malinova

Čítala som ju kedysi v puberte a takto si ju pamätám:

Kde bolo tam bolo, žila raz jedna princezna, ktorá sa nechcela vydávať. Ale jej otec toľko domŕzal, aby sa už vydala, že si dala podmienku, že si vyberie toho ženícha, ktorý jej uvarí najlepšiu polievku.

V hradnej kuchyni súťažilo 200 princov a všetci varili polievky, exotické, od výmyslu sveta, korytnačiu a také špeciality.
Princezna sa prechádzala medzi súťažiacimi a ochutnávala polievky. Rozčuľovala sa nad nimi, jednému rozbila lyžicou nosnú prepážku a stále nebola spokojná. Napokon ju zaujala jedna polievka, takú ešte nejedla a preto sa toho princa spýtala ako sa volá. Nie on, ale tá polievka.

– Držková, – povedal jej princ.

– Čo?! Ty sa mi tu opovažuješ ponúkať obyčajnú držkovú, ktorú varia v kadejakej krčme?! – a čoraz viac začala princezna kričať na toho princa.

No ten princ sa nenechal urážať, schmatol hrniec s polievkou a prevrátil jej ten hrniec aj s polievkou na hlavu.

Aj by bola ešte niečo kričala, ale do úst jej vbehla držka. Na to sa princ pobral a odišiel preč.

Prešiel týždeň a princezna sa pýtala radcov na adresu toho princa. No radcovia jej povedali, že evidencia adries princov je vo vysokej veži.

– Nechajte to tak, – povedala princezna.

Prešiel ďalší týždeň a princezna posielala radcov po princovu adresu do veže.

– Nieže by ma to zaujímalo, ale v rámci obohatenia hradnej kuchyne by sme mali vedieť adresu. –

No darmo radcovia merali schody do vysokej veže, princovu adresu tam nenašli.

– Ako, že ste ju nenašli?, – merala princezna všetky schody do vysokej veže osobne, ale adresu princa ani ona nenašla.

– Dajte vyhlásiť po krajine, že sa hľadá princ, ktorý v hradnej kuchyni varil držkovú polievku. Za odmenu. –

No darmo sa radcov každý deň pýtala, či už ho našli. Po princovi akokeby sa zľahla zem.

– Tak si ho nájdem sama, – povedala princezna, obliekla si tepláky, športovú obuv a vybrala sa princa hľadať všade po krčmách.

Ale beda! Držkovú varili všade, ale princa nepoznali nikde!

Celý rok takto chodila po všetkých krčmách. Už si tykala s kdejakými pouličnými dievkami, ale princa nenašla nikde!

Tepláky už mala roztrhané, tenisky špinavé, ale keďže bola tvrdohlavá, nevzdávala to.

Raz tak prišla do jednej záhradnej reštaurácie a čo nevidí?

Sedí tam princ za stolom a napcháva sa držkovou polievkou.

Potešená, že ho konečne našla, prišla k stolu, kde sedel.

Princ sa na ňu pozrel a spýtal sa:

– Čo chceš? –

No to sa jej nemal pýtať. V tú ranu sadla na princeznu tá jej sprepadená stavovská hrdosť. Cukla ramienkom a povedala:

– Ja??? Nič! –

– Tak sa maj! – povedal princ, zobral opasok zo záhradnej stoličky a odišiel.

A preto nie je známe ako to dopadlo.

.