si ukradnutá. Nijako si ich nezaujala. Ja k tebe nič necítim. Nikto k tebe nič necíti. Mám inú ženu, inú rodinu. Ty si niekto vedľajší.

Zoči voči takému chladu som sa ja so svojou citlivosťou správala tak, že som neprejavovala žiadne city. Naučila som sa ich zatajovať.

Napríklad mi sucho povedal, že mačku, ktorú som im priniesla, zabilo auto, že ju prešiel veľký nákladniak. A to bolo všetko. Nič citové k mojej milovanej mačke. Suchý oznam, necítime. Nepredpokladám, že niečo cítiš. Vnímaš to ako robot a počítač. Šialený rozdiel oproti mojej mame a našej citovej rodine, kde boli prevažne ženy a citové bytosti.

Ja som na to nič nepovedala, nechcela som pred takým človekom prejaviť svoje city. Preto pred ním som to nijako nekomentovala. A až keď som za sebou zatvorila dvere na izbe, vrhla som sa na posteľ a plakala do vankúša. Ešte aj tým vankúšom som sa dusila, aby nezapočul, že plačem. To by bola hanba, prejaviť city pred takým chladným človekom.

A mám odpoveď na to, prečo ja som city mužom neprejavovala. Kto vyzeral chladne ako môj otec, určite má jeho charakteristiky – som mu ukradnutá, nič ku mne necíti, som vedľajšia. Zatajiť city, chladný výzor, žiadne komentovanie. O citoch sa s mužmi nerozpráva, lebo sú to necítiace bytosti.

Do vankúša sa plače, keď sa zavrú dvere. A keď už nič nemôže počuť.

Ako vidíte, nestačí ani dokonalá matka, keď dcéry a ich vzťah k mužom utvára otec.

A on určuje ako budete vidieť mužov. Či vôbec stojíte za lásku a pozornosť.

Môj otec mal na to jedinú odpoveď – Nestojíš. Niečo také ako city je mužom neznáme.

Keď chceš city, hľadaj mamu, ženu, ženskú polku ľudstva. Muži necítia a si im ukradnutá.

.