Založ si blog

Ani nepoznám človeka, ktorý by mal k životu tak správny postoj

O Janke som dlho vedela z listov mojej sesternice, s ktorou si najlepšie rozumiem (dnes ako spoludezolát). Ale osobne som ju stretla až v lete na svadbe môjho syna. Potom som bola najviac práve s ňou a jej láskou, synom mojej sesternice. Z celej svadby urobili na mňa najlepší dojem pre nekonvečnosť. Mám rada slobodomyseľných ľudí. Takže, najviac času som strávila práve s nimi a potom sme stihli aspoň raz ísť spolu k jazeru. Bol už august, práve sa ochladilo a my dve sme ľutovali, že sme si nezobrali plavky, lebo dalo sa kúpať. Závidela som ich susedom, s ktorými vraj spoločne opekajú pred domom, že tiež by som chcela mať takých susedov. Zo syna sesternice som bola nadšená, ako to vie s malými deťmi, keď sa zabával s mojimi vnučkami. Dnes je to už minulosť, keďže som pre svoje názory preňho človek s konzervatívnymi názormi a nevadí mi utláčanie ľudí, keďže veľmi kritizujem progresívcov. 

Takto progresívci ničia rodiny, zničili mi aj tento vzťah, keďže svojich čitateľov a voličov štvú proti iným ľuďom, čo nerozmýšľajú rovnako a nemyslia si vo všetkom to isté. Darmo som sa zastávala homosexuálov celý život, aj pre tohto člena mojej rodiny mám konzervatívne hodnoty a je mi jedno, ako sa homosexuálom ubližuje, keď kritizujem progresívcov. Aj pre tohto člena našej rodiny by som mohla mať inú sexuálnu orientáciu, ale nie iné názory. 

Môj syn zas napíše, že obdivuje ľudí, čo majú odvahu byť samými sebou (asi myslel inú sexuálnu orientáciu), ale keď som ja sama sebou pre iné názory, že nechcem vojnu a uznávam ľudí ako Chmelár, stala som sa nie sama sebou, že mám odvahu si za tým stáť, ale skôr „dezolátom“. Bežne čítam, koho označujú moji „progresívni“ priatelia na sociálnych sieťach za „dezolátov“, keď nerozmýšľajú rovnako.

Pre mňa darmo uznávajú aj inú sexuálnu orientáciu, keď človek nemôže byť sám sebou a myslieť si niečo iné, lebo to všetko sú už len hlúposti. Títo ľudia už nevyháňajú zo svojich rodín homosexuálov, ale inak rozmýšľajúcich ľudí a robia tým to isté – nemajú zmysel pre slobodu a „byť sám sebou“. Jedni v mene náboženstva, druhí v mene správnych a múdrejších myšlienok. Raz sú iní nemravníci, čo neveria biblii a raz sú iní sprostí, čo neveria mainstreamu – ich pravdivej biblii.

Pritom to, ako sa naklamalo v mainstreame len o vojenskej operácii v Iraku, to už je „ačohentizmus“. Rovnako sa naklamalo o migračnej kríze a stále veria pravdivým informáciám v mainstreame.

 

 

Dnes mi sesternica, inak „spoludezolátka“, napísala o Janke:

 

O mojej neveste Janke

„Od chvíle, keď mi xxxxxx predstavil Janku ako svoje dievča, som ju prijala ako svoju dcéru, mysliac si, aké šťastie má môj syn, že stretol túto osôbku. Majú skoro rovnaký vek, ale hneď som zbadala, že je oveľa zrelšia, vyspelejšia, ľudsky múdrejšia. To som vtedy ešte nevedela, aké detstvo má za sebou. Sprostredkovane som sa dozvedela, že s počudovaním niekomu hovoril – to je zvláštne, že moja mama si tak dobre rozumie s mojou frajerkou…

Dúfam, že im to dlho/ navždy,  vydrží, má pri nej  šancu dospieť.“
.
.
.
.
.
Tiež si tak myslím, keďže už Janku poznám aj osobne. No chcem sa s vami podeliť o to, akého človeka máme v rodine v podobe tej Janky. Ani nepoznám človeka, ktorý by mal k životu tak správny postoj. 
Na jej živote nie je najzaujímavejšie to, čo ťažké zažila, ale ako to brala, aký má k tomu postoj a k ľuďom okolo seba, čo jej ubližovali.
Nepýtala som sa jej, či je veriaca, ale keby nebola, o to je to pozoruhodnejšie, že má k životu postoj ako ukážková veriaca. Že sa na svojich rodičov nehnevá, ale ich ešte chápe a ešte svojmu otcovi aj pomáhala. To je priam neuveriteľné v dnešnej dobe rozmaznaných ľudí, ktorí rodičom vyčítajú mnohé veci. Že je to naozaj pravda, viem od sesternice, lebo ešte aj ona pomáhala jej otcovi, keď bol chorý a pomáhala jej starať sa oňho, čo bolo pre mňa už úplne nepochopiteľné, že taký človek si to nezaslúži. Janka je úplne ukážkou človeka, ako pochopenie a odpustenie funguje v praxi a nielen v kazateľniciach o „ideálnej viere“ podľa ktorej je ťažké žiť.
Verím tomu, že jej život je preto taký úspešný, lebo má k nemu podľa mňa ten najsprávnejší prístup.
.
.
.
.
Tu je rozhovor s Jankou na Aktualitách:
.
.
.
.
.
Často som sa sama prechádzala po osade len preto, že som nemohla byť doma. Pozerala som do okien iných ľudí a videla som tam deti, ktorým som trochu závidela, že odtiaľ nemusia utekať, hovorí Jana Zacharová.

Stretli sme sa v kaviarni. Mala pred sebou rozložený papier s poznámkami a na tvári príjemný úsmev.

Svoj príbeh rozprávala s vážnou tvárou, ale ani raz sa jej nezatriasol hlas – hoci hovorila o svojom traumatickom detstve, strachu, nedostatku a zúfalstve. Na jednej strane to bol totiž ťažký príbeh, bol však plný odhodlania či lásky k vzdelaniu.

Jana Zacharová (28) vyrástla v osade. Vďaka veľkej vlastnej snahe a drobnej podpore svojho okolia v podobe učiteľov či neziskovej organizácie Divé maky sa jej podarilo študovať, neskôr dokonca aj v zahraničí. Dnes si už sama financuje štúdium liečebnej pedagogiky.

 

Vyrastali ste v osade v Ponickej Hute v Banskobystrickom kraji. Aké ste mali detstvo?

 

Hlavne si spomínam na sociálnu stránku, ktorá bola veľmi ťažká. V osade nebolo veľa príležitostí na rozvoj ani ľudí, ktorých by som mohla vnímať ako vzor. A moji rodičia mali problémy s alkoholom.

Viem teda, aké to je nemať absolútne nič. Aké to je byť hladný, lebo nie sú peniaze na jedlo. Alebo nemôcť ísť do školy, lebo nie sú peniaze na cestu. Sú to veci, ktoré si budem pamätať celý život. Chudoba bola veľmi ubíjajúca.

 

Viem, že to môže znieť ako zvláštna otázka, ale čo vám to prinieslo do života?

 

Mám pochopenie pre ľudí, ktorí v chudobe žijú aj dnes. Som pokorná, aj keď už nie som chudobná. Ale nie som ani bohatá. Veľa ma to naučilo. Len mi je ľúto, že som to prežila ako dieťa. Je to možno zvláštne, ale keď si spomeniem na seba ako dieťa, je mi ľúto seba samej.

 

S kým ste ako dieťa žili? Pokiaľ viem, mali ste mamu, otca a brata.

 

Áno, ale keď som mala 13 rokov, moja mama odišla. U nás doma totiž nebol len alkoholizmus, ale aj domáce násilie. Matku som stratila vo veľmi citlivom veku. A nemohla som o tej strate ani hovoriť, lebo otec a brat boli presvedčení, že to ona bola zdrojom zla v našej rodine. Lebo bola žena a pila. Ale ona mala zo situácie ťažkú depresiu, pila zo zúfalstva. Otec však bol tiež alkoholik a týral ju, čo si nedokázal priznať. Keď sa o nej hovorilo, nemohla som sa jej ani zastať: že bola týraná a nemala na výber. Vždy sme sa kvôli tomu len hádali a ničomu to neprospievalo.

V každom prípade, odvtedy som zostala iba s mužmi, ktorí ma kvôli alkoholizmu nevedeli podporiť.

 

Ako vyzeral váš bežný deň, keď ste boli dieťa?

 

Mali sme len jednu izbu. Bolo v nej všetko, dalo by sa to prirovnať ku garsónke. Nemala som súkromie. Otec si tam vodil kamarátov, ktorí tiež pili. Často som prišla zo školy a chcela som si oddýchnuť alebo sa učiť, ale nemala som na to priestor, lebo tam už bolo šesť opitých chlapov. Ani som sa necítila, akoby som prišla domov, ale skôr do krčmy.

Keď sa rozpustila pitka, zostávala som s opitým otcom v tej jednej miestnosti. Bolo to ťažké a robila som všetko pre to, aby som sa udržala hlavne po psychickej stránke v poriadku. Dnes viem, že som vtedy skĺzavala do depresie. Bola som depresívnejšie dieťa, ale bolo to následkom prostredia, v ktorom som žila. Keď sa otec aj brat opili, nedalo sa v tom priestore vydržať. Jedinou možnosťou bolo odísť z neho.

 

Kam ste chodili?

 

Von alebo ku krstnej mame. To bolo moje útočisko. Mala som tú pravú, poriadnu krstnú mamu, ktorá ma zachraňovala, keď tam neboli rodičia alebo keď práve oni ubližovali. Niekedy, keď sa v opitosti strhla bitka, som aj o polnoci s plačom vybehla z domu a mohla som sa u nej skryť a prespať tam.

Ráno som sa vracala do domu s hroznou energiou, kde som ich nachádzala s monoklami či vybitými zubami. Panovalo tam ticho, ktoré bolo podobne nepríjemné ako bitky či nadávky.

 

Chápali ste, že sa vám deje niečo, čo nie je normálne?

 

Áno. Osada, v ktorej som žila, je veľmi malá – žije tam okolo 150 ľudí a všetci sa poznajú. Vedela som teda, že väčšina ostatných detí môže byť doma. Často som sa sama prechádzala po osade len preto, že som nemohla byť doma. Pozerala som do okien iných ľudí a videla som tam deti, ktorým som trochu závidela, že odtiaľ nemusia utekať. Že majú bezpečné miesto, ktoré ja nemám. A vedela som, že to je nenormálne.

Vnímala som aj to, že ostatní mali matky, ktoré viedli domácnosť, starali sa o hygienu, napríklad aby deti chodili do školy čisté. Ja som si musela oblečenie prať sama v potoku. Nemala som nikoho, kto by to urobil. Vedela som, že oproti ostatným deťom som zanedbaná. V osade bola veľká chudoba, ale vnímala som, že ostatní sú na tom lepšie.

 

Aké pre vás potom bolo navštevovanie školy?

 

Chodila som na základnú školu do Poník. Väčšina učiteľov pochádzala z dediny a vedeli, v akých pomeroch žijem. Cítila som, že sa na mňa pozerajú inak. Nás Rómov v triede posudzovali aj podľa toho, akých sme mali rodičov. Raz sme mali v triede tému rodičov a hovorili sme o tom, či chceme pokračovať v ich šľapajách. Učiteľka dala priestor každému v triede. Keď som bola na rade, poznamenala, že moji rodičia nemajú vzdelanie a majú problém s alkoholom, či tam vidím nejakú inšpiráciu. Bolo pre mňa veľmi ťažké, že nemám čo povedať.

Stalo sa tiež, že sa v triede vyskytli vši a učiteľka všetkým prehrabávala vlasy ceruzkou. V škole sme ich mali viacerí, ale ja som bola jediná z triedy, ktorej ich našli. Pred všetkými ma poslala domov, aby to rodičia vyriešili. Plakala som celú cestu domov – veľmi som sa hanbila. Dodnes si to v sebe nesiem, lebo to súviselo so základnou hygienou a starostlivosťou. Nebolo to niečo, čo by som dokázala vyriešiť sama. Otec mi doma povedal, že nebudeme riešiť šampóny alebo vyčesávanie, jednoducho ma vystrihali na krátko. Bol to veľmi tvrdý a nesprávny prístup.

 

Napriek týmto zraneniam ste mali školu radi. Mali ste v nej nejakú podporu?

 

Na druhom stupni ma už dávali ostatným rómskym deťom za príklad. Poukazovali na to, že hoci mám doma ťažkú situáciu, mám záujem a snažím sa.

Bola som šikovná a učitelia to videli. Doma som nemala čas ani priestor robiť si úlohy, ale napriek tomu som sa učila na jednotky či dvojky. Okrem matematiky, kde som toho priveľa vymeškala a už som sa nevedela dostať do učiva.

Bola som aktívna a škola ma bavila. Vedela som, že je dôležitá. Nasávala som informácie ako špongia. A objavila som knihy, ktoré boli pre mňa terapiou, únikom, skrývala som sa do príbehov. Aj preto som bola výborná v slovenčine.

 

Kde sa to však v dieťati vezme, že cíti dôležitosť školy, hoci nemá doma žiadnu podporu ani veľmi pozitívny príklad?

 

Myslím, že som mala nejakú predispozíciu. Mala som jedného strýka z otcovej strany, volal sa Daniel. Bol jediný zo siedmich súrodencov, ktorý mal dokonca vysokú školu. Bol veľmi chudobný, nemal ani na cestu do školy. Tak chodil peši. Nemal na aktovku, tak chodil s igelitkou. Nemal na knihy, tak si ich požičal alebo aj ukradol, len aby mohol študovať. Videl zmysel v štúdiu a videl v ňom cestu, ako sa dostať zo zlého priestoru a niekým sa stať. Nikdy som ho nestretla. Odsťahoval sa do Česka, ale počúvala som o ňom celé detstvo – že bol najšikovnejší, najďalej to dotiahol, ale musel pre to spraviť maximum. Vďaka nemu som vedela, že sa to dá.

Pomohla tiež jedna nezisková organizácia, ktorá pôsobila v našej osade – Priatelia Zeme CEPA.

 

Ako pomohla?

 

Venovali sa hlavne ekologickým témam, ale boli zároveň jediní, ktorí videli, že v osade sú deti, ktoré by mohli vytiahnuť z prostredia chudoby. Bola som jedna z prvých, ktorá nadšene čakala pred ich dverami, a aktívne som sa zapájala do ich aktivít. Odvtedy som vnímala, že sa musím nielen vzdelávať, ale že chcem tiež odísť z osady.

 

Už na začiatku rozhovoru ste povedali, že viete, aké to je nemať peniaze ani na cestu do školy. Ako ste to riešili?

 

Išla som peši. Poníky a Ponická Huta sú od seba vzdialené 3,5 kilometra, trvalo to minimálne 45 minút. Aby som prišla načas, vstávala som o 5:15. V zime to bolo ťažké, často som si aj poplakala od bolesti, lebo mi mráz zachádzal pod nechty. Tešila som sa na moment, keď sa strastiplná cesta skončí a dostanem sa do vyhriatej školy. Často sa mi tú cestu nechcelo podstupovať. A bolo zvláštne vidieť spolužiakov z dediny, ktorých rodičia vozili do školy autom len preto, aby nemuseli ísť cez kopec.

Neskôr, keď bolo teplejšie, chodila som zo školy pešo viac-menej dobrovoľne. Keď som totiž mala na autobus, nemala som na desiatu. Stávalo sa, že mi na hodine škvŕkalo v bruchu a hanbila som sa, že som tam hladná a všetci to vedia. Za to, čo som mala na cestu, som si teda kúpila jedlo, napríklad paštétu a rožky.

 

Nakoniec ste sa dostali na konzervatórium v Hnúšti, vtedy vás už podporovala organizácia Divé maky. Akú ste mali situáciu predtým, než vás prijali do štipendijného programu?

 

Hlásila som sa na tri stredné školy – pedagogickú, zdravotnícku a konzervatórium –, ale vôbec som nevedela, či si to budem môcť dovoliť. Pravdepodobnejšie bolo, že nie. Otec sa ma začal pýtať veľmi vážne otázky: Janka, ako zvládneš ísť na strednú školu, keď nemáme ani na to, aby si išla do školy do vedľajšej dediny? Ako to zvládneš? Ja to nezvládnem. A ty ako?

Bol to signál, že si konečne uvedomil, že vzdelanie je pre mňa dôležité. Druhá vec je, že videl len to, čo sa nedá. Neuvažoval o tom, čo by sa dalo urobiť pre to, aby som mohla študovať. Skôr to bral tak, že nebudem môcť študovať, lebo my takéto možnosti nemáme. Všetko vo mne sa proti tomu búrilo. Všetko mi hovorilo, že musí existovať riešenie, aj keď ešte neviem aké. A vtedy prišli Divé maky.

 

Divé maky poskytujú štipendium nadaným rómskym deťom. Kto vám o nich povedal?

 

Keď som bola v deviatom ročníku, moja triedna pani učiteľka objavila článok, že v Divých makoch hľadajú nových štipendistov. Prišla za mnou a mojou spolužiačkou s tým, že si myslí, že by sme sa mali prihlásiť. Keď som videla ten článok, mala som slzy v očiach. Vedela som, že to chcem. Prihlásili sme sa na poslednú chvíľu a pani učiteľka nám umožnila pripravovať sa v estetickej miestnosti v našej škole. Z jej strany som dostala obrovskú motiváciu.

 

Mala presne opačný prístup, ako ste zažívali v rodine.

 

Presne tak – hľadala riešenia. Nakoniec nás aj so spolužiačkou zobrali do programu. Rátalo sa s tým, že keď sa tam dostanem, pôjdem nielen na strednú, ale aj na vysokú. Nebyť Divých makov, nemala by som ako zaplatiť ani konzervatórium.

 

Do nich ste nastúpili ako tanečný talent.

 

Áno, v tanci som objavila príležitosť, ako sa dostať preč z osady. Umenie mi bolo blízke aj preto, že keď som mala tak päť či šesť rokov a môj otec ešte tak veľa nepil, hrával na gitare a moja mamka spievala. Často si spolu spievali. Pekné obdobia v mojom živote súviseli s hudbou a spevom.

 

Zobrali vás na zdravotnícku aj konzervatórium v Košiciach, respektíve na jeho elokované pracovisko v Hnúšti, konkrétne na herectvo. Prečo ste sa rozhodli pre tento odbor?

 

Vždy ma lákalo umenie, ale doma mi hovorili, aby som si vybrala niečo praktické: aby som išla za mäsiarku či predavačku. Nakoniec som sa rozhodla pre herectvo – bola to kombinácia tanca, spevu, herectva, dejín umenia a to sa mi páčilo. A bolo to najlepšie možné rozhodnutie. Košické konzervatórium podporuje aj rómskych žiakov aj kvôli stereotypu, že Rómovia sú talentovaní, majú hudbu v krvi a že oni to už nejako vedia. Je na tom kúsok pravdy, ale prvé, čo nám v škole povedali, bolo, že talent je jedno percento úspechu. 99 percent je práca. Konzervatórium tak Rómom umožňuje, aby sa sprofesionalizovali v umení a aby neskôr učili a ťahali aj ďalších študentov.

Veľmi podporovali aj rómsku identitu. Mohla som vyštudovať rómsky jazyk s maturitou. Samozrejme, Rómovia vedia po rómsky, ale o kodifikovanom rómskom jazyku veľa nevedia. Aj preto vymiera. Maturovala som teda zo slovenčiny, rómčiny aj angličtiny.

 

Počas strednej školy ste žili na internáte. Aké to pre vás bolo?

 

Bola to obrovská úľava – akoby zo mňa opadol jeden veľký ruksak plný kameňov. Konečne som mala vlastnú izbu. Mala som súkromie, priestor na štúdium, po škole som mohla riešiť ďalšie aktivity: napríklad som mohla ísť do knižnice. V osade sme veľmi nemali čo robiť, väčšinou sme s kamarátkami postávali na ceste alebo sme sa rozprávali na lúke.

Doma sme napríklad nemali ani sociálne zariadenie. Po tréningu či škole som nemohla ísť do sprchy. Všetko som si musela zariadiť: musela som si zadovážiť drevo do pece, zakúriť, strážiť si oheň, kým si zohrejem vo veľkom hrnci vodu, zmiešať si ju so studenou a stáť vo veľkej vani. Musela som mužov vyhnať von. Väčšinou s tým nemali problém, lebo tak sme fungovali, bolo to bežné. V zime na to zvykli trochu nadávať, hlavne keď som si trochu chcela užiť kúpeľ a trvalo to dlhšie.

 

Aké boli návraty domov z internátu?

 

Pred návratom domov som začala mať somatické príznaky. Už vo štvrtok mi bývalo zle. Z dobrého, príjemného prostredia, v ktorom som mala všetko, čo som potrebovala, som musela chodiť tam, kde chýbalo úplne všetko.

 

Vy ste však pokračovali nielen na konzervatóriu, ale ešte ďalej: získali ste štipendium na prestížnu medzinárodnú školu United World College (UWC) v Mostare v Bosne a Hercegovine. Ako to prijali doma a ako ste to vnímali vy?

 

Keď som získala štipendium do Mostaru, už som musela odísť z Divých makov, lebo som nemohla byť v dvoch štipendijných programoch naraz. Zostala som však ich absolventkou, išla som do iného štipendijného programu ako Divý mak. Bol to však veľký šok a otec ma nechcel do Bosny pustiť.

 

Prečo, čoho sa obával?

 

Bál sa, že idem na Balkán – v jeho predstavách sa tam ešte strieľalo. No ja som potrebovala, aby mi podpísal súhlas, aby som tam išla. Nechcel to spraviť, nakoniec som si ten papier podpísala sama. Len som mu to oznámila s tým, že už nie je cesta späť. Dnes viem, že to nebolo v poriadku a že to nebolo fér voči komisii na UWC. Ale vedela som, že nemôžem prísť o takúto príležitosť len preto, že sa o mňa bojí otec. Chápala som to, ale nemohol stáť v ceste môjho rozvoja.

Niesol to zle. Paradoxne, práve vtedy som sa s ním viac emočne spojila. Uvedomila som si, aký je sám a že som pre neho dôležitá. Že som pozitívnym prvkom v jeho živote, hoci on pre mňa pozitívnym prvkom nebol. Začalo mi byť ľúto, že ho nechávam v tých podmienkach. A bála som sa o neho, lebo jeho alkoholizmus sa zhoršoval. Musela som sa však sústrediť na seba. Vedela som, že keď budem na sebe pracovať, zlepším svoju životnú situáciu, možno sa mi otca podarí zachrániť. A to sa mi podarilo.

 

Aký bol deň odchodu?

 

Plakala som celú cestu – zo stresu, strachu aj smútku nad otcom. Išiel ma odprevadiť. Išla som low-cost, letecky by to bolo drahé. Cestovala som autobusom z Viedne. Otec ma mohol odprevadiť len na zastávku v dedine. Prišlo mi to príznačné, že v dedine sa rozlúčim s otcom a do sveta idem už sama.

 

Na UCW študuje zmes štipendistov a bohatých detí. Aké bolo byť na takej prestížnej škole, keď ste pochádzali z takých chudobných pomerov?

 

Medzi študentmi boli diametrálne rozdiely. Často som sa cítila ako v časoch, keď som sa porovnávala so spolužiakmi Rómami. Boli tam ľudia z menej rozvinutých krajín a mali podobné životné osudy – spolubývajúca bola zo slumu. Dostali sa tam vďaka štipendiám. Potom tam boli ľudia, ktorým to zaplatili rodičia. Nemuseli riešiť, či majú vreckové. Ja som mala v rámci štipendia vreckové 50 eur mesačne, otec mi nemohol nič posielať.

 

Aký bol Mostar?

 

Zamilovala som sa doň. Prvýkrát som niečo považovala za domov. Boli tam ľudia, o ktorých som vedela, že ma tam čakajú, zaujímajú sa o mňa, nie je im jedno, ako sa mám, aké je moje mentálne zdravie a aká bude moja budúcnosť. Na internáte som žila komunitný život, čo mi v detstve veľmi chýbalo.

Štúdium bolo veľmi náročné a odlišné od slovenského. Ako konzervatistka som mala trochu problém – veľmi som sa snažila, makala som, ale mala som priemerné výsledky. Spolužiaci z vedeckých škôl to zvládali lepšie.

V Mostare som zostala dva a pol roka. Nechcela som sa toho miesta vzdať. Zvykne sa hovoriť, že realita po tejto škole sa žije ťažko a nejaký čas trvá, kým vôbec prijmeme, že sa to už skončilo. A mne to tiež bolo ľúto.

 

Aký bol potom prvý návrat domov?

 

Počas štúdia som sa raz vrátila kvôli okolnostiam – otec dostal mozgovú príhodu. Keď som prišla domov, uvedomila som si, že mám traumu viazanú na miesto. Moje telo si pamätalo, čo sa tam dialo, keď som bola dieťa. Reagovalo na to. Keď som prišla domov, vracala som, svrbelo ma celé telo, nemohla som spať, mala som stiahnutý žalúdok.

 

Otec vás najprv nechcel pustiť, ocenil nakoniec vaše štúdium?

 

Veľmi. Hlavne keď som sa vrátila pomáhať mu, keď mu bolo ťažko. Už som mala kontakty, vedela som si zohnať prácu v Banskej Bystrici aj vďaka dobrej angličtine. Vedela som rodine zabezpečiť viac peňazí. A videl, že osobnostne ma to veľmi zmenilo, že som voči nemu bola chápavejšia.

Nepristupovala som k nemu z pozície dieťaťa, ktoré ho obviňuje. Predtým som mu dávala vyžrať, že môže za našu situáciu. Bola to pravda, ale v Mostare som pochopila, že otec potrebuje viac súcitu a lásky. A zmenil sa aj jeho postoj k môjmu štúdiu. Bol veľmi rád, že sa mi to podarilo. Veľa sa pýtal, čo som to vlastne študovala v Mostare. Nevedela som mu vysvetliť, že to bolo všeobecnejšie vzdelanie a že som mala spojenie umenia a prírodných vied. Ťažko vysvetlíte človeku so šiestimi ročníkmi základnej školy, čo sú prírodné vedy či umenie a v čom sa prelínajú. Dodnes presne nevie, čo som tam študovala.

 

Teraz študujete vysokú školu, konkrétne liečebnú pedagogiku. Prečo ste si vybrali práve tento odbor?

 

Po návrate z Mostaru som dostala možnosť pracovať v nízkoprahovom podpornom centre pre ľudí s postihnutím a robiť s nimi činnostnú terapiu. Bola to chránená dielňa, kde ľudia mali chránené prostredie, v ktorom rozvíjali svoje zručnosti, aby sa dostali na otvorený trh práce. Aby sa inkluzívne zamestnali, aj keď majú zdravotné problémy. Videla som tam koreláciu s mojím príbehom: aj keď som bola sociálne a ekonomicky znevýhodnená, boli ľudia, ktorí verili, že napriek tomu môžem mať vzdelanie a prácu. A zdalo sa mi, že mám na to talent. Liečebný pedagóg navyše začína pôsobiť tam, kde to už ostatní vzdajú. Vidí šancu na zmenu k lepšiemu. To je jeho hlavná úloha. A to je aj dôvod, prečo tam som. A chcem tak trochu vrátiť to, čo som dostala. Chcem mať aj súkromnú prax a byť terapeutkou, no zároveň chcem pomáhať aj ďalším Rómom.

 

Máte naozaj veľmi ťažký životný príbeh. Ako to, že o ňom dokážete takto otvorene hovoriť?

 

Viem, že sa to nepočúva ľahko. Dokážem o tom hovoriť, lebo som si prešla prerodom. Na to, aby ma moje zážitky negatívne neovplyvňovali do konca života – napríklad psychickými problémami –, som musela pochopiť, čo sa mi v detstve stalo.

Už zhruba v štrnástich som vedela, že budem potrebovať terapiu. Vedela som, že mám predispozície na depresiu vzhľadom na mojich rodičov aj na alkoholizmus. Veľmi ma ovplyvnila chudoba. Z týchto vecí je veľmi ťažké vyhrabať sa. Vedela som, že moja štartovacia čiara je posunutá veľmi ďaleko. Ale podarilo sa to – vyštudovala som, nepijem a svoje detstvo som si spracovala v terapii.

 

Faktom však je, že hoci ste si vybojovali lepšiu budúcnosť, niektorým sa to aj napriek snahe nepodarí.

 

To, že sa mi podarilo vymaniť z prostredia chudoby a dostať sa tam, kde som dnes, bolo aj veľké šťastie – napríklad, že som sa dostala do Divých makov. Vďaka nim a vďaka mojej darkyni, ktorej som veľmi vďačná, som mohla ísť nielen na konzervatórium. Divé maky sú dodnes mojou srdcovou záležitosťou. Našla som tam aj svoju životnú lásku, ktorá ma podporuje.

Bolo to však aj obrovské úsilie. Keby som pre to nerobila všetko, čo sa dá, zrejme by som dnes podobne ako všetky moje kamarátky z detstva mala štyri až šesť detí.

 

Spomenuli ste, že sa vám podarilo vyliečiť otca zo závislosti. Ako k tomu prišlo?

 

Splnil sa mi tým detský sen: otec prestal piť, dokonca žije mimo osady. Boli chvíle, keď som vôbec neverila, že sa to podarí. Nakoniec som mu pomohla ísť na liečenie. Ponúkla som mu pomoc, aby ho zvládol. Dnes je dôchodca v domove a nezomrel na alkoholizmus. A viem, že to je vďaka mne.

 

Ako sa takto s odstupom času dívate na svojich rodičov?

 

Čo sa týka mamy, som šťastná, že sa mi podarilo nehnevať sa na ňu. Spôsobila mi veľkú bolesť a nebola pri mne, keď som bola dieťa. Napriek tomu som vedela, že ma ľúbila a odišla z pudu sebazáchovy. Išlo jej o život. Nikdy som jej to nevyčítala.

Dnes sa nehnevám ani na otca. Vnútorný hnev som prekonala a premenila na súcit a lásku k nemu. Tiež za to úplne nemohol.

 

Ako je to dnes s vaším rodným domom? Dokážete sa tam vrátiť?

 

Bývali sme vo veľkom dome, v ktorom mala každá rodina jednu izbu. Bolo to podobné slumu. Volali sme ho vagón. Minulý rok, na Silvestra, vyhorel do tla. Keď som odtiaľ videla video, nedokázala som ho dopozerať – bolo tam počuť plačúce dieťa a vedela som, že to preň bude hrozná trauma. Tí ľudia stratili úplne všetko. Neskôr im postavili unimobunky a dúfam, že si tým aspoň trochu polepšili.

Spomenula som si však, ako sme zvykli s nadsádzkou hovoriť, že to zlo, ktoré sa tam deje, sa neskončí, kým to miesto nevyhorí. Bolo zaujímave vidieť, že na mieste, kde sa odohrával takýto osud dieťaťa, je už len kopa čiernych trámov. Že už neexistuje ani len ten dom. Už to nie je. Spojenie s mojou minulosťou zhorelo. Uzavrelo sa to.

 

https://www.aktuality.sk/clanok/HD5Kfat/z-osady-az-na-vysoku-skolu-na-rodicov-sa-nehnevam-je-mi-vsak-luto-samej-seba-ako-dietata/

 

 

 

.

„Tri roky stará správa RAND Corporation teda obsahovala eskalačné opatrenia proti Rusku, po ktorých sa dali očakávať eskalačné protikroky. „

06.02.2023

Proxy vojna USA s Ruskom Dôkazy, že vojna s Ruskom bola vyprovokovaná a dopredu plánovaná ako proxy vojna. „Na preťaženie Ruska sa hodia proxy vojny Ďalšia kapitola navrhuje presiliť Rusko tam, kde má vojenské záväzky alebo sa tam priamo angažuje, a to podporou síl, ktoré budú bojovať proti Rusku v zástupnej vojne miesto USA. Autori sa [...]

„Lidé jsou natolik hloupí, že si nezjistili, že žádný občan členského státu NATO nemůže být poslán do války, která se nás netýká. „

02.02.2023

Zaujalo ma, čo si myslia ľudia v Česku, teda tí inteligentnejší: „Největší kravina, co se české dezinfo-scéně povedla, je to, že miliony Čechů věří tomu, že nyní, když vyhrál generál Pavel, tak bude mobilizace a půjdeme bojovat na Ukrajinu. Lidé jsou natolik hloupí, že si nezjistili, že žádný občan členského státu NATO nemůže být [...]

„Muži, čo požiadali o zbavenie sa povinnosti mobilizácie, nemajú kúsok hanby v tele“

29.01.2023

Odkedy som scenzúrovaná a odstavená z blogov, tak už nepíšem. Ale nad týmto som sa obzvlášť pozastavila, kam až siaha debilizácia čitateľov na SME, keď žena čitateľka sa pohoršuje nad mužmi, čo by sa chceli vyhnúť mobilizácii do vojny. Dokonca ona je už tak uvedomelo prevychovaná, že sa pohoršuje aj nad matkami, ktoré by nechceli aby ich synovia uvedomelo nenastúpili [...]

ProMaya

ProMaya

08.02.2023 02:39

ProMaya je občianske združenie, ktorého cieľom je podpora a rozvíjanie aktivít zameraných na popularizáciu mezoamerických kultúr s dôrazom na mayskú kultúru.

Autistické centrum Andreas n.o.

Autistické centrum Andreas

08.02.2023 02:34

Autistické centrum Andreas predstavuje komplexný prístup k riešeniu problematiky porúch autistického spektra s dôrazom na rodinu s autistickým členom.

Zjednotení za mier

Zjednotení za mier

08.02.2023 02:30

Presadzujeme prehlbovanie mierových vzťahov a priateľstva medzi národmi, porozumenie, toleranciu, podporu kultúry mieru vrátane mierovej výchovy a vzdelávania.

OZ Misia úsmev a nádej

OZ Misia úsmev a nádej

08.02.2023 02:24

OZ Misia úsmev a nádej pomáha sociálne slabým rodinám s deťmi, zdravotne znevýhodneným a seniorom, ktorí sa ocitli v ťažkej životnej situácii.