1. Kladivo Šutaja Eštoka

„Začneme tým, ako sa v stredu líder Hlasu Šutaj Eštok zahnal – a nečakane vyťal progresívcom. V rámci augustového výročia invázie sovietskych vojakov do Československa vyhlásil, že zradcov a kolaborantov s „cudzou mocou“ tu máme aj dnes. Aj keď v inej podobe, v tej progresívnej.

Šutaj Eštok obvinil europoslancov PS, že v Bruseli žalujú na Slovensko a na demokraticky zvolené vedenie, „aby sa zapáčili cudzím“. A aby sa s podporou zahraničných spojencov dostali k moci.

Pre progresívcov to muselo byť bolestivé.

Pred par týždňami sa zahrávali s myšlienkou, že by mohli Šutaja Eštoka politicky rehabilitovať. Očakávali od neho, že skrotí Šimkovičovú s Tarabom, alebo že Hlas prevezme problémové ministerstvá SNS. A popri tom dúfali, že „nový Hlas“ by mohol byť nielen protiváhou Fica s Dankom, ale aj možným budúcim partnerom PS. Pretože bez ďalších partnerov PS vládu nikdy nezostaví.

V stredu dostali od Šutaja Eštoka odpoveď. Rovno medzi oči.

Pokiaľ ide o obsah odkazu Šutaja Eštoka, môžeme mu vyčítať len jedno – bol až príliš mierny. A mnohé veci nedopovedal.

S novodobou kolaboráciou – službou cudzej moci – je to dnes oveľa vážnejšie a oveľa horšie, ako to vyzerá. A nie, nehovoríme o kolaborácii slovenských elít s Ruskom. Páky Moskvy na slovenskú politiku alebo na rozhodnutia slovenskej vlády sú dnes chvalabohu buď blízke nule, alebo silne limitované. Kolaboráciu a poslušnosť dnes vidíme skôr na opačnej, „atlantickej“ strane.

Nejde len o tradičné vyplakávanie progresívcov v Bruseli a vo Washingtone. To je najmenší problém.

Ohybnosť, poslušnosť a kolaborácia v záujme cudzej moci, hlavne tej britsko-americkej, je dnes podstatne širšia a hlbšia. Deformovala bývalé vlády, bývalú prezidentku, viaceré politické strany (PS, SaS, Demokrati). A deformuje aj progresívne médiá, mimovládne organizácie a časť úradov, respektíve časť úslužných kádrov. Tých kádrov, ktoré nekonali a nekonajú v záujme Slovenska, ale v záujme spojencov.

Ak by boli britsko-americké záujmy totožné so záujmami Európy a Slovenska, všetko by bolo v poriadku. Lenže – minimálne od roku 2014 a éry hybridnej vojny v Európe to tak nie je. V životnom záujme Európy a špeciálne východnej Európy, bolo predchádzať konfliktom na kontinente. Alebo ich tlmiť. Takto európski lídri fungovali za éry Kohla, Thatcherovej, Chiraca…

A dokonca tak fungovali aj za éry Merkelovej a Sarkozyho, keď v roku 2008 na samite NATO v Bukurešti zablokovali pozvánku pre Ukrajinu a Gruzínsko. S rozumným argumentom, že expanzívna politika NATO by mohla viesť k vojne vo východnej Európe. A k ukončeniu éry voľného obchodu a mierovej prosperity EÚ.

Namiesto prezieravej európskej línie sa však po Euromajdane presadila tvrdšia – a výbušná – línia Británie a Spojených štátov. Za výdatnej pomoci „atlantických jastrabov“ v EÚ a európskych vládach…

Američania napriek odporu Nemecka a Francúzska ďalej tlačili na program rozširovania NATO o Ukrajinu. Popri tom vyzbrojovali ukrajinskú armádu a podporovali jej nasadenie proti proruským separatistom a ruským menšinám na východe Ukrajiny, v Donbase.

Vojna na Ukrajine si v rokoch 2014 a 2015 vyžiadala tisíce obetí a viac ako milión utečencov, prevažne z radov ruských menšín na Ukrajine.

Výsledok: po ôsmich rokoch vojny na Donbase, vo februári 2022, Rusko napadlo Ukrajinu. EÚ ako mierový projekt zanikla a zmenila sa na vojnovú banku v službách NATO.

Európa stráca zvyšky suverenity. Hlavné slovo prevzali atlantickí aktivisti a vojnoví jastrabi oddaní tvrdej línii, ktorú určujú Spojené štáty. Pokojne ich môžeme nazvať kolaborantmi (kolaborant znamená spolupracovník). Ich úlohou je potláčať domácich suverenistov – a slúžiť záujmom cudzej moci. Hoci aj takým záujmom, ktoré menia Európu na bojisko hybridnej vojny a ohrozujú jej bezpečnosť a prosperitu.

Aby sme boli konkrétnejší, za príklady kolaborantskej mentality môžeme označiť Hegera, Korčoka, Naďa, Káčera, Čaputovú a rad ďalších, ktorí pod tlakom zhora odzbrojili Slovensko – darovaním raketového štítu S-300 Ukrajine bez náhrady, protiústavným darovaním bojového letectva Ukrajine bez reálnej kompenzácie, darovaním strategických muničných zásob…

Ďalšími príkladmi kolaborantskej mentality sú progresívni a atlantickí aktivisti ako Púchovský, Milo a mnohí ďalší, ktorí pred voľbami 2023 vycestovali do Bruselu. A žiadali, aby na Slovensko prišli zasahovať protihybridné tímy NATO. Mali podľa nich potlačiť „bezpečnostné hrozby“. Pričom za „bezpečnostné hrozby“ považovali domácu opozíciu s väčšinovou podporou obyvateľov.

Tímy NATO mali podľa ich logiky bojovať proti stranám, ktoré odmietali spoluprácu a mali nebezpečne vysokú verejnú podporu. A proti hrozbám, ktoré by mohli priniesť voľby.

Na tejto kolaborantskej mentalite a kolaborantskej logike je príznačné, že má podobnú povahu ako v roku 1968. Jej motívy nie sú prvoplánovo finančné či materiálne a jej úmysly nemusia byť zlé. Často pramení zo snahy zorientovať sa a mať „správne presvedčenie“. A to zas pramení zo snahy zaradiť sa, zapáčiť sa, potlačiť slaboverných, patriť na „správnu stranu“. K „svojim“ a proti „nepriateľovi“.

K mentalite kolaboranta patrí, že o sebe nepochybuje.

A už vôbec nepochybuje o pánoch, ktorým slúži.“

Nešťastná história sa nešťastne opakuje…

.

.

.

.