malinova

Včera mi prvýkrát prišlo na um, presne čo poškodzuje mužov, že z nich spoločnosť vyrába necítiace bytosti.

Keď si pozriete akékoľvek videá pre ženy, ktoré ženám vysvetľujú mužov a mužské správanie a to z rôznych zdrojov, majú jedno spoločné – všetky vysvetľujú mužov ako polku bytostí, ktoré sa boja zranení. 

Nie je to zvláštne, že muži sa boja zranení a nie ženy? Nehovorili nám vždy o mužoch, že sú, mali by byť tí odvážnejší?

Ale vo všetkých videách k pochopeniu správania a cítenia mužov sa opakuje ako základ, že sa boja zranení. Čiže zažili nejaké zranenia pre ktoré sa boja cítiť.

A napadlo vás niekedy zamyslieť sa nad tým ako k tým zraneniam prišli?

Ani mňa nie, lebo vždy som si myslela, že to ich tak museli zraniť ženy, nejaké vlčice, že ich možno vysmiali v sexe, mali zhadzujúce poznámky k ich vzhľadu, intimite, k ich sexu. Že niečo museli spáchať ženy v ich okolí a ktoré milovali, keď majú tie zranenia.

A včera prvýkrát ma napadlo, že to neboli ženy vlčice, čo mali na nich takýto dosah, ale niečo oveľa skôr, čo ich utváralo a ich cítenie, že sa naučili city potlačovať a báť sa zranení!

Denne som to mala pred očami, ako sa správajú chlapci a ako dievčatá cez prestávky, keď ja som ten typ učiteľky, čo väčšinou sedel v triede.

Dievčatá boli učené prejavovať city. Celé prestávky sú pri sebe, hladkajú sa, objímajú sa v rámci hry. Jedna druhej češe vlasy niekedy aj cez hodinu a ja som to neriešila. Aj pri česaní ma počúvali alebo reagovali.

To som len ja bola taká zvláštna, že som do hodín zaradila aj masáže a to vyšlo aj medzi chlapcami alebo chlapec – dievča. Raz sme sa obrátili jedným smerom a masírovali, klopkali po hlave tí, čo boli vľavo, potom otočka a išlo to naopak.

Ale chlapci fyzické interakcie ani prejavy citov nemávajú. Pritom rodia sa ako ešte cítiace bytosti, lebo na prvom stupni ešte vidíte ich lásku ku kamarátom. Ešte sa k sebe majú sklon správať ako dievčatá a sú k sebe milí a pozorní. Dievčatá mi ich donesú ukázať ako im dali do vlasov lienky a urobili chvostíky. Ešte majú takéto milé interakcie ako ľudia.

Ale už tu vidno stopy primitívnej maskulinity, ktorú si doniesli z rodín, keď jeden druhého spontánne objíme a niekto mu na to povie:

– Čo si buzerant? –

Takto sa už v detstve ničia po vzore svojich zaostalých rodičov považovať akékoľvek prejavy citov za niečo nehodné mužov!

A my ženy sa potom čudujeme, prečo polka ľudstva sú citovo tupí jedinci, keď takto ich vychovávali!

Je obrazom správneho muža citovo tupý muž, čo zásadne neprejavuje city? Ale potom ani k ženám!

Takto ich vychovala konzervatívna spoločnosť a impotenti v kostoloch.

Povedzte mi jeden film, kde muž k mužovi niečo cíti!

Nikde, lebo mužov ste naučili necítiť a potom nečudo, že necítia ani k ženám!

Keď v nejakom filme vidíte, že muž objíme muža, tak je to väčšinou po rodinnej katastrofe, keď si tí muži desaťročia neprejavovali nič a máte z toho filmovú udalosť na Oskara, že sa objali!

Muži, čo majú všetko, ale nenaučili ich prejavovať city. Toto je obraz našej vraj vyspelej spoločnosti.

Lepšie povedané zabili v nich city ešte v detstve!

Mali sa naučiť láske ku kamarátom, priateľom ako ženy. Mali obdivovať svoje vzory a svojich priateľov a prejavovať im lásku.

Mali cítiť zamilovania najprv do svojho mužského obrazu! Do mužov akými sa chcú stať a ktorí navždy zostanú v ich srdci.

Mohli mať s nimi aj prvé sexuálne skúsenosti a potom ich mal pritiahnuť opačný pól. Ako keď už neplávete len na psíčka ale už ako plavec.

Rovnako ľudia nevedia, že predobrazom Boha je pre ženu muž. Keď žena nemilovala muža, nemôže milovať Boha alebo niečo vyššie nad nimi. On je jej prvým predobrazom Boha. Rovnako sa pri ňom stáva plavec v duchovne.

Nedá sa to preskočiť, má to postupnosť. Pre ženu: najprv žena – potom muž – a potom Boh

Predstavte si, že by som bola mala prvý sexuálny zážitok s tým buranom, čo ma zavolal: – Tak poď! –

Asi je aj zo mňa len vlčica, ktorá to chce dať iným vyžrať, keď sa ocitne nejaký v jej klietke!

Otázky pre mužov:

Kedy ste naposledy objali muža?

Kedy ste nejakému mužovi naposledy povedali – Mám ťa rád?

Koho ste mali za vzor v detstve a prejavili ste mu to?

Ktorého priateľa ste si dovolili objať bez strachu že budete za to buzerant? A nie pri stretnutí ako pozdrav!

Ktorého priateľa ste milovali a mohli ste mu to prejaviť?

Čo všetko ste museli tajiť alebo zatajiť?

Za čo ste o sebe pochybovali, že sa bojíte zranení?

My, ženy, za to nemôžeme, že ste vzájomne ako muži k sebe suroví a bezcitní. A že aj vám to dali muži vyžrať!

Naša polka ľudstva vás rada privíta v ríši citov, kde si ich nezakazujeme a ani sa ich nebojíme!

.