malinova

Autor myslí mediálnu propagandu v tomto vojenskom konflikte.

Posúďte túto „konšpiráciu“!

Či je to pravda alebo sú to konšpirácie!

„Asi najvypuklejšie to vidieť pri povrchnom porovnávaní pozície Izraela s Ukrajinou. Pritom ak už nutne chceme hľadať paralely, Izrael by bol v pozícii Ruska a Palestína v pozícii Ukrajiny. Mocensky aj situačne.

Izrael a Rusko vystupujú ako regionálni hegemóni s domnelo neodňateľnými koloniálnymi právami. To Izrael a Rusko pri presadzovaní svojej agendy používajú historickú právnu argumentáciu typu „tu, hľa, sme pred tritisíc rokmi postavili chrám, a teda je to tu naše“. To v Izraeli aj v Rusku sa traduje, že tí či oní neexistujú (nie sú Palestínčania, len Arabi, nie sú Ukrajinci, len Malorusi). A ani jedna z týchto krajín sa neštíti pri presadzovaní svojich potrieb používať veľmi hrubé násilie, Ruskom dovádzané až k snahám o genocídu, Izraelom zatiaľ dovedené „len“ k apartheidu.

Že to znie absurdne? Áno – práve pre orientalizmus v nás. Ten nám umožňuje to pri Izraeli efektívne prehliadať. Aby sme si to dokázali predstaviť, musíme sa najprv vzdialiť a pozrieť sa na situáciu očami iných.

Skúsme si predstaviť, ako asi situáciu vnímajú obyvatelia bývalých kolónií. Tých, ktoré sa vehementne snažíme presvedčiť, že majú držať stranu Ukrajine, lebo fašistické Rusko sa správa neokoloniálne.

Čo vidia? Že to odrazu pri Izraeli a Palestíne neplatí. Vidia, že Európania môžu len tak prísť, zobrať niekomu pôdu a z pozície moci sa ďalej presadzovať. A to aj násilím.

A my ako Západ či Sever v tejto otázke vážne zlyhávame.

To všetko pritom nepopiera existenciu Izraela ani právo na jeho existenciu, hoci aj vznikol netypicky. Cieľom je len poukázať na to, že Izrael a okolnosti jeho vzniku aj následného udržiavania majú leví podiel na tom, že v Gaze dnes vládne sfanatizované vražedné hnutie. Že Hamas je patologický dôsledok, nie príčina. A ako to pri patológiách býva, odstrániť dôsledky nestačí. Hamas síce môžu zničiť, myšlienka však zostane.

Izrael je ten, kto má moc to zmeniť. A je tým, kto môže rozťať domnelý kolobeh násilia. Lebo kým Izrael násilie používa ako nástroj na udržanie útlaku, Palestínčania násilie používajú v boji proti tomuto útlaku. To je zásadný rozdiel. A teraz vôbec nehovoríme o Hamase, napokon Izrael okrem posledných udalostí čoraz viac zabíjal na okupovanom Západnom brehu, kde Hamas nie je.

No ako nástroj na potlačenie diskusie a na utvrdenie si vopred daného názoru zmienka o zložitosti obvykle stačí.

Buď ste s nami (Izraelom), alebo proti nám (s Hamasom, respektíve Palestínčanmi, zvykne sa to totiž voľne zamieňať). Pritom pre porozumenie dnešku je kľúčový práve komplexný náhľad.

Takýto odmietavý spôsob uvažovania však zároveň veľmi trefne ilustruje prístup, akým je táto téma dominantne až hegemonicky (bez otázok) analyzovaná, prezentovaná a interpretovaná. Epizodicky, ahistoricky a nekriticky.

Ak ste si v ten večer otvorili stránku katarskej Al Jazeery, vyskočil na vás titulok, podľa ktorého Izrael zbombardoval nemocnicu. Ak ste otvorili sociálnu sieť televízie Markíza v čase, keď ešte aj Izrael oficiálne hovoril o overovaní a vinu Hamasu zmienil len v pravdepodobnostnej rovine, zistili ste, že bombu tam hodil Hamas. Neskôr obe médiá titulky zjemnili.

V oboch prípadoch tak preukázateľne nešlo o spravodajstvo založené na dátach či viacerých vyjadreniach, ale o viditeľné prejavy vopred daných predstáv.

Je prirodzené a správne, že nás šokuje brutalita, akú predviedol Hamas. A je správne ho bez výnimky odsúdiť a s izraelskou spoločnosťou solidarizovať. To však neznamená, že by sme nesmeli uvažovať nad širším kontextom tamojšieho násilia a vývoja. Ako priamo nezúčastnení si tento luxus môžeme dovoliť.

Obvyklým začiatkom, od ktorého vyrážajú mnohé názory a argumenty, je rok 1948. Teda rok, keď Izrael vyhlásil nezávislosť (prípadne 1947, keď OSN prišla s myšlienkou rozdeliť Palestínu).

Okolité, vtedy už nezávislé arabské krajiny ho vtedy obratom napadli, pričom ešte predtým unisono odmietli ponuku na vlastný palestínsky štát popri Izraeli. To sú fakty.

Problém je, že takáto prezentácia udalostí je v skutočnosti ahistorická. Nejde totiž o rok nula.

Len si skúsme predstaviť, že by na Slovensko prišlo počas jednej generácie niekoľko miliónov Keltov, zaberali by územia a neskôr si vyhlásili štát (aj v Bratislave bolo oppidum, takže na to majú nárok).

A práve na tomto základe prišla ponuka pre Palestínčanov. Nebola to však férová ponuka, ale koloniálna ponuka, ktorej cieľom bolo dať legitimitu myšlienke Izraela ako riešeniu európskeho problému, bez skutočného ohľadu na pôvodných obyvateľov. Inými slovami, bola ušitá na mieru novým obyvateľom a Európe pomohla nejatriť si rany.

Iným výpovedným príkladom tohto spôsobu myslenia bola súdobá úvaha vytvoriť Izrael v Ugande. Myslí si niekto, že by sa vtedy niekto pýtal ľudí v Ugande? Nie. A podobne to prebehlo aj na územiach, kde dnes leží Izrael.

Aj to, že túto a predošlú históriu ignorujeme a prípadne preskočíme priamo k historickým nárokom Izraela na dané územia formulované na základe historickej právnej argumentácie starovekým kráľovstvom spred bezmála troch tisícročí, je príznakom spôsobu myslenia, ktoré o téme máme.

Fascinujúcou ukážkou je pritom aj obvykle príčetná Wikipédia. Tá pri opise dejín „arabsko-izraelského konfliktu“ nahrubo preskočí tak 2500 rokov vývoja. Aktuálne dianie bez výčitiek nalepí na 2500 rokov staré dejiny. A ani sa nám to nezdá zvláštne. Tak a práve aj toto je orientalizmus.

Za zmienku stojí aj mediálna reprezentácia témy. Odhliadnuc od aktuálneho diania platí hrubý nepomer prakticky pri všetkých parametroch: počet respondentov, frekvencia informácií o zabíjaní na jednotlivých stranách, používané slová a slovné zvraty.

Napríklad známa Glasgow Media Group ukázala, že v britských médiách boli Izraelčania respondentmi rozhovorov aj reportáží viac ako dvakrát častejšie než Palestínčania, v niektorých obdobiach mali možnosť vysvetľovať svoj pohľad na dianie dokonca až šesťkrát častejšie. Zároveň izraelskú pozíciu podporovalo veľké množstvo vyhlásení amerických politikov. Tých bolo v britských médiách dvakrát viac než zástupcov z londýnskeho Westminstra.

Zaujímavý bol aj používaný jazyk. Kým pri obetiach na strane Izraela sa hovorilo o „masových vraždách“, „zverstvách“ a „brutálnych vraždách“, pri obetiach na druhej strane sa taký jazyk nevyskytoval. Zároveň sa kládol silný dôraz na smrť Izraelčanov.

Aj v čase, keď Palestínčania zažívali najvyššie straty, sa v médiách stále objavovalo viac správ o izraelských obetiach. Straty Palestínčanov pritom boli viacnásobné.

Tento problém sa následne prejavuje aj v celkovej debate a pripravenosti vnímať tému komplexne a kriticky. Napríklad aj smerom k Izraelu a jeho politikám k arabskej menšine, ale aj k Pásmu Gazy či okupovaným územiam na Západnom brehu Jordánu.

Umožňuje nám to prehliadať brutálny apartheid a dlhodobú okupáciu na Západnom brehu. Umožňuje nám to nevnímať obete na strane Palestínčanov, ktorých bolo ešte pred terajším útokom Hamasu až 20-násobne viac než na strane Izraela. Umožňuje nám to nevnímať násilie osadníkov, ktorí aj teraz bez zaváhania a za asistencie armády kradnú ďalšie a ďalšie územia Palestínčanom.

Umožňuje nám to nevnímať Palestínčanov ako ľudí a byť tak selektívne empatickými.“

SME:  „Šimkovičová môže zastaviť státisíce na boj proti dezinformáciám“

„Teraz ako nádejná ministerka kultúry za SNS môže Martina Šimkovičová zrušiť štátne dotácie na boj proti dezinformáciám.

Rozhodovať o státisícoch eur pre tieto projekty bude hodnotiaca komisia ministerstva kultúry v utorok. Jej verdikt, ktoré projekty podporiť bude pre pravdepodobnú ministerku len návrhom, nebude musieť prijať.

Nebolo by to nič nové. Po vypuknutí vojny na Ukrajine vo februári minulého roku podobný program vyhlásilo aj ministerstvo investícií, ktorému vtedy šéfovala Veronika Remišová zo Za ľudí. Napokon ho zrušilo.

Hrá sa o 300-tisíc

Ministerstvo kultúry, ktorému šéfuje v úradníckej vláde Silvia Hroncová, vyhlásilo výzvu na projekty na „podporu a rozvoj mediálnej výchovy a boj proti dezinformáciám“ na rok 2023 17. augusta.

Ministerstvo dostalo podľa jeho šéfa komunikácie Juraja Gerbéryho 48 žiadostí o podporu.

„Výška dotácie na jeden projekt môže byť od tisíc do 30 000 eur,“ vysvetľuje. Spolu na ne ministerstvo vyčlenilo až 300-tisíc eur.

Komisia bude návrhy posudzovať v utorok. Ako odborníci na problematiku dezinformácií sú v nej Daniel Milo, Juraj Hipš, Jakub Goda, Alexandra Poláková a Maroš Brojo.

O projektoch, ktoré komisia vyberie, bude musieť ministerka rozhodnúť do 10. novembra, keď už ňou zrejme bude Šimkovičová. Organizácie, ktoré ich dostanú, musia peniaze minúť do konca roka.“

Pritom v článku SME nezaznela ani jedna jediná dezinformácia ako ukážka, prečo by táto hovadina mala stáť 300 000!

Podľa mňa schválne, lebo SME by sa tým zosmiešnilo, keby dali hoci len tri také ukážky, čo má byť podľa týchto odborníkov hoax!

Posúďte, že pre nich bola konšpiráciami aj úvaha o Palestíne a Izraeli hore! Alebo myslíte, že nie?

Evropská unie nejen vyjádŕila podporu Izraeli, ale chce navíc blokovat všechny proti-izraelské informace na sociálních sítích

„Clare Daly rovněž v dalším vystoupení kritizovala i snahy EU o blokování a cenzurování sociálních sítí a tzv. pro-palestinských zpravodajů, videí a fotografií, které odhalují oběti izraelského vyhlazování Gazy. V polovině týdne k tomu bylo v EU parlamentu zasedání a řešilo se, jak zablokovat palestinská videa na Twitteru, fotografie a zpravodajství, která vyvrací a zpochybňují izraelský narativ.“

Práve táto komisia by pomáhala stíhať takých autorov a ľudí s myšlienkami, aké som ilustratívne dala vyššie!

No autor nie je z alternatívnych médií! Vyšlo to na SME, samozrejme zamknuté! Opovážili by sa toto písať alternatívne médiá, hneď by boli na zozname ako sú, lebo aj ich úvahy sú len rovnaké!

.