malinova

Celý článok je komplet výber z Hanusa (Postoj) o tom, že u nás liberáli mlčia a nechali sa umlčať progresívcami, ktorých opisuje ako extrémistickú odnož liberálov, ktorá ide proti slobode slova a proti liberalizmu. 

Ja mám k tomu takú odpoveď, prečo sú ticho:

Liberáli pochádzajú z intelektuálneho prostredia, ktoré je najľahšie vydierateľné akoukoľvek novou totalitou.

V intelektuálnom prostredí sa pohybujú novinári, umelci, univerzitní profesori, všetko ľudia, ktorých je čím vydierať, že im zničia kariéru a pripravia ich o pracovné miesta a pracovné príležitosti. Práve preto v totalite kolaborovala práve intelektuálna elita. 

Takže, ako sa môžu ozývať liberáli z intelektuálnej elity, keď budú extrémistickými progresívcami obvinení, že sú preto fašisti?

Aj na príklade zahraničného novinára uvádza, ako bol za to, čoho sa Hanus dožaduje, obvinený ako fašista, keď si dovolí ozývať sa!

Preto sa môžu ozývať len bežní liberáli, ktorí sa nenachádzajú na významných postoch. Nemôžu byť novinármi v mainstreame, nemôžu byť umelci závislí od pracovných príležitostí, nemôžu pôsobiť na vysokých školách, nemôžu byť známe osobnosti z intelektuálneho prostredia, keď nechcú spáchať „mediálnu samovraždu“ pre útoky progresívnych extrémistov.

Napríklad ja som bežný liberál a tiež som za to bola scenzúrovaná aj na SME, aj na Pravde. Ako sa môžu ozývať?

Môžu, ale tiež budú odstavení!

Hanus Postoj:

„Je tiež tragédiou súčasného slovenského liberalizmu, že vo verejnom priestore nepočuť hlasy liberálov, akým je v Nemecku

napríklad René Pfister, ktoré by varovali vlastné prostredie. Tento priestor sa tak v posledných rokoch značne radikalizoval,

chýbajú mu autority, ktoré by tomu čelili, respektíve tí, ktorí mali alebo mohli byť týmito autoritami, sú zatiaľ ticho.

Aj preto je našou spoločenskou aj novinárskou povinnosťou, aby sme boli alternatívou či hrádzou voči tomuto kultúrnemu trendu, ktorý sa na Slovensku ešte len vzmáha. Na pôvodnú otázku Juraja Šústa odpovedám, že by sme sa pritom nemali obmedzovať len na náš konzervatívny kmeň, ale oslovovať aj liberálnejších čitateľov, ktorí progresivizmus – ako sektársky výhonok liberalizmu – odmietajú a považujú ho za nebezpečný. Myslím tým na čitateľov, ktorí môžu mať a aj majú v mnohom iné názory než my, ale majú niečo ako základné civilizačné inštinkty a sú citliví na manipulácie médií hlavného prúdu.

Mimochodom, aj to je jeden z motívov, prečo sme sa v Postoji rozhodli nezamykať obsah, hoci by to bolo pre nás finančne výhodnejšie, a naďalej fungujeme z dobrovoľných príspevkov tisícok našich darcov. Oproti iným médiám si státisíce čitateľov môžu u nás články dočítať do konca, vďaka čomu máme značne väčší dosah.“

„Môj pohľad na to, čím má a čím nemá byť dobrá žurnalistika, poviem cez príklady dvoch zahraničných novinárov.

Pfisterova odvaha

Tým prvým je renomovaný novinár nemeckého liberálneho týždenníka Spiegel René Pfister, tým druhým je celosvetovo známy americký konzervatívny novinár Tucker Carlson. Vopred varujem, že Carlson tu nebude pozitívnou postavou.

Začnem nemeckým príbehom: Der Spiegel vyslal Pfistera začiatkom roka 2019 do Washingtonu, aby okrem iného pokrýval hrôzy Trumpovej Ameriky. Pfister sa tam presťahoval s celou rodinou, veľmi sa mu zapáčilo v jednej štvrti Washingtonu, kde v tom čase na každej tretej verande domu visela dúhová vlajka. Našiel si tam dom a tešil sa, že sa bude cítiť podobne ako predtým v Berlíne.

Samozrejme, René Pfister je liberál, ktorý je presvedčený, že páry rovnakého pohlavia majú právo na manželstvo a ženy majú mať jednoduchý prístup k potratom. Ale rovnako verí starým liberálnym hodnotám ako sloboda myslenia a sloboda prejavu.

Okrem toho je to výborný novinár: svet pozoruje s otvorenými očami, a čím bol v Amerike dlhšie, tým viac vnímal, že neduhmi zďaleka netrpí len konzervatívna či trumpovská Amerika.

Jeho 13-ročný syn mu raz vyrozprával, ako sa v škole učili, že Krištof Kolumbus nebol žiaden objaviteľ Ameriky, ale otrokár, ktorý ľudstvu spôsobil len utrpenie a smrť. Keď sa jeho syn svojho amerického spolužiaka opýtal, či by na hodine predsa len mohol povedať, že Kolumbus bol v pohľade na otrokov len dieťaťom svojej doby, ale mal aj zásluhy, spolužiak mu odporučil, nech to nehovorí, pretože je to príliš riskantné a mohlo by ho to dostať do problémov. Takto sa v progresívnej časti Ameriky spolu bavia 13-ročné deti!

Pfister píše aj o ďalších podobných zážitkoch, ktoré mu otvárali oči, a rozhodol sa, že sa ako novinár bude venovať hrozbám, ktoré vychádzajú z liberálnej Ameriky. Neostalo len pri článkoch, vlani mu vyšla v Nemecku kniha, ktorá je možno najlepším dielom o nebezpečenstve nového doktrinárstva.

Tá kniha sa volá takto: Nesprávne slovo. Ako nová ľavicová ideológia z Ameriky ohrozuje našu slobodu myslenia.

Pfister v nej píše o obetiach tejto ideológie, medzi ktorými sú nielen konzervatívci, ale aj liberáli, ľudia, ktorí pracujú v think-tankoch, médiách či na univerzitách. Stačilo len, že vyslovili či napísali pár nevinných slov, ktoré im zničili kariéru alebo ich vystavili nenávistnému lynču twitterového davu. Pfister sa s obeťami osobne stretal a v desiatich kapitolách opísal konkrétne osudy ľudí, z ktorých kultúrne dominantná progresívna klika vyrobila rasistov, homofóbov či transfóbov, hoci nikto sa vôbec ničím neprevinil.

Pre nás novinárov je špeciálne zaujímavé, že Pfister zasvätil jednu kapitolu New York Times a o tomto stále veľmi kvalitnom liberálnom denníku napísal, že ho už neriadi vydavateľ ani šéfredaktor, ale ukričaní radikáli na Twitteri a sociálnych sieťach. Tí v posledných rokoch dosiahli prepustenie viacerých významných redaktorov – menuje príklady, pri ktorých len neveriacky krútite hlavou, niektoré už predo mnou spomenul Rod Dreher.

Pfister píše o ideových zdrojoch súčasného progresivistického hnutia, o Foucaltovi a frankfurtskej škole. Jeho odkaz Nemcom je takýto: ohrozením americkej demokracie nie je len Donald Trump, ale ohrozuje ju aj novodobé ľavicovoliberálne doktrinárstvo, ktoré v mene antirasizmu, rovnoprávnosti a ochrany menšín ničí všetky princípy, na ktorých je postavená sloboda. 

Svoju knihu, z ktorej sa stal bestseller, chápe ako varovanie Nemcom, kam až dospeje vývoj, ak váhu argumentov prebije farba pleti či pohlavie osoby, ktorá názor vyslovuje. Samozrejme, Pfister vníma rovnako znepokojivé trendy aj vo svojom Nemecku, kde je podstata problému rovnaká, len je to menej vyhrotené.

A sme pri novinárskej odvahe a integrite, o ktorej som hovoril na začiatku: René Pfister píše o hrozbe progresivizmu v prostredí týždenníka, kde dovtedy takmer nikto na také veci neupozorňoval a kde väčšina redaktorov sú ľavicoví liberáli a volia stranu Zelených. Napokon, z tohto ideologického podhubia smerovali na Pfistera po vydaní knihy ostré výčitky, že je napomáhačom fašizmu a jeho kniha je veľmi nebezpečná.

Pfister je naďalej vyslaným redaktorom Spiegla vo Washingtone a je zjavné, že aj napriek odporu z vlastného prostredia má podporu vo vedení vydavateľstva aj redakcie.“

https://www.postoj.sk/138762/preco-pre-nas-novinari-ako-tucker-carlson-nemozu-byt-vzorom

Hanus píše o novinárskej odvahe a integrite, ale nejakú odvahu a integritu som na Postoji nevidela. 

A prečo teda Daniš nemohol u nich písať a nezhodli sa názorovo, keď sa u nich už dá písať slobodne? 

Ten rozdiel o odvahe pre mňa je, že Štandard si zaplatím a Postoj nie. A nie preto, že sú konzervatívni, lebo konzervatívni sú aj na infovojne, ale preto, že nie sú odvážni a stále je to poplatný mainstream! 

Ovievajú sa kresťanstvom a vysvetľujú, koho ľudia môžu zabíjať. Nijako nekritizujú vojny, zbrojenie, naháňanie do vojen. Poplatní sú všetkému, čo pretláčajú progresívci v zahraničnej politike s výnimkou kresťanskej zaostalosti – boja proti homosexuálom, potratom. Stručne povedané len proti zneužívaným chudákom, ktorí slúžia totalitným extrémistickým progresívcom len ako figový list!

.