Draxler 1.júl:

Na Štandarde som dnes našla článok s Martinom Juríkom. A nie som si istá, či je to manžel mojej priateľky, ktorá zomrela pred 20 rokmi pri autonehode. Ešte v noc pred tou autonehodou som si s ňou písala dlho do noci a ešte ráno som od nej dostala posledný mail.

Ale asi to bude on, lebo bývala s ním aj v Nemecku (čo sa spomína aj v rozhovore) a známa je mi knižnica za ním, takú mali v pracovni. To by musela byť fotka z ich pražského bytu.

Vtedy nebol spisovateľ, tak to zaváhate. Ale liberáli boli obidvaja. On bol štíhly a s dlhými vlasmi, tak si nie som istá. A ani tým, či Beáta Jurík (PS) nie je jeho rodina. Potom má veľmi zaujímavé názory na progresívcov:

Martin Jurík o budúcnosti Európy: Sám som bol zhrozený z toho, čo v knihe predpovedám

„Martin Jurík je spisovateľ, ktorý má už dlhodobo nemecké občianstvo. Na základe svojich skúseností zo života v Nemecku pred piatimi rokmi napísal dystopický román 2084, ktorý opisuje migračné vlny bielych Nemcov a Francúzov zo západnej Európy, a tú medzičasom ovládol Islamský štát.

V roku 2019 ste aj na základe svojich skúseností zo života v Nemecku napísali román 2084 o tom, ako bude vyzerať Európa o niekoľko desaťročí, keď budú k nám do strednej Európy prúdiť migranti zo západnej Európy, ktorú, naopak, ovládnu islamizačné vlny. Keď človek žije v Nemecku, vznikajú v ňom takéto obavy?

Myšlienka tohto románu je u mňa omnoho staršia. Vznikla už začiatkom tisícročia, začal som nad ňou uvažovať po útoku na Dvojičky a neskôr po vražde holandského režiséra Thea van Gogha, ktorý si dovolil kritizovať extrémistický islam a podradnú rolu žien v tomto náboženstve. Bol zavraždený náboženským fanatikom za bieleho dňa na otvorenej ulici.

Táto vražda otriasla demokratickou Európou i mnou a nastolila otázku, do akej miery je možná tolerancia netolerantných. Námet vo mne kvasil dlhodobo. Zbieral som si k tomu literatúru, odkladal som si rôzne články, čítal plno kníh. Keď som sa z Nemecka vrátil na Slovensko, hybným momentom bola pre mňa migračná kríza, ktorú Nemecko jednoznačne nezvládlo. Nemci nechali otvorené hranice a Angela Merkelová sa tomu bezradne prizerala.

Od vydania vašej knihy v roku 2018 situácia ešte viac akcelerovala. Ako sa odvtedy zmenil pohľad Nemcov?

V Nemecku sa spoločnosť polarizovala. Asi ako všade na Západe. Médiá svojho času zlyhali pri objektívnom adresovaní tém, ututlávali situáciu, zľahčovali jej vážnosť. Adekvátne tomu výrazne klesla dôvera v etablované médiá. Začala sa utvárať alternatívna scéna, ktorej ambíciou bola sprvu istá objektivizačná korekcia a snaha písať o tom, o čom mainstream nepíše, no mnohé takéto médiá napokon skĺzli do konšpiračnej scény, ktorej podhubie existovalo síce už predtým, no týmto nabralo na legitimite.

Naznačujete, že jeden extrém stvoril druhý extrém, a pravda sa prepadla niekde v priepasti medzi nimi?

Extrémy sa vždy vytvárajú navzájom. Neviem však, či bolo vajce skôr ako sliepka. Problém nie je v tom, ktorý extrém tu bol skôr. Ale to, že keď vznikne jeden extrém, spoločnosť sa následne radikalizuje na oboch stranách. Ani jedna strana nepoľavuje, keďže obe sa štylizujú do roly obete, čo je hlavný príznak konšpiratívnej spoločnosti. To je veľmi nebezpečné, robili to nacisti, komunisti a dnes to robia napríklad islamisti. Tvária sa ako obeť. Máme tu samé obete, ktoré sú v skutočnosti páchateľmi. Výsledkom je, že objektivita sa, ako vravíte, kamsi prepadáva a tým trpí občianska spoločnosť.

Nakoľko je tá kniha dystopickou fikciou a nakoľko ide o váš prorocký politický komentár? 

Nejde o žiadne proroctvo, skôr som sa zahrával s určitou mierou pravdepodobnosti. Na základe dlhodobého sledovania vývoja na Západe a mne známych skutočností som si nakreslil „worst case scenario“. Bola za tým aj ambícia vytvoriť antiutopický postapokalyptický román, čiže je tam aj autorská hyperbola, aby bol dej i príbeh pre čitateľa atraktívny. Miestami som sa sám zhrozil z toho, čo píšem. Išlo o scenáre, ktoré nikdy nechcem zažiť a nechcem, aby ich zažili moji potomkovia…

Boli to však liberálne médiá, ktoré začali používať nálepku islamofób na každého, kto uvažoval nad nelegálnou migráciou rozumne…

V každej krajine sa sa migračná kríza 2015 vnímala inak, v Európe som si všimol širokú pluralitu názorov. Ak odhliadneme od vtedajšej jednohlasnosti nemeckých médií, u nás na Slovensku mi ten pohľad prišiel triezvejší…

(Určite nie progresívni novinári, ktorí akýchkoľvek kritikov prenasledovali cez médiá ako „nacistov“! Doteraz sme pre kritiku tejto propagandy „konšpirátori“! – moja poznámka)

V Nemecku to občas pôsobí tak, akoby sa nemecké tajné služby a Spolok na ochranu ústavy viac starali o ostrakizovanie politikov AfD, ako by riešili hrozby islamskej radikalizácie. AfD pritom čoraz viac rastie. Objavili sa tiež úvahy, že by mohla byť strana zrušená. Ako bude reagovať štvrtina Nemcov, ktorá sa utieka k strane, ktorá reflektuje ich politickú objednávku, ak by bola strana zrušená? Nevytvára to ešte väčšiu nedôveru voči štátu?

Povedzme si otvorene, väčšina voličov AfD nie sú žiadni extrémisti, ale sklamaní voliči CDU a SPD. Nemôžeme všetkých sympatizantov či voličov tejto strany hádzať do akéhosi extrémistického spektra, ktoré sa v Nemecku akoby náhle materializovalo. Je to dôsledok politického vplyvu Angely Merkelovej, ktorá posunula CDU výrazne doľava a doslova kanibalizovala SPD. Krátkodobo sa jej táto politika darila.“

(krátené)

https://standard.sk/702675/martin-jurik-o-buducnosti-europy-sam-som-bol-zhrozeny-z-toho-co-v-knihe-predpovedam

Viac o jeho knihe 2084

2034: Vojna zúri naplno. Milióny utečencov sú v pohybe. Nie však z východu na západ, ale zo západu na východ. Milióny Nemcov, Francúzov, Švédov či Rakúšanov sa predierajú do relatívne bezpečného Poľska, Česka, Maďarska i Slovenska. Na Bratislavu dopadajú prvé rakety typu Kassám. Slovenská armáda prekračuje hranice Rakúska, aby vytlačila spojenecké moslimské milície a paravojenské skupiny ľavicových extrémistov z pohraničia. Vojna zároveň dáva nacionalistickej vláde v Bratislave zámienku tvrdo zakročiť proti akýmkoľvek odporcom režimu. Ozbrojenci šikanujú obyvateľstvo, telá kritikov, nepohodlných aktivistov i novinárov sa hompáľajú na pouličných lampách… Rok 2084. Svet sa prebúdza do každodennej pochmúrnosti. Na oboch stranách Európy, rozdelenej novou Železnou oponou, sa začína rozplietať príbeh dvoch ľudí, ktorí môžu zmeniť osud zvyšného sveta.

https://www.martinus.sk/771169-2084/kniha?z=CJ1SKC&utm_source=z%3DCJ1SKC&utm_medium=url&utm_campaign=partner

Pokúšala som sa mu napísať, ale aj na FB je nedostupný. Také typické pre túto bublinu, že sa zablokujú.

Nie som si istá, či si ten Martin Jurík, ktorému zomrela manželka Andrea.

Ak áno, píše ti ailuj – po rozhovore s tebou na Štandarde.

Zdá sa mi, že ten rozhovor je rozporuplný, lebo takéto niečo progresívna strana neuznáva:

„Povedzme si otvorene, väčšina voličov AfD nie sú žiadni extrémisti, ale sklamaní voliči CDU a SPD.“

Pre nich sú to všetko len nacisti, rovnako ako všetci, čo si u nás dovolili nevoliť progresívnu koalíciu. Aj v poslednom prieskume na Denníku N je, že proruských voličov má ešte aj Smer maximálne 35 % a Hlas žiadnych a napriek tomu o nich klamú, že všetci sú proruskí nacisti – krajná pravica, navyše všetci dezoláti. V tom ja nevidím ani za mak liberalizmu, len totality a cenzúry. Ja som bola za také isté názory, ako máš teraz ty, od roku 2015 nacista, správajú sa horšie než náboženskí dogmatici k homosexuálom, lebo tak masovo ich nevyháňali z rodín, ako sa to teraz deje všetkým, čo s týmito progresívnymi propagandami nesúhlasia.

Myslela som si, že ak si to ty, tak si na strane progresívcov, pretože žiadny stred (okrem seba) tu nepoznám. Kto by ho mal v politike predstavovať?

Prikladám štyri svoje články ako súčasnú politiku vidím ja:

Čo mám spoločné s konzervatívcami a prečo som s nimi v jednom vreci

Za vznik progresivizmu môžu konzervatívci!

Tak sa už rozhodni, kam patríš!

Nevie, koho rodičia volili. Možno to pred ním taja ako homosexuáli svoju orientáciu pred agresívnym fanatikom : D

Dnešné ukážky tolerantnosti medzi samotnými čitateľmi Denníka N:

„Jasné, každý, kto označí PS za to, čo naozaj je a k čomu sa hlási, musí túžiť po Bielorusku.“