Nedávno som prvýkrát písala o Oľhovcoch a zlomila som nad nimi palicu, že určite tiež patria k tým 5-6 % hlupákov, keď už aj Chmelár kritizoval Janu Oľhovú za to ako vydeľuje ľudí, ktorí nezdieľajú jediný správny názor ku ktorému patrí aj štvanie do vojny:

Sfašizovaní umelci sa správajú ako boľševici

Chmelár:

„Nedávno ma pobúrili arogantné slová herečky Jany Oľhovej, ktorá sa nechala počuť, že každý súdny človek vraj vie, na ktorej strane má stáť a že nerozumie tým kolegom, ktorí sa nevyjadrili alebo majú opačný názor. A to už kde sme?“

Ja som o nich nikdy nepísala, aby to nevyzeralo, že ja sa tu vystatujem, že ich poznám, ale keď som ich ja spoznala, tak neboli slávni!

Nikto o nich nevedel, boli to len študenti. Pre mňa oni veľa znamenali tým, aké zážitky som mala s divadlom, aké priateľky vďaka tomu divadlu, keď nikto z nich nebol známy. V divadle nehrala jeho budúca žena, ale jeho sestry. Jeho budúcu a dnes už bývalú ženu ja aj tak nepoznám a to ona je slávna.

Keďže toľko píšem proti vojne a toľko rokov, vždy som si spomínala ako sme hrali Bielu nemoc a kričali Nech žije vojna!

Vtedy sa mi to zdalo až absurdné, že prečo máme toľko opakovať volania po mieri, veď to je jasné a každý to vie, že má chcieť mier. Však ešte aj roky potom všetky missky opakovali, že chcú svetový mier a mier a chcieť mier bolo len klišé a fráza.

Nikdy by som si nebola pomyslela, že raz môžem zažiť, že to nielen nebude samozrejmosť, ale budú chcieť od nás presný opak, aby sme volali po vojne a presne ako v tej hre Biela nemoc!

Až včera som mala čas pozrieť si tlačovku Šimkovičovej a zostala som prekvapená, že vedľa Šimkovičovej bol Matúš Oľha a ako jej človek!

To určite znamená, že teda nie všetci umelci a teda nie všetci Oľhovci patria a musia patriť k tým 5-6 % hlupákov, čo teraz chcú vojnu, lebo Matúš Oľha k nim nepatrí. Tak aj ich rodina má „nacistu“! Zaujíma ma to, lebo jeho sestra je krstná mama mojich detí a ja sa už ako nacista nikomu neozývam, keďže predpokladám, že všetci umelci patria k tým povinným hlupákom. A ja ich už nechcem zažívať. Stačí čo píše Denník N. No to, že Matúš Oľha k nim nepatrí, to neznamená, že jeho sestry už nie. Všetci, ktorých som si kedy vážila, sú dnes „na opačnom brehu“, lebo bohužiaľ všetci boli ako liberáli prevychovaní na progresívcov a všetci majú vymyté hlavy všetkými propagandami novinárov ako šli – migračnou, vakcinačnou, sankčnou, vojnovou, dezolátnou a štvavou.

V každom prípade on nezradil hru Biela nemoc, ktorá sa spomína v súvislosti s ním aj na wikipédii, keďže náhodou práve s tou sme vyhrali na celoslovenskej súťaži. Je to hra proti vojne!

No zradili tú hru všetci, čo v nej hrali a teraz volajú po vojne alebo sú ticho ako vši pod chrastou. Alebo sú z nich noví komunisti, čo chcú vnucovať iným jediný správny názor a cenzúru, hoci skoro všetky hry, čo sme hrali, tvrdo kritizovali komunistov. Práve ten fanatizmus, aký dnes vidíme aj u súčasných hercov! 

Matúš Oľha najprv študoval herectvo a v tej hereckej triede sa zoznámil s Janou, no po roku prešiel znovu do prvého ročníka študovať réžiu. Na našich predstaveniach si ešte počas štúdia skúšal svoju réžiu ako budúci režisér. Oplyvnilo ma to na celý život tým, že všetky tie jeho nácviky som využívala pri nácvikoch divadla s deťmi, čo to má obsahovať a ako sa také divadlo nacvičuje. Potom som nacvičovala divadlo s deťmi tak často, že celé roky na každej hodine čítania. To, čo sme čítali, to sme vždy aj hrali, mali to ako text pre hercov, všetko zahrať ako divadlo. Takže takto mňa Matúš Oľha ovplyvnil na celý život, tá atmosféra divadla, čo nás motivovalo, že sme boli ochotní chodiť nacvičovať aj soboty-nedele s prestávkou na obed.

Preto aj pre mňa bolo hrozné, že všetko, čo sme hrali, zradili.

Napríklad jeden z nich je tu na Pravde bloger (bývalý frajer jeho sestry) a ani raz za celé roky tu nenapísal nič proti vojne. To by už nemohol patriť do ich bubliny. Myslím si, že ma nespoznal a nevie, že bol aj u nás ako jej frajer. A ešte jeden tu je ako diskutér a tiež nevie, že bol u mňa mnohokrát. Ďalší je tiež novinár, radšej nepíšem kde. Všetko muži bez odvahy v politike, čiže bez gúľ. To len v divadle hrali, že sú proti vojne!

Dnes by chceli novinári tvrdiť, že je servilný voči vláde, ale on si v čase socializmu dovolil byť tak kritický, že moja mama hovorievala – Idem sa na to pozrieť ešte raz, pokým vás nezakážu. V predstaveniach si robil prdel ešte aj zo symbolov kosák a kladivo. Na scéne do obrovského kosáka aj kladiva boli oblečení dvaja herci, čiže v životnej veľkosti – hra ako skupina robotníkov kráča do komunizmu, kde budú ružové domy. Všetko to bol výsmech na socializmus a jeho idey. „Budeme svet svetlom krášliť, robotníci naši!“

Dnes by si toto mohol dovoliť nacvičiť študent réžie na idey dnešného progresivizmu s dúhovou zástavou?

Pritom sme boli v socializme! V totalite a mohli sme byť kritickejší než dnešní študenti dnes!

Napríklad – Budeme svet svetlom krášliť, homosexuáli naši!

Však dnes majú miesto robotníkov homosexuálov!

Fond na podporu umenia má nového predsedu. Je ním kontroverzný kritik umelcov

„V posledných mesiacoch vzbudil Oľha pozornosť svojimi kontroverznými vyjadreniami. Vo februári ako Šimkovičovej nominant v Rade FPU kritizoval hercov Slovenského národného divadla za čítanie vyhlásení po predstaveniach.“

„Aj po dvoch dekádach od rozvodu si známa slovenská herečka Jana Oľhová (65) nesie v srdci trpkosť. Jej bývalý manžel Matúš Oľha (65), dnes predseda Fondu na podporu umenia a nominant ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej, jej podľa vlastných slov stále spôsobuje bolesť – nielen osobnú, ale aj profesijnú. A najnovšie aj politickú.

Politické priehrady medzi bývalými partnermi

Matúš Oľha sa v roku 2025 dostal do čela Fondu na podporu umenia, štátnej inštitúcie rozdeľujúcej ročne desiatky miliónov eur pre projekty z oblasti divadla, výtvarného umenia či folklóru. Jeho zvolenie však vyvolalo obrovskú vlnu kritiky – najmä zo strany umeleckej obce, ktorej časť reprezentuje práve jeho bývalá manželka.“

.