Chmelár 1.3.:
„A potom je tu ďalšia vec. Žasnem nad tým, koľko ľudí je naivných a myslí si, že za zatvorenými dverami sa rozhovory s Washingtonom uskutočňujú ako zdvorilostné posedenia pri čaji. Ponižovanie lídrov najmä z Latinskej Ameriky a juhovýchodnej Ázie, ktorí sa kedy stretli s nejakým prezidentom USA, je na dennom poriadku. To len my si myslíme, že všetko sa deje pri hollywoodskych úsmevoch a podaniach rúk. Trump nám iba odhalil, ako to celé prebieha a my sa pokrytecky tvárime, že nevieme, ako vyzerá vzťah brachiálnej moci k vazalovi. Ak si myslíte, že Spojené štáty narábali s každým v rukavičkách, tak si spomeňte na panamského diktátora (a inak verného spojenca Spojených štátov) Manuela Noriegu, ktorý len zašepkal slová pochybnosti či jemného nesúhlasu a už čelil invázii USA. Alebo si spomeňte na incident, keď bol v novembri 1990 predložený Bezpečnostnej rade OSN návrh rezolúcie č. 678 povoľujúci vojenský zásah proti Iraku pod vedením USA. Iba dve krajiny hlasovali proti: Kuba a Jemen. Kuba nemala čo stratiť, už dávno čelila embargu Spojených štátov. Ale veľvyslanec USA pri Organizácii spojených národov povedal vtedy predstaviteľovi Jemenu výhražné slová, že to bolo „najdrahšie hlasovanie, aké ste kedy urobili“. Nasledovala krutá pomsta. Všetka rozvojová a humanitárna pomoc Jemenu bola zablokovaná. Spojené štáty zastavili financie Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej banke, Saudská Arábia vyhnala zo svojho územia všetkých jemenských robotníkov (ktorí boli kľúčovou zložkou ekonomiky Jemenu). V nasledujúcich rokoch čelil Jemen obrovskému hladomoru.
.
Toto ponižovanie a vražedné trestanie jednej z najchudobnejších krajín sveta najmocnejším štátom planéty a jeho spupným prezidentom z texaskej ropnej dynastie nikomu neprekážalo. Nepočuli ste žiadne pobúrenie liberálnych novinárov. Ale toto sa dialo desaťročia bez povšimnutia mainstreamových médií a politického establishmentu. Preto tú hŕstku z nás, ktorá pozná povahu amerického imperializmu, nemôže prekvapiť alebo šokovať správanie Trumpa. Ale ak vás nepoburovalo doterajšie správanie amerického impéria a pobúrila vás až táto fraška, tak ste obyčajní pokrytci.
.
To isté sa týka aj škandalóznej zmluvy, ktorá by urobila z Ukrajiny kolóniu. Toto predsa nebol Trumpov nápad. Naozaj majú všetci rozhorčení takú krátku pamäť, že zabudli, že to nebol nikto iný ako Volodymyr Zelenskyj, ktorý v októbri minulého roka ponúkol všetky nerastné suroviny a energetické zdroje Ukrajiny Spojeným štátom? A Biden s tým nielenže súhlasil, ale pretlačil v Kongrese USA „zákon o znižovaní inflácie“, ktorý nebol ničím iným ako veľkým obratom k protekcionizmu, ktorý dnes otvorene presadzuje Donald Trump. To len posledných pár týždňov zbabelý Zelenskyj, ktorému tečie do topánok, opäť nespoľahlivo otočil a ponúka bohatstvo Ukrajiny pre zmenu Európanom. Ale akú váhu má vlastne slovo tohto podvodníka, ktorý pokútne kšeftuje s vlastnou krajinou?
.
Volanie na podporu Zelenského nie je z úst európskych lídrov ničím iným ako smiešnym pokrytectvom, pretože okrem plamenných výziev na všetkých možných frontoch neurobia vôbec nič. Volanie šéfky diplomacie EÚ Kaji Kallasovej po „novom európskom lídrovi slobodného sveta“ má asi taký význam ako vzývanie sitnianskych rytierov, aby sa prebudili, pretože medzi touto reprezentáciou Únie nijaký silný líder nie je, a Trump a Putin to dobre vedia. Ak si Kallasová myslí, že existuje niečo ako „slobodný svet“ nezávislý od USA, tak je nenávratne hlúpa. Kto by ním mal byť? Fašizoidný Friedrich Merz? Ochromený Emmanuel Macron? Či smiešny Keir Starmer? V čase epochálnych zmien vyžaruje z EÚ tragikomédia politických pávov a mocenských impotentov. Ale na to, aby sme sa z toho smiali, je naša civilizácia v príliš vážnej kríze.
.
Povedzme to úplne otvorene: vinníkmi tejto bezpodmienečnej kapitulácie bez úniku sú arogantní európski atlantisti visiaci na šnúrke od gatí strýčka Sama, ktorí sa dnes s úžasom a plačom na krajíčku pozerajú na to, že tak ako sa Spojené štáty dve storočia správali k Latinskej Amerike, tak sa teraz správajú k európskym vodcom. Zobudili sa ako Alenka v ríši divov do reálneho sveta a so zdesením zistili, že prezidenti USA vždy presadzovali primárny záujem amerického imperializmu a že oni, ktorí s dôverou poslúchli výzvu Joea Bidena, aby sa energeticky odstrihli od Ruska a stali sa závislými na dodávkach skvapalneného plynu z Texasu, sú zrazu vyhodení z globálnych plánov USA uskutočňujúcich sa na úkor Európy. Zisťujú, že neboli obetovaní o nič šetrnejšie ako Afganci, keď sa od nich Američania odpojili po dvoch desaťročiach katastrofálnej okupácie, že sa zrazu ocitli v rozbúrenom svete bez priateľov, kde proti nim stojí nielen Rusko a Čína, ale aj USA. A čo je horšie, nemôžu s tým nič robiť, lebo nie sú pripravení ísť tvrdo proti záujmom USA – nemôžu sa vyhrážať ani len zatvorením amerických vojenských základní, lebo zúfalo žobrú o prítomnosť Američanov vo svojich krajinách.
.
Toto je výsledok politiky Ursuly von der Leyenovej a niekoľkých generácií, toto je katastrofálne strategické zlyhanie celého projektu EÚ a táto tragikomická partička zaštiťujúca sa hodnotami Západu, ktorý už neexistuje, nedokázala vymyslieť nič lepšie ako rozpútať ešte obludnejší militarizmus a ponúknuť ako liek na civilizačnú krízu – extrémny rast zbrojenia. Dokonca nielen zradikalizovaná slovenská opozícia, ale aj premiér Fico s tým potichu súhlasí. A to všetko v čase, keď sa Európska únia utápa v ekonomickej recesii a politických nepokojoch a vynakladá na zbrojenie už dnes niekoľkonásobne viac finančných prostriedkov ako Rusko…
.
Na zajtrajšom európskom summite v Londýne, na ktorom sa má zúčastniť aj Volodymyr Zelenskyj, padne iste veľa silných slov. Ale už dnes je jasné, že to budú slová prázdne. Európa nie je schopná nahradiť vojenskú angažovanosť USA na Ukrajine a je od nej podlé, ak takto zavádza nielen vyčerpaný ukrajinský ľud. Donald Trump nenaletí na „bezpečnostné záruky“, lebo chce túto vojnu ukončiť a vie, že ak sa zrealizuje francúzsko-britský plán na nasadenie „mierotvorcov“ proti vôli Ruska, bude to znamenať jediné – pokračovanie nezmyselnej vojny. Možno by mal niekto Britom a Francúzom pripomenúť Suezskú krízu z roku 1956, keď nedokázali pre svoj plán invázie do Egypta získať Spojené štáty a výsledkom vojenského konfliktu tak bolo posilnenie egyptskej pozície a oslabenie európskeho vplyvu na Blízkom východe. Dnes robia tú istú chybu.
.
V Oválnej pracovni Bieleho domu nebol ponížený iba ukrajinský prezident, ale celá Európa, ktorá predstierala, že sa môže stať alternatívnym geopolitickým pólom, ktorý v tejto vojne nahradí Spojené štáty. Nikdy sme niečím takým neboli, a teraz už vonkoncom nie sme. Budeme musieť čeliť pravde. Pochopiť konečne, že starý svet umiera, že už nemôžeme hrať tieto naivné mocenské hry, ale hľadať cesty k prímeriu a deeskalácii napätia na celom svete. To je naša misia. Pomáhať Ukrajine nie vo vojne, ale v mieri. Bez toho – opakujem už po stýkrát – sa staneme iba slepým črevom Ázie, skanzenom západnej civilizácie, perifériou Eurázie, ktorej mocenské centrum sa presúva na východ.“
.
(krátené)
.
.
.
.
Chmelár 25.2.:
.
.
ĽUDIA, KTORÍ SÚ URAZENÍ MIEROM, NA DIALÓG NEDOZRELI
.
„Piata kolóna, prezlečená do formy politickej opozície, think-tankov a „nezávislých“ médií financovaných Kongresom Spojených štátov, nikdy neprizná, že Robert Fico vo Washingtone triumfoval. Preto červené denníčky zahovárajú, že vraj bol nervózny a čítal z papiera (nože nech si spomenú na ich blahorečenú Zuzanu Čaputovú, ktorá nevedela povedať bez papiera ani „ďakujem“ a hlavne na jej angličtinu). Preto zveličujú ojedinelý prípad, že tam nejaký magor zdvihol pravačku, ale bagatelizujú rast neofašizmu na Ukrajine podporovaný z najvyšších politických kruhov. Nie že by na Konferencii konzervatívnej politickej akcie (CPAC) neboli veľmi zvláštni ľudia. Ale Ficov prejav bol naozaj dobrý.
.
Po prvé, slovenský premiér sa od prejavov neofašizmu jasne dištancoval, keď vyzval prítomných, aby nedopustili návrat nového Hitlera a opakovanie hrôz holokaustu. To akosi našim moralizátorom uniklo. A po druhé, jasne sa prihlásil k zahraničnej politike nového prezidenta USA, čo z neho robí významného Trumpovho spojenca. Donald Trump to ocenil, keď Roberta Fica vo svojom prejave priamo familiárne oslovil a poďakoval sa mu. Z tohto dôvodu je Ficovo vystúpenie na tomto fóre významnejšie ako desať minút, ktoré strávil poľský prezident Duda počas prijatia u amerického prezidenta. Úprimne, nie som si istý, či hlavnou motiváciou zahraničnej politiky Donalda Trumpa je naozaj mier. A myslím si, že to Robert Fico so svojimi opakovanými ubezpečeniami o neochvejnom strategickom partnerstve s USA prerušovanými výkrikmi „Nech žijú Spojené štáty!“ naozaj prehnal. Nevýhodná vojenská zmluva s USA je stále platná, obchodné clá schopné zlikvidovať slovenskú ekonomiku sú na spadnutie a aktuálna americká politika na Blízkom východe nie je v našom záujme. Dosť na to, aby sme si držali takúto veľmoc od seba a vyvarovali sa jej príliš tesných objatí. To však nič nemení na tom, že Robert Fico Slovenskú republiku bezchybne reprezentoval, zanechal u americkej vládnucej elity vynikajúci dojem a zožal za svoj prejav niekoľko búrlivých potleskov vrátane standing ovation.
.
Keď však opadne eufória, budeme si musieť uvedomiť niekoľko vecí. V prvom rade, týmto prejavom Robert Fico zásadným spôsobom zmenil politickú orientáciu svojej strany a prihlásil sa k národnému konzervativizmu. Samozrejme, Smer sa netransformoval týmto spôsobom zo dňa na deň, signály tohto typu vysielal už dlhodobo a výrazne sa to prejavilo aj na zostavovaní kandidátnej listiny do parlamentných volieb, kde bolo sociálnych demokratov ako šafranu. Nemyslím to nijako pejoratívne a neodkazujem tým ani na kvalitatívnu stránku politiky Smeru, iba z politologického hľadiska konštatujem, že táto politická strana je už hodnotovo niekde úplne inde ako pri sociálnej demokracii. Nie som si však istý, či si to uvedomuje samotný líder strany, ktorý sa ešte stále považuje za socialistu, hoci ním už dávno nie je.
.
Z čisto pragmatického a mocenského hľadiska mu úplne rozumiem. Sme svedkami najzásadnejšej zmeny politickej paradigmy za posledných dvesto rokov. Politická ľavica je mŕtva, ale problémy, pre ktoré vznikla, tu zostali a prehlbujú sa. Iste, niekto by mohol namietať, že v období globálnych konfliktov bola ľavica vždy oslabená (počas prvej svetovej vojny bola politicky pasívna a počas druhej musela prejsť do ilegality) a po ich skončení bola vzkriesená a zažívala renesanciu. Ale tentoraz je to iné. Hlavný zápas o podobu sveta sa odohráva medzi konzervativizmom a liberalizmom, pričom hrozby slobodnej spoločnosti sú oveľa pestrejšie ako v minulosti (keď oscilovali medzi fašizmom a komunizmom) a prvky neslobody možno nájsť roztrúsené v celom ideologickom spektre. Napokon, už americký psychológ Carl Rogers predvídavo varoval, že temné myšlienky môžu čoskoro pochodovať aj pod zástavami slobody.
.
Ak chceme porozumieť zložitosti súčasného sveta, nevystačíme si so starými schémami, ale musíme najprv pochopiť, proti čomu stojíme. Kým progresivizmus pod rúškom „ochrany demokracie“ obnovuje cenzúru, postupne zužuje legitímny priestor verejnej diskusie a základnou funkciou médií pod jeho vplyvom už nie je informovať, ale šíriť extrémistickú ideológiu, aj trumpizmus nás vzďaľuje od demokracie. Donald Trump neverí v demokraciu a právny štát. Verí, že „ten, kto zachraňuje svoju krajinu, neporušuje žiadny zákon“. Inými slovami, že si môže robiť, čo chce, ignorovať Kongres alebo súdy, pretože on stojí nad zákonom. A zatiaľ čo nižšie vrstvy upadajú a stredná sa stráca, tým najbohatším nikdy nebolo tak dobre. Traja najväčší oligarchovia Musk, Bezos a Zuckerberg majú majetok v hodnote 905 miliárd dolárov, čo je viac ako hodnota majetku polovice obyvateľov USA. Je absurdné, nespravodlivé až neľudské, že prakticky všetko nové bohatstvo v oblasti umelej inteligencie, robotiky a ďalších moderných technológií, ktoré sa vytvára, ide ľuďom, ktorí to najmenej potrebujú.
.
Je dôležité si uvedomiť, že ciele trumpizmu nie sú našimi cieľmi. V čase bezprecedentnej príjmovej a majetkovej nerovnosti Trumpova administratíva predkladá do Kongresu USA legislatívu, ktorá poskytne najbohatším ľuďom daňové úľavy v hodnote biliónov dolárov. Bohatí tak budú ešte bohatší a chudobní ešte chudobnejší: trumpizmus im pripravil kruté škrty v oblasti zdravotnej starostlivosti, bývania, vzdelávania, výživy a iných základných potrieb. Je nevyhnutné, aby sme nikdy nestratili zo zreteľa víziu spoločnosti založenej na spolupráci a solidarite, nie na chamtivosti a darwinistickej túžbe prežitia tých najschopnejších. V oblasti zahraničnej politiky nám však vývoj veľa možností na výber nedáva.
.
Svet sa nám zásadným spôsobom mení pred očami a bolestivo sa rodí nový medzinárodný poriadok. Nevylučujem, že pravdu môže mať aj Václav Klaus, ktorý tvrdí, že porazení sa len tak ľahko nevzdajú a len čo sa otrasú z paniky a chaosu, pripravia nový protiútok. Som však presvedčený, že vývoj je nezastaviteľný a minimálne Európa je z boja o nový svetový poriadok prakticky vyradená. Detaily sú ešte nejasné, kontúry sa však už črtajú. Všimnite si, čo sa deje. Putin súhlasil s návrhom Trumpa, aby USA, Rusko a Čína znížili vojenské výdavky o 50 percent. Nepoznáme ešte stanovisko Pekingu, ten však nepodržal Rusov pri hlasovaní vo Valnom zhromaždení OSN a dal im najavo, že bilaterálnu dohodu Washingtonu s Moskvou bez účasti Číny nebude akceptovať. Putin však súhlasil s účasťou EÚ pri mierových rokovaniach o Ukrajine, kým Trump súhlasil s postupným zrušením protiruských sankcií a s nadviazaním na závery istanbulských rokovaní z roku 2022, kde je kľúčové, že Ukrajina nebude v NATO. A Čína dala najavo, že proti týmto procesom sa stavať nebude. Toto všetko mi dáva dôvody k optimizmu, že mier má už jasné kontúry.
.
Rovnako je však jasné aj to, že Európska únia urobila strategickú chybu, keď sama neiniciovala mierové rokovania ešte skôr ako nastúpil Trump. Spomeňte si na varovné signály, ktoré predpovedali dnešný stav. Nepochádzali len odo mňa a analytikov typu Petr Drulák alebo Jeffrey Sachs. Celá európska elita pobúrene reagovala na mierovú iniciatívu maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorý po návšteve Kyjeva, Moskvy, Pekingu a Washingtonu v júli minulého roka vyhlásil: „Túto vojnu Európska únia prehrala. Amerika ju nechá svojmu vlastnému osudu. EÚ nedokáže financovať ani vojnu, ani chod ukrajinského štátu, ani obnovu Ukrajiny. Povedal som nemeckému kancelárovi, aby začal rýchlo rokovať s Rusmi. To isté som opakoval v Paríži Macronovi. Povedal som im, aby to nerobili tajne, ale verejne, pretože inak sa objaví na scéne Donald Trump, vyhrá voľby a začne rokovať s Rusmi. A my Európania budeme sedieť na štokrlíku v kúte a budeme sa pozerať na veľkých chlapcov pri stole.“
Progresivistická elita označila Orbána za „Putinovu bábku“, ale to, pred čím varoval, sa do bodky naplnilo. Dnes francúzsky prezident Emmanuel Macron žobre o prímerie medzi Ruskom a Ukrajinou, ktoré doteraz odmietal, a prosí, aby to nevyzeralo ako kapitulácia Ukrajiny, na čo už nemá nijaký vplyv. To stretnutie v Paríži nebolo nijakou prestížnou schôdzkou vyvolených, bola to liga porazených. A ak Trump s Putinom vymyslia nebodaj nejakú novú Jaltu, tentokrát si to neodnesie len stredná a východná Európa, ale celý kontinent. Celá európska politická trieda bola totálne zdiskreditovaná, životná úroveň v Európe stagnuje alebo klesá, celá civilizácia, ktorá bola kedysi stredobodom svetového diania, ktorá zrodila Michelangela, Leonarda, Shakespearea, Newtona a Beethovena, kde rozkvitla renesancia, vyrástlo osvietenstvo a prepukla priemyselná revolúcia, toto všetko sa zrútilo a my na to nedokážeme nájsť inú odpoveď ako radikálne zvýšenie zbrojenia, hoci už teraz zbrojíme trikrát viac ako Rusko?
.
Všetko, čo sa tu deje, celé to správanie elít a ich miestnych poskokov je viac ako šialené. Včera som si pozrel kúsok diskusie Denníka N s Mikulášom Dzurindom a Ivanom Korčokom, ktorej hlavnou témou bolo, kam nás Fico vedie svojou zahraničnou politikou. Bývalý premiér tam zabával publikum historkou, ako Putin zúril pri dobytí Bagdadu a ako ho odprevadil až k limuzíne („Toto by sa Ficovi nestalo,“ doplnil ho detinsky Korčok). Miki sa smial viac ako jeho diváci, až sa dlaňami o stehná plieskal. Nikomu pritom nezišla na um otázka, na čom sa tí dvaja smejú. Na tom, že sa podieľali na najväčšom vojnovom zločine po roku 1989 a vyčítajú Ficovi, ktorý na rozdiel od nich nikdy žiadne porušenie medzinárodného práva neschvaľoval, jeho mierový postoj? Až mi zle prišlo z toľkého farizejstva.
.
A tak som dnes ráno odmietol pozvanie Michala Kovačiča do diskusie s Ivanom Miklošom. Tento človek, ktorý sa ako minister financií podieľal na najväčšej ekonomickej vlastizrade v dejinách Slovenska (rozkradnutí strategických podnikov hlboko pod cenu do rúk iných štátov), ktorý ako vicepremiér podporoval vojenskú agresiu proti Iraku, ktorý ako poradca prezidentky Čaputovej vykrikoval na TA3, že treba zavrieť Chmelára a bude po probléme (lebo som volal po mierovom riešení ukrajinského konfliktu) patrí skôr pred súd ako pred kamery, ale rozhodne by nemal byť legitimizovaný ako účastník serióznych debát minimálne do tých čias, kým sa neospravedlní. Pri obede som však na chvíľu zapochyboval, či som urobil dobre, lebo sa iste nájde nejaký miestny hlupák, ktorý to začne dezinterpretovať, že Chmelár si argumentačne netrúfa na Mikloša. A vtom mi zavolal Vladimír Palko a povedal mi: „Spadneš z nôh, s kým ma volali ísť debatovať. S Mikulášom Dzurindom. S tým Dzurindom, ktorý tu dvadsať rokov podporoval politiku, ktorá viedla k zbytočným vojnám. Úplná katastrofa. A teraz, keď už aj v Amerike chcú skoncovať s takouto politikou, ja mám ísť diskutovať s takýmto človekom? Prirodzene, že som odmietol.“
.
Odľahlo mi. Som človek dialógu, ale kým sa budeme tváriť, že sa vlastne nič nestalo, že títo ľudia nemusia prejsť žiadnou sebareflexiou, že sa môžu len otriasť a naďalej si liečiť svedomie útokmi na nás, nič sa nezmení. Vlastne, neviem, ako by sa mohli veci zmeniť. Táto spoločnosť je postavená na takom extrémnom konflikte, že ďalším štádiom je už iba vojna. Neviem, čo nás od nej dokáže odvrátiť. Možno odklonenie pozornosti od politiky k umeniu, k činnostiam, ktoré bytostne spájajú a nerozdeľujú. Ale s ľuďmi, ktorí sú „urazení mierom“, sa diskutovať jednoducho nedá. Musíme byť otvorení pre každého. Ale cestu k sebareflexii musí prejsť sám.“
.
.
https://www.facebook.com/photo?fbid=1049658337206388&set=a.475941001244794
.
.
.
.
.
Draxler 19.2. – Takto už vtedy predvídal:
.
.
.
.
„Zelenskyj je chodiaca politická katastrofa
.
Ak by v Kyjeve sedel inteligentný štátnik, chápal by, že rusko-americké rozhovory v S. Arábii neboli zďaleka len o Ukrajine.
Aj by to presne tak povedal: chápe, ak jeho americkí partneri potrebovali zrealizovať prvé stretnutie s Rusmi, aby si vyjasnili, akým spôsobom sa chcú v budúcnosti baviť.
A že on sám sa zodpovedne pripravuje na rokovania teraz už priamo k Ukrajine, v trojstrannom formáte.
Takto by komunikoval skúsený, chytrý politik. Alebo proste príčetný.
Lenže Zelenskyj je naučený skákať a dupať nohami a teatrálne sa vyjadrovať. Ostatné tri roky ho časť západného sveta uisťovala, že presne tak ho majú radi.
A tak to isté urobil aj dnes. Ojojoj – presne to som si povedal, keď som videl prepis z tlačovky. Toto Trump nenechá len tak. A nebolo treba dlho čakať, Trump Zelenského tak, po svojom, rýchlo poslal do pr…. .
Bohužiaľ, Zelenskyj sa nikdy v politike, v reálnej politike nenaučil chodiť. Lebo ani nechcel.
Mal obrovský mandát – prezidentské kreslo a ešte aj brutálnu väčšinu v parlamente, tvorenú navyše ľuďmi, ktorých si vyberal sám.
A on to prešustroval tak, že do funkcií dával ministrov, ktorí pôsobili, ako by ich jedna mater mala s bratislavskou kaviarňou – snažili sa vládnuť cez klišé (o hospodárstve, o vzdelávaní), ktoré vyčítali v pár brožúrkach.
Rokmi sa z toho kopili samé prúsery, ktoré riešil výmenami neschopných ministrov za rovnako neschopných a naivných. Aj preto bol pred inváziou prezidentom na odpis, s nizučkým ratingom.
Podobné to bolo s tým hlavným, čo od neho národ čakal: vyriešenie problému Donbasu, plus vyriešenie banderovcov.
On teatrálne išiel osobne na východ riešiť polovojenské oddiely, bolo z toho pekné video.
Nevytváral si ale žiadne širšie spoločenské koalície, ktoré by sa proti banderovcom postavili. Všetko riešil on a len on.
Ostal sám a potom sa strašne zľakol, keď napochodovalo tisíc banderovcov do blízkosti vládnej štvrte v Kyjeve, aby mu dali najavo, že nebudú trpieť, ak by sa snažil splniť Minské dohovory.
VTEDY bolo treba hrdinstvo, ale on sa zľakol a ustúpil.
Podobne ako ustupoval Američanom v skusmom stavaní prvých, zatiaľ len maličkých základní na Ukrajine. Hoci toto Rusko náramne rozdráždilo.
A nakoniec sa pred vypuknutí konfliktu teatrálne zamýšľal nad znovuzískaním jadrových zbraní. Proste katastrofa.
Počas vojny mal za sebou obrovskú PR mašinériu, domácu a najmú medzinárodnú, ktorá z neho vytvorila hrdinu v nadživotnej veľkosti.
Aj s pomocou blbostí o tom, ako ho vraj ruské komando na začiatku vojny išlo zabiť a podobne (nikto to nikdy nevedel potvrdiť, rozprával o tom len on sám a jeho žena, navyše Rusi mohli hocikedy raketou zasiahnuť prezidentský palác, mali by to jednoduchšie, ako posielať za ním komando do srdca Kyjeva).
Teraz nastupuje posledné dejstvo, keď si sám detinsky naštrbil vzťahy s Bielym domom. Pre herca je to životný, dramatický okamih – akurát, že na konci scény zrejme spadne z javiska dole priamo na hlavu.
Teatrálne typy proste v politike nerobia dobre. Komik z Krivého Rogu je toho najlepším príkladom.“
.
.
.
.
.
.
perlička:
.
.
Dnes som si prečítala, že pre konzervatívcov nie som „čistá“, že nemám názory celkom ako konzervatívci alebo som kolaborovala alebo kolaborujem s progresívnou stranou svojimi liberálnymi názormi.
.
A to som písala aj v minulom článku, že demagógov majú aj konzervatívci, nielen progresívci. Je to pravda, že čistí demagógovia ani na jednej strane neboli pre mňa nikdy o „vyššej morálke“.
.
Či to bude inkvizícia zaostalá alebo progresívne moderná, stále si len môžu podať ruky a liberalizmus v zmysle humanizmu to nie je!
.
.
.
.
.
A odporúčam tento článok:
.
.
.
.
.
.
Celá debata | RSS tejto debaty