A nevyrábali sme u nich zranenia pre výsmech prejavov citov.

Konzervatívny Marker má teraz články k výchove chlapcov:

Anketa: Aké boli naše chlapčenské vzory

„Redakcie sme sa pýtali, ktoré fiktívne aj reálne mužské postavy ich inšpirovali v detstve a mladosti.“

Feministi aj šovinisti vedú chlapcov do slepej uličky

„Keď chlapcom chýbajú mužské vzory, niet sa čo čudovať, že si za ne zvolia šovinistov ako je Andrew Tate.“

Pri prvom článku a vzoroch majú ako príklady vzorov len fiktívne postavy alebo mužov z kníh a plagátov, čo je absolútne nedostatočné na rozvíjanie cítenia u chlapcov. Pritom pod vzorom mnohí rozumejú len otca alebo ideál muža, akým chcú byť, mali by byť.

No na to, aby sa u chlapcov rozvíjala láska k partnerke, potrebuje nácvik prejavov lásky k priateľom, kamarátom a ku svojej láske rovnakého pohlavia. Je prirodzené, aby do svojho vzoru rovnakého pohlavia bol až zamilovaný. Čím je dôležitý ten cit a môcť ten cit prejaviť.

S tým, že tam majú Winnetoua a Old Shatterhanda sa kopli, lebo kto tú knihu čítal a nielen videl film, tak vie, že Old Shatterhand bol do Winnetoua zamilovaný. Teda, keby niečo také hovoril chlapec alebo muž o svojom priateľovi, tie opisy Winnetoua, tak konzervatívec povie, že je homosexuál lebo je do Winnetoua zamilovaný. Pritom ide len o prirodzene veľký a hlboký citový náboj.

A tu to máte:

Boli Karl May a jeho hrdina skrytí homosexuáli?

„Old Shatterhand bol skrytý homosexuál?!

Nikdy nemal ženu, bezhranične však miloval krásneho indiánskeho náčelníka Winnetoua! Bol slávny zálesák z dielne Karla Maya, Old Shatterhand, v skutočnosti skrytým homosexuálom? Znalci z odboru psychológie celkom vážne uvažujú nad tým, či v slávnom spisovateľovi nedriemali sympatie k mužskému pohlaviu – a tie potom preniesol aj do postavy Old Shatterhanda.

Nech vás nemýli filmová verzia Winnetoua, kde prežil krátky románik s Nšo-či: v knižnom origináli sa jej ani nedotkol. Naopak, vždy zdôrazňoval, že sa „ženiť“ nechce.
„Ja som skutočne Old Shatterhand a prežil som to, o čom rozprávam,“ zaklamal dokonca Karl May v roku 1896, hoci na Západe predtým vôbec nebol. Tak veľmi sa so svojím zálesákom stotožňoval! A veru, tak ako Shatterhand, ani spisovateľ sa nikdy neoženil…
Renomovaný psychológ Dušan Fabián nevylučuje, že u Maya mohlo ísť o nejakú formu skrytej homosexuality. Tá podľa neho existuje vrodená, ale aj neskôr získaná, či dokonca vyvolaná nedostatkom osôb iného pohlavia! A práve Karl May strávil nemálo rokov vo väzení…
Fabián však ponúka aj iné vysvetlenie. „Existuje aj vývinová homosexualita u dievčat a chlapcov tesne pred pubertou,“ tvrdí. V tomto období podľa neho deti prirodzene inklinujú k osobám vlastného pohlavia. Ak však aj príde k nejakým homosexuálnym pokusom, puberta ich zväčša ukončí. Spomienky na toto obdobie však ostanú, čo sa môže neskôr prejaviť v umeleckej tvorbe.

(Tu ja dodávam, že v zdravom citovom vývoji k prejavom citov a ich nepotláčania!)

Bozkali sa!

V diele Winnetou od Karla Maya sa môžete dočítať, ako Old Shatterhand (Šárlí) opisuje stretnutie s „červeným bratom“:
„Šárlí, môj milý, milý brat! Akou radosťou sa naplnilo moje srdce, keď som ťa dnes tak nečakane uzrel! Som ako rozjasané ráno, keď po noci vychádza slnko.“ Pritiahol ma k sebe Winnetou a bozkal ma. Odvetil som mu: „Ráno vie, že slnko musí prísť. My sme však nemohli ani tušiť, že sa tu uvidíme. Aký som šťastný, že znovu počujem tvoj hlas…“

https://www.24hod.sk/boli-karl-may-a-jeho-hrdina-skryti-homosexuali-clt5045.html

Ja osobne si myslím, že tu nemáme len dva extrémy konzervatívci odmietajúci zamilovania medzi chlapcami lebo rovno z nich vyrobia homosexuálov, čím ich zastrašujú alebo prerábačov pohlaví u detí, ale problém umelej homosexuality.

Ako najväčší problém vidím, že po zamilovaniach a sexuálnych skúsenostiach s rovnakým pohlavím, ktoré by mali byť a zostali len prechodnou fázou pri citovom živote a jeho prejavoch, mylne zotrvávajú medzi homosexuálmi a neplávajú na opačný breh.

Najčastejšie môže ísť o sklamania s opačným pohlavím, lebo ľahké je pochopiť sa v rovnakom.

Ženy aj mužov k tomu môže viesť lepšie porozumenie v sexe s rovnakým pohlavím. Sklamané ženy z mužského sexu po zážitkoch so ženami môžu dať prednosť ženám pre čisté sklamania a nedostatok citu pri mužoch.

Muži môžu zotrvávať pri mužoch pre silnejšie sexuálne zážitky s mužmi. A myslím si, že mnoho heterosexuálov má sexuálne zážitky s mužmi, ktoré mali nielen pre prechodné zamilovania aj do mužov, ale hlavne zo zvedavosti na tie silnejšie zážitky pre mužov.

Teda u žien pre cit a trpezlivosť a u mužov z takého holého pragmatizmu, že muž muža lepšie vyfajčí a skôr má pochopenie pre jeho divoké sexuálne fantázie.

Takže ja by som sa v citovej a sexuálnej výchove zamerala nie na osvetu o homosexuáloch, ale na osvetu o prechodných homosexuálnych vzťahoch a nevyrobiť z toho celoživotnú homosexualitu. Čo nie je liečenie homosexuality, ale jej legitimizácia ako prechodnej prirodzenej fáze, ktorá takto citovo prebieha celkom prirodzene, keď má k tomu možnosti a nie je násilne potláčaná škatuľkovaním. 

Tým by sme mali menej homosexuálov, ale rozšírenejšiu homosexualitu.

Inak zdieľam názory Lívie Pavlíkovej na prerábanie pohlaví u detí. 

Oľga Pietruchová mi raz dala ponuku, či nechcem spolupracovať na sexuálnej výchove pre školy, keď som už mala so sexuálnou výchovou skúsenosti. Vtedy som na to nemala čas lebo som mala malé deti sama.

Moje skúsenosti so sexuálnou výchovou v škole:

Riešenia – citová a sexuálna výchova v spoločnosti (nie progresívcami ale liberálmi)

Ale aj tak, toto by neprijali ani konzervatívci, ani progresívci, pretože na obidvoch póloch sú len extrémisti!

Konzervatívci budú násilne vytláčať homosexuálne prejavy a city a spôsobovať hlavne mužom zranenia, ktoré ich utvárajú na celý život.

A progresívci budú proti plávaniu na opačný breh k heterosexualite a budú pretláčať hormonálnu liečbu u detí pri prerábaní pohlaví. 

Lebo táto spoločnosť je šibnutá na obidvoch brehoch. 

Obrazne citová výchova podľa mňa:

Tento tanec je obrazne ako citová a sexuálna a komunikačná výchova. Človek nemusí mať sexuálne zážitky so svojim pohlavím, ale citové by mal mať – zamilovania do svojich vzorov, ako v tanci najprv obdivuje ju. Identifikuje sa so ženou v tanci. Až potom ju zaujíma on.

Pripomína mi to obrazne tanec v trojici, kde za ňou stojí pri tanci žena ako prvé skúsenosti s láskou k priateľom.

Kto sa naučí prvé city k priateľom potláčať, aby som nebol zamilovaný do vlastného pohlavia, nenaučí sa otvorenosti citov v „tanci“ s opačným pohlavím. S opačným je to náročnejšie na všetky rozdielnosti ako zosúlaďovanie v tanci. 

Ak získa len zranenia, čo hlavne chlapci, to vytvára tie fatálne zranenia mužov, prečo sa potom ženám neotvárajú a majú z citov a prejavov lásky strach.

.