malinova

Skoro ráno vždy chodil dedko na biely chleba, ktorý mal celkom inú chuť ako ten doma a Miláčiky. Miláčiky (pribináčiky) ráno, keď sme sa zobudili, stáli na okne vo verande. Keď nám babička dala jesť, nevideli sme ju celé dni do ďalšieho jedla, lebo zmizla pracovať do niektorej záhrady. Preto nás pri hre absolútne nikto nevyrušoval a vždy sme mali pocit, že sme na celom pozemku samé. Mne napríklad patrila dolná záhrada a ďalším sesterniciam horná alebo bočná okolo domu, kde bol tiež vinohrad a marhule. Stretávali sme sa so svojimi deťmi – mačiatkami na lavičke vedľa letnej kuchynky, kde sme mali trh a predávali ovocie zo svojej záhrady. Kto mal hornú mal maliny, kto dolnú, ten ríbezle… Zdravotné stredisko bolo v dome na verande. Taktiež sme mali toľko lístkov z vlaku, ktoré sa vtedy štikali, že sme mali aj predaj lístkov na vlak. Fungovali sme ako celá dedina a babičku nikde nebolo vidno. Bola pri nejakej práci aj celé hodiny, prišla nám len dať jesť.
To nám pripravila vo veľkom pekáči a ten dala vonku na lavičku a nám do ruky lyžičky. Jedli sme aj z jedného veľkého pekáča v ktorom sme sa bili lyžičkami. Xena vždy vymyslela aj nejaké hlúposti a ja som bola za každú jej hlúposť a ešte nadšená, čo vymyslela. Takto sme dedkovi vypili malé flaštičky s alkoholom, ktoré mal na pôjde a naliali do prázdnych vodu. Takto sme babičke pili vodu z Lurdov, ktorú mala v malej fľaštičke Panenky Márie. Tá voda bola stále svätá aj keď sa dolievala. A to sme dolievali často.
Xena vymyslela aj že sme rodili na verande. Prišli sme porodiť do zdravotného strediska, my dve menšie sesternice. Jedna bola odo mňa len o dva mesiace staršia a ja som bola najmenšia. A keď Xena vymyslela, že budeme rodiť cisarákom, tak mi paličkou vyryla čiaru až od pupka dole a tak isto aj druhej sesternici. To si pamätám ako to bolelo, ale Xena povedala, že pôrody musia bolieť. To vtedy nám nasypala aj šumienky do rozkrokov, aby nás to poriadne štípalo. A ja by som sa bola dala Xene aj rozštvrtiť, lebo tou bolesťou to bolo všetko také záhadnejšie ako zo sveta dospelých. Robili sme záhadné veci. A teraz vôbec nemyslím nejaké erotické.
Čo sa týka erotických, myslela som si, že to sme na svete objavili len my a dospelí by také niečo ani neobjavili.

Horná záhrada 

Okrem toho, že sme sa vo vinohrade hrávali na skrývačku, sústavne sme behali po popadaných marhuliach. Bolo tam toľko popadaných marhuľ, že zohli sme sa naozaj len po tie najšťavnatejšie. Také, čo predávajú v obchode, také biedne neležali ani na zemi.
Raz keď sme mali s druhou najmenšou sesternicou štrnásť rokov, vydlabávali sme si hore medzi vinohradom hrad z hliny a vyhládzali sme to blatom. Boli sme tak zabraté do hry s blatom a hlinou, že ani sme si neuvedomili, že sme celé od blata. Komplet ruky po ramená, nohy po stehná sme mali celé od blata a hanbili sme sa tak vrátiť dole, že také veľké a hrali sme sa ako malé v blate.
Tak som vymyslela, že budeme tam sedieť pokiaľ na nás to blato neuschne a potom ho paličkami zoškrabeme dole.
Ale keď to blato na nás uschlo, tak bolo o nás prilepené, že nešlo ani škrabaním dole. Museli sme sa nenápadne vrátiť, ale už svetlé v uschnutom blate a potajomky sa umývať.

Mali sme tam dva kočiariky a obidva boli staromódne modely zo začiatku storočia. Jeden, čo ste videli na fotke a ten perfektne peroval a druhý bol z dreva a je na tejto fotke vľavo. Trup kočíka bol z pevného dreva a kolieska boli zo železa. Taktiež držadlo mal krásne tvarované a z dreva. Moja mama ho natrela na čierno a na boky namaľovala farebné ornamenty. Všetky sme to sledovali ako ho maľuje. Bolo to také netypické, aby bol kočík čierny.

Tu je Xena v plechovej vani a ja sa po kúpaní už obúvam. Pri hľadaní fotiek som prišla na to, že skoro na všetkých fotkách som ako najmenšia holá. Aspoň vidíte, že v Raji som naozaj chodila holá. Moja mama ma tam len priniesla vždy na celé leto. Magnet, čo ma tam držal aby som nechcela odísť do posledného dňa prázdnin bola Xena a sesternice. Od troch sestier nás bolo päť ale niekedy prišla aj štvrtá teta a doniesla ešte menšiu odo mňa, ktorá ako jediná tam nesmela piť vodu z vedra s plechovým hrnčekom ako my. No to patrilo k poézii Raja. Aj tá voda mala inú chuť.

„Ako som strávil letto?

Cele letto som poletoval medzi Arzanom a plážou Posillippe. A zabbával som sa ako nikdy v životte na pláži v Posillippe.
Pjesoque bol ako práškový cukor a žabbice nabbrehu ako smotana. Prenajali sme si slnecnique a ležallo v kabíne. Moja sestra prišla už v plavkách na telle, ale jej kamarátka bolla na telle celkom hollá.
Priniesol som si formičky, loptičky, nafukovaciu poddušku a plutvy. Futbal sa tu nesmel koppať, ale ja som na to quašľal. To je blbbosť! Preháňal som sa s futballom po celom pobbreží.
Hružal som sa do vysoqých vln, čľappotal som sa vo vodde a z hubby som vystrekoval kosiere ako Neptun. Pottom sme robbili vo vodde kopdoricíny a živé mritvolly.
Keď som sa rozbehol po pláži, pjesoque šľahal do očí pánom, ktorí sa prišli na pláž vyspať, strašne sa hnevali a posielali ma do psej mattere. Ale čože mne na tom záležalo? Trtt! Ja som fujazdil s vlnami opreteky.
Potom som sa naháňal s Totorom. Keď sa potkol na pjesquu, ja som naň zakričal:
„Tottor, stratil si mottor?“
A bol som nevýslovne stiasny.
Keď sa skončí letto, každý žiak vie, že nad letto nič krajšie nietto.“

Je to sloh školáka z knihy Dúfam, že sa z toho dostanem. Tá kniha je zbierkou šesťdesiatich kompozícií neapolských deti, ktoré zostavil učiteľ Marcello D’Orta .
Myslím si, že práve tie zdvojene spoluhlásky vo mne ako pri básni vyvolávajú dojem neskrotného šťastia .

A tak keď si chcem pripomenúť letto, prečítam si ako nad letto nič krajšie nietto.
 

.