Nitra milá Nitra

29. apríla 2024 19:25, Prečítané 667x, malinova, Nezaradené

„Hej, mám otčinu ja ešte inú…“

Aj keď som rodená Košičanka, moje srdce vždy patrilo západnému Slovensku, lebo tam žila moja babička a tam bol môj detský raj so západniarskym nárečím. Keď ho počujem, to je reč mojej babičky a mojej rodiny, obidvaja moji rodičia boli od Nitry.

Preto vždy, keď som sa blížila k západnému Slovensku, mala som pocit, že aj vzduch je tu iný – náš. A kto hovorí týmto nárečím, hovorí rečou mojej rodiny.

Keby ste celý život bývali inde, kde je celkom iné nárečie než vaše, tiež by ste si nezvykli, že takto predsa hovoria všetci naokolo, ale mali by ste dojem, že takto hovorila len vaša rodina, že je to reč len vašej rodiny. A potom, keby ste sa vrátili do takého kraja, kde počujete, že takto niekto rozpráva, zakaždým by ste mali pocit – ako to, že pozná reč vašej rodiny? Ten pocit by ste mali. Že sa vám prihovára niečim veľmi blízkym, čo ste kedysi počuli len pri najkrajších zážitkoch s rodinou.

Nikdy som sa nenaučila východoslovenské nárečie, lebo som ho nemala kde počuť. Vždy som ho čítala ako exotiku vo východoslovenských piesňach, niečo nové, čo prišlo, ale nikdy nebolo vaše.

Toto je moje rodné mesto, kde som sa narodila ja aj moje deti. Nikdy som si to nejako nevážila ako niečo zvláštne alebo najkrajšie mesto, asi preto, že moje detské spomienky sa najviac viažu na západné Slovensko a viac aj na Bratislavu, keďže tam sme mali rodinu a najkrajšie citové zážitky z detstva. Pre mňa bol romantický ešte aj ten smrad, keď sa vlak blížil k Bratislave, že už sme doma, už sme tam.

Asi o tom najviac rozhoduje detstvo a kde koho máte.

Košice – Najkrajšie mesto na Slovensku

Ale toto sa mi viaže na západné Slovensko:

Hej, mám otčinu ja ešte inú… kde sú slnečnicové polia a rovina, rovina…tá duchovná sa mi spája so západným Slovenskom.

„Slovensko moje, otčina moja“

Pre moju mamu bol rodný kraj nížina, polia, polia, polia slnečníc. Najradšej mala obrazy, ktoré boli na šírku dlhé, lebo znázorňovali nížinu, niekedy len akvarely s čiarou a bodkami domov. Čiara, to bol pre ňu rodný kraj, nížina.

Pred očami z vlaku sa vám mihali polia a s divokou radosťou v duši ste čakali, kedy sa objaví babičkin dom.

Vždy o dušu mávali v záhrade alebo na poli, aby sme ich videli už z vlaku. To bol priam posvätný zážitok, keď sme práve boli na dvore a my sme mali mávať ďalším prichádzajúcim. Babička sa zásadne riadila miesto hodiniek vlakmi. Cítila, že už pôjde ten vlak, ktorým prichádza… zakaždým niekto iný. Nastal ten posvätný chvat, keď mi strčila do ruky veľkú dedkovu vreckovku, každému niečo do ruky, aby mal čím mávať a všetci sme bežali do záhrady alebo na pole cez slepačí dvor a mávali sme odušu. Pritom sme z vlaku stihli vidieť len jednu celú ruku, ale videli sme ju!

Dodnes neviem, či bol krajší zážitok, zažiť to z vlaku alebo z poľa.

A keď prišli, najprv sa dve hodiny spievali všetky pesničky v letnej kuchynke. Moja mama spievala druhý hlas. Pokým sa nedospievalo, nikto sa nerozprával, až potom sa rozprávali do rána. Všetci krásne spievali, mali sme takú spevácku rodinu, že dve sesternice spievali aj v Lúčnici a Techniku a obcestovali s tým kus sveta. Jedna mala Lúčničiarov aj na svadbe.

Toto mi spievala moja mama o našej Nitre. Až tu sme pre mňa v srdci Slovenska, v tejto piesni – Ty si bola…