Darmo si každý deň hovorím, nech je mi to jedno, že svet sa zbláznil
Prečo, prečo ťa trápi, že každý deň zomrie 200 – 500 Ukrajincov? Však samotní Ukrajinci tuto na nich kašlú a ešte si prajú, aby vojna pokračovala a aby im dodávali zbrane. Kľud, nevšímaj si to, že umierajú. Evidentne to nikoho nezaujíma, že číslo 200 – 500 sú ľudia a pre všetkých len denná štatistika. Nikto si nepredstavuje, či idú na smrť dobrovoľne, tie drámy, čo tam musia zažívať. Neviem, čo si mám o ľuďoch myslieť, že je im to jedno, že asi nemajú matky, čo s tým nesúhlasia, že si na ich mieste nevedia predstaviť seba ani svojich synov. Nič, sú len čísla. Nad tým výrok nejakého psychopata, že vojna môže trvať roky. Zvykaj si, zvykaj, že svet je k smrti iných takýto ľahostajný. Zvykám si toľko rokov a stále som si nezvykla. Určite za to môže moja mama, ktorá ma z prirodzenej hlúpej ľudskej ľahostajnosti vždy burcovala slovami – „Predstav si to!“ Vždy odo mňa chcela, aby som to cítila, čo mi chcela povedať, čo niekto napísal. Nielen prečítať si, predstav si to citom. Predstav si, čo cíti, predstav si, čo cítil. Pozeraj sa citom. Si ten človek, si jeho matka, si tam. Nie sú to len také slová.
Tí ľudia nemali takú výchovu? Nemali takú matku? Nemal im kto povedať – „Predstav si to“?
Počúvala som, ako prišla matka na políciu sťažovať sa, že jej zabili syna a policajt jej povedal, že pozrite, koľko tu máme takých sťažností a nemôžeme s tým nič robiť, lebo to je naša oslobodenecka armáda. Že existuje, to je u nás hoax, to je márne. Idem ďalej, všetko, čo čítaš, je márne niekomu hovoriť, písať, neexistuje to. Len hoax, cenzúra, choď ďalej. Musíš to čítať tak, že pre ľudí to neexistuje. Ešte viac toho neexistuje, než neexistovalo v socializme.
Potom pozerám na mladého vypaseného novinára na fotke a ten píše, že vojna musí pokračovať a toto sú len „menšie škody“ v tom, čo si o morálke západu budú pamätať. Vojna musí pokračovať, lebo toto je správny a uvedomelý prístup.
Viem, že by si to nemyslel taký vypasený napchatý do tanku. Viem, že vtedy by zrazu všetko vedel, že nechce prežiť tú drámu, ktorá nám je každý deň ľahostajná. Posiela na smrť iných a tie ich matky a tá hrôza sú pre neho „menšie škody“ v morálne správnom prístupe. Presne ako u náboženských fanatikov, ktorí si frčia na nejakej „božej“ myšlienke a predstavivosť tých osudov nulová. Iní, to vždy iní majú jeho uvedomelosť a morálku zaplatiť hrôzou. Smrteľnou hrôzou.
Nie sú to čísla, je to denne 200 – 500 matiek s hrôzou a ľudí zomierajúcich s hrôzou pre správnu uvedomelú ochranu demokratického priestoru takých vypasených cynikov na tej uvedomelosti demokratického priestoru v cenzúre. Keď idem ďalej, viem, že väčšia hrôza na mňa ide z týchto ľahostajných, ako keby som bola pri mŕtvolách.
Vlastných, čo nechcú zomierať, umlčiavajú, na vlastné ich matky kašlú, že nechovali synov pre dennú štatistiku do 500. Keď idem ďalej, väčšiu hrôzu cítim z tých obyčajných ľudí, ktorým je to jedno ako bratom a spoluobčanom, než z nejakých skutočných vinníkov – čo túto vojnu naplánovali a podporujú, ktorým bratia a spoluobčania neboli.
Či ustúpil diktatúre domáhajúcej sa území silou, alebo ostal spoločenstvom založeným na demokratických hodnotách. Rozhoduje sa teraz.“
https://komentare.sme.sk/c/22943447/ukrajina-rusko-vojna-zapad-reakcia-komentar-krcmarik.html
Odporúčam ukážku novinárky:
Lýdia Kokavcová
Prípad Assange: Pravda ako nepotrebná hodnota
„Oficiálne vnímanie spoločenskej hodnoty novinárskej práce dosiahlo najnižšiu úroveň. Veľká Británia sa zaradila ku krajinám, ktoré proti prenasledovaniu novinárov nemajú námietky.
Julian Assange robil presne to, čo má novinár robiť: dostane informáciu, overí ju a publikuje. Nečaká, nekalkuluje, či a kedy to bude výhodné – to robia politici. Publikuje vo verejnom záujme, čo najskôr, pre všetkých.
Nie pre nepravdivé, klamlivé či zavádzajúce informácie, ako sme v mediálnom prostredí zvyknutí. Svoju žiadosť odôvodnili zákonom o špionáži z roku 1917. Ak sme konštatovali, že metódy a podoby novinárstva sa neustále vyvíjajú, tak americký zákon z minulého storočia zostáva. Pochádza z čias, keď žiadny whistleblowing ani verejný záujem neexistovali. Priam stredoveká je výška trestu: 175 rokov vo väzení. Nikto z tých, ktorí sú za zverejnené zločiny zodpovední, nebol súdený. Naopak, vo väzbe je Julian Assange, ktorý zverejnil pravdu o nich.
Bývalý osobitný spravodajca OSN pre mučenie Nils Melzer otvorene hovorí o vážnych a systematických porušeniach práva na spravodlivý proces, zaujatosti zo strany sudcov a o manipulovaní dôkazov. Konštatuje, že Julian Assange bol vystavený nepretržitému sledovaniu, osočovaniu a vyhrážkam, čelil opätovnému psychologickému nátlaku.
Veľká Británia priznala odpočúvanie Assangeovej právničky, čím spochybnila zákonnosť procesu. Samotný Julian Assange je austrálsky občan, jeho firma nikdy nesídlila v USA. Napriek tomu ho majú súdiť Spojené štáty. Anomálií, ktoré sprevádzajú tento proces, je množstvo.
Alebo je to výstraha všetkým, ktorí by v budúcnosti podľa vzoru Juliana Assangea chceli hasiť, čo ich nepáli? Pravda o našom svete je, že pravdu nepotrebujeme.“
Vždy existujú aj novinári!
.
Na obranu? Preto ukri útočia, na mesta, ktoré... ...
Dagmarka to je LOŽ... ja nevyklikávam... ...
ČO je nacistický príspevok? Ktorý? Ja som... ...
malina, ty totalitný CenZZZZZZor kremeľský..... ...
Na obranu. ...
Celá debata | RSS tejto debaty