To bola obyčajná kuchynská stolička s operadlom. Ale na Silvestra, keď sme hrali Človeče nezlob se, tak sa moja mama na nej práve hojdala, keď ju sesternica so smiechom pľasla po ramene. V tej chvíli moja mama aj so stoličkou preletela dozadu a jej operadlo sa odtrhlo. Našťastie sa mame nič nestalo. Ale odvtedy sme mali stoličku bez operadla. V iných rodinách by si kúpili novú stoličku, ale my sme vtedy, v socializme, na novú stoličku nemali. Z tej stoličky trčali dva pahýle na ktorých predtým bolo pripevnené operadlo. A keď odpadlo, zostali z tých pahýľov trčať veľké, možno 8 cm klince. Mama všetky klince vytiahla, ale jeden nevedela, tak z tej stoličky zostal trčať.

Predstavte si, že máte v kuchyni stoličku z ktorej v oblasti chrbta trčí 8 cm hrubý klinec. Moja mama to obalila nejakou látkou a my sme vedeli, že máme dávať pozor, keď si na tú stoličku sadáme. Takže nám to nevadilo, vedela som, že sa nemám opierať alebo opatrne.

Ale keď sme dostali návštevu a niekto sa pohodlne oprel, tak dostal obrovským klincom do chrbta. Preto sme ju volali mučiaca stolička.

A tá vôbec nebola v našom živote raritou. To sa vždy v našej rodine hovorilo: – Pozor, toto je na heslo! –

To znamená, že ak je to stolička, radšej sa neopierajte. Ak je to posteľ, pozor, môže sa pod vami poskladať. Lebo raz si návšteva sadla na kraj skladacieho lehátka, čo bolo rozložené pre sesternicu a celé sa to pod ňou zrútilo. Ak je to skrinka, môže sa výrazne pohnúť jedným smerom, lebo nemáme vŕtačku, čiže drží len tak, že ňou nehýbete. Presne teraz mám takú skrinku. Keď otvorím dvierka, pohne sa doprava a ja ju posuniem doľava. Alebo pridŕžam pokiaľ otváram. Aj konferenčný stôl mám na heslo, pri buchnutí môže spadnúť zaplnená polička pod ním. Aj stoličku mám na heslo, už som ju raz zlepovala, lebo je pekná starožitná a nechcem ju vyhodiť. Ale znova sa rozchádza a neviem, kde som dala lepidlo. Takže asi raz za hodinu ju prevalím na zem a sadnem si na ňu zboku, aby sa dala dohromady.

Keď to píšem, mám na sebe slúchadlá z ktorého odpadli vankúšiky lebo som s nimi spala lepšie spím, keď si pustím zvuk dažďa. Tak som si kúpila náhradné, ale menšie než bolo treba, tak si ich len prikladám na uši. Ale volala mi kolegyňa a tak rýchlo som si ich dávala dolu, že neviem, kde mi jeden vankúšik odletel. Už som síce objednala nové vankúšiky, ale zatiaľ ten jeden presúvam z ucha na ucho, aby ma tlačilo stále opačné.

A čo je podstatné. Iní by tak nedokázali žiť. No ja tak žijem celý život okrem 15 rokov v manželstve. Mne absolútne nezáleží na tom, že je niečo na heslo. Nemala som peniaze, aby som si kúpila nové, tak som si zvykla, že všetko je na heslo.

A to ja sa nesťažujem, lebo ja som si na to zvykla, ale nikdy som si nezvykla na to, že sa tomu ľudia môžu čudovať.

Ešte aj polička, ktorú mi navŕtal dovolenkový kamarát, je taká ohnutá, hoci to ohnutie nevidno, je to drevo. Že polička je 3 cm nad klincom.

To mám na ukážku, že ako sa oplatí mať muža kvôli poličke. Že aj len kamarát vám urobí len takúto. Neskoro zistil, že na druhej strane sa vŕtať nedá, lebo je tam cement, na nejakom mieste, čo tak nevyzeralo, že tam bude. Aj tá stena je na heslo. Ale drží, len neviete, kde sa dá vŕtať, starý tehlový dom. Tak som tú poličku len tak položila a aby som výšku vyrovnala, presne tam sedeli Bratia Karamazovci, štvrtý diel na hrúbku knihy.

Ale v tomto byte som slobodný človek. Moja sloboda nie je len na heslo.

Veľa ľudí má perfektné byty, ale nemajú toľko slobody ako ja. Ľudia si zvyknú vymyslieť do života x vecí, na ktoré sa potom sťažujú, že ich robia. Alebo slúžia veciam.

Vždy, keď počujem ako niekto niekomu radí, že by si mala nájsť na seba aspoň trochu času, pomyslím si s hrôzou, akí sú to žobráci s časom, keď na seba čas nemajú. To je to ako ja by som nedokázala žiť.

Tí ľudia majú čas na heslo.

Môžem ich, tých ľudí obdivovať, čo všetko stíhajú. Zdá sa mi to až neuveriteľné, čo všetko stíhajú. Ale ani najmenej im to nezávidím, ani keby mali luxusný byt, pretože ja by som si vždy vybrala čas na seba a moju samotu.

Je to o priorite, čomu veľa ľudí nerozumie.

Aj ja som voľakedy veľa vecí stíhala. Napríklad som diaľkovo študovala pri dvoch deťoch a v treťom ročníku z piatich ešte mala tretie dieťa a vôbec som školu neprerušila. Rovno na druhý deň po zašívaní krčka maternice som išla do druhého mesta na štátnice, čo boli v polke výšky.

A to som chodila každú sobotu do školy do iného mesta.

A to nám k tomu v poslednom ročníku pribudol dom, kde sme dávali podlahy a záhrada o ktorú som sa starala len ja.

Ale vtedy som bola celkom iný človek. Sprostý, ktorý na seba nemal čas.

Mala som krásnu izbu 9 m dlhú a 5 m širokú. Dali sme vyrobiť drevené police, ktoré kopírovali steny do oblúkov. Nad manželskou posteľou sme mali mamou navrhnutý riasený baldachýn a môj muž hovoril, že mám izbu ako manželka Daliho alebo už neviem ktorého umelca žena. Celú som si ju navrhovala ja.

No vôbec som v tom čase šťastná nebola a cítila som sa v tom dome ako v arche na konci sveta. Všetko by som to bola vymenila za lásku s bratrancom. Asi aj za jednu jedinú noc, keby som mala na druhý deň zomrieť. Spokojná s bytom a domom som bola 15 rokov v manželstve. V každom sedem rokov.

Dnes mám časový luxus a nesmierne si to vážim. Tá sloboda za to stála.

Dnes to mám vo vnútri seba, aké chcem. A to je tá priorita. Musíte zažiť obidvoje, aby ste vedeli, na čo chcete mať čas. 

Všetky cesty vedú k láske

Viete, kedy je dokonaná božia pomsta? Keď bosorky vyletia ako Fénix z popola a narcisti začnú milovať sami seba. Narcis nie je priveľa lásky k sebe, ale žiadna láska k sebe a len preto ani k iným.

Toto je príbeh mnohých empatov z ktorých ľudia urobili bosorky:

A toto je príbeh mnohých narcisov, čo sa nemilovali, ani sami seba.

Narcista Úplně Zničil Sophia Empata — Ale Vesmír Na To Nikdy Nezapomněl | Carl Jung

.