malinova

Podľa môjho syna na všetko sypem odpovede a nedám si poradiť, že sa možno mýlim.

Ale nie je to tak, lebo ja na množstvo vecí nemám odpovede a rozmýšľam nad nimi a dám si poradiť, lebo sama si hľadám na to iné názory a premýšľam nad nimi.

Moja nevesta je veľmi dobrá mama a podľa mňa si ju môj syn vybral preto, že mu pripomínala moju mamu. On síce vraví, že nie, ale ja vidím veľkú podobnosť medzi mojou mamou a mojou nevestou. Ale v jednom sa líšia. Pokým moja mama bola na mňa veľmi prísna, moja nevesta toleruje u svojich dcér všetky ich citové prejavy. To znamená, že keď revú, môžu ich tým revom otravovať, lebo dnes sa hovorí o takej výchove, že nemáme potláčať prejavy citov, smútku, hnevu, sklamania.

Robili naši rodičia chybu, keď nám to nedovolili?

Keďže vždy bola pre mňa moja mama vzorom, aj jej výchovu som mala za vzor, že tak má vyzerať výchova. A ona by mi nedovolila revať, aby som pri nej stála a revala jej do ucha, že cítim smútok, hnev alebo sklamanie.

Keď som začala revať, zavrela ma do izby a tam som sa mohla aj hádzať o zem a ju ani nehlo. Opovážila by som sa otvoriť dvere a revať jej pod nosom.

Dodnes si pamätám, že raz som sa takto hádzala o zem v izbe, doslova hádzala o zem a moja mama sa so sesternicou v kuchyni smiali a vôbec si ma nevšímali. Takže toto mi nerobieval len otec, toto mi robievala aj mama – Ak ťa ide poraziť, tak v druhej izbe!

Učila ma tým moja mama, že nesmiem prejavovať city ako smútok, hnev, sklamanie?

Podľa novej výchovy áno! Podľa novej výchovy máte nechať dieťa nech vám reve svoj smútok, hnev a sklamanie rovno do tváre.

Ak má moja nevesta pravdu, potom sa moja mama mýlila a podľa modernej výchovy ma učila potláčať a neprejavovať city ako niečo nevhodné!

Takže, mojim rodičom, čo sa na mňa ľahostajne prizerá, keď mňa ide poraziť, bola aj mama. 

====

Prečo ja si myslím, že nemáte nechať dieťa revať.

Nie preto, že vás tým otravuje, čo vás tým aj otravuje, ale preto, aby nezotrvávalo pri emóciách hnevu a sklamania. Keď mi to mama zatrhla, tak som v takom stave nebola dlho. Jasne ukázala, že je neželaný a vtedy ju nezaujímam. 

Nevymohla som si tým teda nikdy nič a naučila som sa, že hnev je neproduktívny, nič z neho nemáš. Nič si nevymôžeš. Nijako nezaujmeš pozornosť.

Takže som ho rýchlejšie opúšťala. Rýchlejšie som prestala revať, keď je to neželaný stav.

Dodnes si pamätám, ako som medzi hádzaním sa o zem načúvala, či neprichádza, či ju to nedojalo. Ale ani to ňou nepohlo. Z kuchyni bolo počuť len jej smiech. A pamätám si, že som vtedy plakala zo žiarlivosti, že moja mama, čo sa vždy venuje mne, sa venuje sesternici!

Moja mama hovorievala:

– Keď dieťa plače, plače niekomu. Keď tam mama nie je, neplače. Je to určené jej a najlepšie to vystihuje otázka – Komu plačeš? –

X krát som bola svedkom, že keď plakali moje vnučky v rámci nepotláčania citov, tak potom plakali oveľa dlhšie a oveľa častejšie než ja. A z môjho pohľadu sa im ten stav utrpenia v plači predlžoval. A to je príjemný stav?

Všetko to malo byť určené tomu, aby boli šťastnejšie a mohli prejavovať svoje city, čo som ja teda nesmela, lebo to bolo u mňa potláčané ako neželaný stav. A výsledok bol, že furt len revali.

To je ten šťastnejší stav, že nemajú potláčané city?

V tom prípade moja mama moje city potláčala!

Ak má pravdu moja nevesta, potom sa moja mama mýlila. A možno fakt mýlila. Neviem, ktorá z nich má pravdu. Toto mám otvorené ako problém. A toto je príklad, keď si začínam myslieť, že mýlila sa moja mama a pravdu má moja nevesta. 

Moje deti tiež nerevali, lebo podľa vzoru mojej mamy aj keby sa hodili v obchode o zem, ešte dupľom by som im nekúpila ani len to, čo som chcela!

Keď sme boli na dovolenkách, dcéry mojich kamarátok každú chvíľu chodili mraučať, že chcú nanuk. A moji synovia nikdy, lebo vedeli, že aj keby sa rozkrájali, tak dostanú na deň len jeden. A keď si ho zjedia o 10,00, o 12,00 už žiadny druhý nebude!

Vedeli to tak dobre, že preto nechodili mraučať. Nepohli by so mnou!

Bola som dokonca tak prísna, že raz na stanovačke som chcela, aby mi dal päťročný syn ochutnať Miláčik. A on nechcel, že je jeho.

Tak ma to naštvalo, že som mu ho celý zobrala a už nedala.

A vtedy sme tam boli s mojou kolegyňou a jej manželom. Tá kolegyňa zostala zo mňa v šoku, že som mu ho preto zobrala a nedala.

Možno som tiež urobila chybu, lebo ten Miláčik bol jeho a mala som ho naučiť, že nemusí darovať, čo je jeho, keď nechce. 

A ja som ho učila, že všetko, čo dostane, mu dať nemusím. 

Raz plakal, že má život ako najstarší syn z Čenkovej deti. Pritom nikdy doma neumýval podlahu, nikdy nepracoval v záhrade.

Šetrila som ho, že má krúžky a potom, že dochádza do školy a musí sa učiť, hoci aj ja som dochádzala do školy na výšku pri troch deťoch a tiež sa musela aj učiť.

Opíšem vám moje povinnosti cez leto u tety na ranči keď som bola na ZŠ. Dvakrát denne poumývať podlahy vo všetkých miestnostiach, neboli tam koberce ako na ranči, ale dosky. Polievať malú záhradu, nebola veľká ako u babičky. Na to som si musela vodu napumpovať z pumpy sama a to dokola a toto ma ešte aj bavilo – pumpovať vodu!

Ďalej chodiť do obchodu veľmi dlhou cestou, čo som zbožňovala tú prechádzku. Celý deň strážiť bratrancovu trojročnú dcéru, obliekať ju a dávať na ňu pozor celé dni. Chodila do obchodu so mnou, hoci som ešte bola na ZŠ!

Prať drobné veci v lavóre. Natierať bránu farbou. A to bol zážitok aj u babičky!

Nestarala som sa o varenie, to mi poskytovali jedlo dospelí. Varila teta.

A nikdy som si ako z Čenkovej deti nepripadala. Presne naopak – Na tieto letá mám tie najkrajšie spomienky v živote, ktorým sa život v meste nikdy nevyrovnal!

A keď sme mali dom my, nikto iný tam nerýľoval len ja. Tak ma to bavilo ako super relax popri učeniu sa do školy na výšku, že ryľovala som vždy do takej tmy, že som už ledva videla.

Aj o záhradu som sa starala len ja, lebo môj muž nikdy neplel, ani môj syn a druhý bol malý. A moja mama sa bála červíkov. Tá tak plela 10 minút a potom som zo záhrady počula jej výkrik, že natrafila na nejakú húsenicu a odišla zo záhrady.

V našej záhrade bolo toľko drobných kameňov, že som ich zbierala do vedra. A vôbec som si neuvedomila, že hoci sú to drobné kamienky, tak celé vedrá takých kamienkov sú neskutočná váha pre moju chrbticu. Dostala som z toho zápal v krížovej oblasti od nosenia ťažkých vedier s kameňmi. Nemohla som ani sedieť a mala som štátnice a písať diplomovú prácu a vypracovávať otázky aj pre spolužiačky (za čo zas ony zháňali všetky knihy na vypracovanie). Riešila som to tak, že jeden celý mesiac som si dala na podlahu perinu, ležala na nej na bruchu, keďže sedieť som pre bolesti nemohla a tak poležiačky písala diplomovku aj vypracovávala otázky.

A tak som písala na bruchu celý mesiac. A keď som sa postavila, tak som sa musela starať o tri deti.

Už si ho adoptovali novinári, aby mal kto chcieť tretiu svetovú.

.