malinova

Môj otec bol vysoký a príťažlivý muž. Mne sa síce nejaký krásny nezdal, lebo keď ja som mala desať on mal päťdesiat, ale musel byť príťažlivý keď zviedol veľa žien a ženy naňho leteli. Bol filozof, teda vedel ich aj oslniť filozofickými úvahami, študoval filozofiu v Prahe. Vždy písal v záhrade svoje úvahy o živote, ktoré najprv posielal mojej mame a keď som bola veľká, tak aj mne.

Pre mňa to bol tak zbožňovaný otec ako pre Vašíka z filmu Ako vytrhnúť veľrybe stoličku. Len s tým rozdielom, že môj otec bol živý, žiadny nedostupný horolezec, čo zomrel na svahu, ale vzácny tým, že chodil domov len každé dva týždne. Bol teda môj zbožňovaný otec na ktorého som čakala, kedy príde. Vraj už ako dvojročná som ho spoznávala na fotke.

Myslela som si, že máme normálnu rodinu ja, mama, otec a nepripadalo mi zvláštne, že nebýva s nami stále lebo takto som v tom žila odjakživa. O to som ho viac mala rada, lebo s mamou som bola stále. A vždy mi nosil všelijaké darčeky.

Raz, keď som mala deväť rokov a to mi už pripomína ten film s Vašíkom, povedal mi, že má okrem nás inú rodinu, že má ženu, deti a rodinu netvoríme ja, mama a otec. Ale že mám súrodencov o ktorých mi nepovedali a ktorí by ma chceli spoznať.

Vašík v tom filme mal tiež preňho nového otca rád, pokým si myslel, že to nie je jeho otec a keď mu to otec povedal v domnení, že aký bude šťastný, že je to jeho skutočný otec, tak Vašík prekročil kufrík s autíčkami a nechcel, aby sa ho dotkol a šiel sa pýtať mamy ako to je.

Mama bola nahnevaná, že predsa sa dohodli, že mu to ešte nepovie, že by to nepochopil.

A vlastne, toto som zažila aj ja. Presne takto bola dohodnutá moja mama s otcom, že mi to ešte nepovedia a môj otec to presne takto blbo porušil. Asi si tiež myslel, že mi urobí radosť tým, že mám súrodencov, ktorí ma chcú spoznať. Ale ja som prišla domov s veľkým plačom, že som niečo hrozné spáchala. Mama si najprv myslela, že som niečo ukradla, ale ja som sa jej priznala s tým, že to hrozné bolo to, že som radšej mala otca ako ju. Ja si to nepamätám, hovorila mi to mama, lebo moja reakcia bol taký citový otras, že ja nie som jediná rodina môjho otca ale niečo vedľajšie pri jeho rodine, že som reagovala presne ako ten Vašík a začala som ho odmietať. Vôbec som nebola zvedavá na jeho rodinu ako si naivne myslel, pre mňa tým skončil.

Celá moja puberta vyzerala tak, že mi mama ako mama tomu Vašíkovi dohovárala, že otec ma má rád a nech mu napíšem lebo na mňa čaká.

Ale nikdy to už nebolo také krásne ako vo filme. Môj otec nebol horolezec a ja syn, ktorého by nadchol nejakým horolezectvom, môj otec ma so súrodencami nezobral ani stanovať lebo ako dosť významný muž ma chcel zatajiť. Nikdy som nezažila, že by bol na mňa hrdý alebo pyšný, lebo ma musel a chcel skrývať. Že ma má rád, to mi hovoril len osamote, keď som bola uňho skrytá doma, aby to iní nevedeli.

Takže, darmo mi rozprával ako ma má rád, na stanovačky chodil s mojimi súrodencami, ja som nebola ani na jednej. Že som po tom túžila, aby som aj ja mala otca s ktorým chodím stanovať, to sa mu zdalo nepodstatné. Hrozne som otca iným spolužiačkam závidela, že môžu o ňom hovoriť, ako ten Vašík niekde na začiatku filmu. Ja som síce mala otca, ale tajného. Ktorý ma mal vraj rád, čo mi mama stále opakovala a on mi stále písal a neviem, čo sa obidvaja čudovali, že mi to nestačí, keď ja som nebola ani na jedinej stanovačke!

To je tak akokeby ten film o Vašíkovi pokračoval tak, že jeho otec horolezec sa nájde, ale má inú ženu, veď mohol sa medzitým aj oženiť a Vašík by bol svedkom toho, že jemu donesie kufrík s autíčkami a na tú skalu zoberie liezť svojich synov s inou ženou. Moji bratia mi rozprávali čo s ním zažili, keď o mne nevedeli. Obidvaja boli starší o 3 a 5 rokov.

Ale aj tak som sa tešila z mojich bratov, keď ma otec zobral k sebe domov. To ich som si vytiahla ako Vašík toho psa aj keď otca odmietal.

Konečne som mala súrodencov! Také som nikdy nezažila!

Moji bratia mali po puberte, jazdili na motorkách a počúvali ABBU. Bolo to úžasné ako to horolezectvo, že ma vozili na motorke až k babičke a že sa mi venovali. Mám nádhernú spomienku na takú „pouť“ s kolotočmi a strelnicami, kde mi mladší brat vystrelil ružu.

Už sme nemali peniaze a ja som chcela ružu. Povedal mi, že keď to minie na strelnicu, budeme už musieť ísť pešo domov. A že nie je isté, či sa mu ju podarí vystreliť. Aj tak som chcela, nech riskuje. A podarilo sa mu ju vystreliť! Totálny gýč ruže ale nesmierne vzácnu, lebo to bola ruža od môjho brata, ktorého som dovtedy nemala.

Starší hovoril, že som jeho sestra ale mladší to odmietal, že nie som jeho sestra. Že nemôžem byť jeho sestra, keď máme len spoločného otca. Netušila som, že to odmieta preto lebo sa do mňa zamiloval. Bola som deviatačka a nadšená, že mám brata, bratov, veľkých bratov, čo ma vozia na motorke. Mňa to zraňovalo, že ma ako sestru odmieta. Zas niekto, kto mi pripomína, že tam nepatrím. Ale on si chcel zdôvodniť prečo do mňa môže byť zamilovaný.

Raz otec nebol doma a my sme sa opili. Nie nejako strašne, ale všetci sme mali vypité. Preto ma môj mladší brat odniesol na rukách do izby do postele. A ľahol si do postele ku mne. Najprv ma hladkal, čo som v opitosti vnímala ako príjemné ale keď som pocítila, že stuhol a tlačí sa ku mne, zo všetkých síl som ho zhodila z postele. Zdalo sa mi zvláštne, že tam zostal ležať akoby sa nevedel spamätať. Len tam ležal a pozeral pred seba.

Ja neviem ako to prežíval on, lebo nikdy sme sa o tom nerozprávali. Ale pre mňa to bolo poníženie, že ani len jeho sestra nie som!

On ma nevidí ako sestru a ja som tak chcela brata!

Obidvaja sme boli o tom ticho. Celé roky sme boli o tom ticho lebo ja som tam potom odmietala ísť. Po takom ponížení. Otec nič netušil.

Nič sa medzi nami nestalo, len toto, čo sa možno stalo za päť minút. Ale toto sa nedalo zabudnúť ako niečo odporné. Ako zvrhlosť.

Raz som to povedala staršiemu bratovi ako dôvod, prečo som tam prestala chodiť. Bol z toho veľmi prekvapený.

Po rokoch som tam bola zas a mladší brat si zobral na týždeň dovolenku aby sa mi venoval. Vždy som cítila, že sa mu páčim, mal ma rád.

Po mnohých rokoch, keď som už bola vydatá a mala už deti, mi môj otec povedal a myslel si, že o tom viem, že musel riešiť s mojim mladším bratom, že bol do mňa zamilovaný. A to bolo prvýkrát, keď som pochopila, že to nebola len jeho zvrhlosť. Tie city to ospravedlnili, ale roky, keď sa mi kvôli tomu hnusil, sa nedali vrátiť späť.

Tak mi to pripadalo, môj otec bol povrchný lebo mal toľko žien a nielen tie dve. Môj brat bol povrchný. Môj dedko bol povrchný, lebo na svadbe sesternice, keď už bol opitý, začal rozprávať ako mal milenku v Maďarsku, keď tam chodil robiť.

Potom ma tým prekvapil môj manžel, čo by som ruku bola zaňho dala do ohňa, že hovoríme si všetko a nedokázal by ma tak klamať.

Zažila som aj s manželom len to isté, čo v detstve. Ty doma nevieš, aký ja mám iný život. Vedeli to všetci okolo mňa, len ja nie.

Myslím si, že je to pravda, že najľahšie na svete zvedieš ženatého. Slobodný má slobodu a nejaké nároky. No ženatý ich ani nemá. Len si chce dokázať, že je stále príťažlivý, lebo asi teda doma nie je!

Najviac zo všetkých detí si potom otec rozumel so mnou. Moji bratia nikdy nepísali a nefilozofovali ako my dvaja uňho na záhrade. Až po rokoch videl koľko máme spoločné. Bola som prekvapená, že celú svoju pracovňu mal oblepenú fotkami mňa a mojich detí, ktoré som mu roky posielala. Raz mi povedal – S tvojou mamou to bola veľká láska. Ale tým ma neprekvapil, on bol jej celoživotná  a osudová láska, ktorá im vydržala dvadsať rokov. Desať rokov pred mojim narodením a desať rokov po ňom.

Nikto by neveril na akej blbosti im krachol dvadsaťročný vzťah, že sa prestali stretávať. Kvôli politike. Môj otec neveril mojej mame, že komunisti tak prenasledujú ľudí ako mu hovorila o ŠTB a svoje zážitky. Podľa neho zveličovala, lebo novinári predsa informovali inak. No komunista nikdy nebol. Museli mu to oznámiť iní novinári a stále tí istí herci, že len mali polámané chrbtice, keď ho z novín informovali inak!

.