Hoci nám tu niektorí ľudia v médiách klamú, že najzraniteľnejšou skupinou v spoločnosti sú LGBTI ľudia, nie je to pravda. Títo ľudia nie sú ohrození na prežití, že by nemali čo jesť, kde spať, čo dať jesť deťom, kam sa podieť. Zvlášť sú v tomto najzraniteľnejšie chudobné matky s deťmi, ktoré zažívajú aj domáce týranie, ktoré práve po rozvode ešte eskaluje. Člen LGBTI nie je ohrozovaný priamo doma násilím, môže sa doma schovať, ale tí, čo zažívajú násilie od blízkych, sa väčšinou nemajú kam podieť a cez deti sú ešte existenčne vydieraní a ohrození aj holým prežitím a to aj ich deti.

Najzraniteľnejšou skupinou v spoločnosti sú chudobní, ktorým ide o holé prežitie a to zvlášť matky s deťmi.

V socializme sa im také niečo nemohlo diať, bezdomovci neboli ako sú dnes v dnešnej chudobnej spoločnosti. Áno, boli sme tak rozmaznaná socialistická spoločnosť v ktorej chudobné matky a ich deti takto netrpeli. Dnes sa pre chudobu vôbec nemôžu oslobodiť od svojich násilníkov a musia kvôli prežitiu s deťmi znášať všetko ako v celkom zaostalej spoločnosti. Čo na tom, že máte vrstvu veľmi bohatých a len bohatých, keď máte takú veľkú skupinu ľudí pod hranicou chudoby? O ktorých sa dnes v tv hovorí, že musia stáť v potravinách pred regálom a počítať, čo môžu zjesť?

Čo na tom, že máte vrstvu ľudí, ktorí môžu cestovať po celom svete, keď realita je pre drvivú väčšinu spoločnosti taká, že na cestovanie nemajú peniaze, hoci pracujú?

Keď na niečo nemáte, hoci pracujete, darmo to teoreticky existuje, prakticky to pre drvivú väčšinu neexistuje tak ako neexistovalo v socializme. Vtedy kvôli zákazom, teraz kvôli chudobe! Iné príčiny, ale výsledok ten istý a ešte horší!

Včera ráno zomrela v Česku predstaviteľka tejto najzraniteľnejšej skupiny – mladá žena, ktorá sa pred mrazom schovala do smetného kontajnera. Ako ľudia píšu v komentároch, musela to byť bezdomovkyňa začiatočníčka, inak by sa do kontajnera neschovala. Možno aj mladá týraná žena na úteku, lebo také ženy sa nemajú kde podieť po nejakom násilnom útoku. Po takom násilnom útoku sa žena potuluje po ulici, lebo zvažuje, či sa vráti domov alebo kam sa má podieť večer alebo v noci? Nevie, kde má zavolať, kde sa tak môže dovolať nejakej pomoci a na políciu sa bojí ísť, lebo rozmýšľa ako prežije a aby nebola ohrozená ešte viac hlásením na polícii. Takéto ženy sa najskôr ocitnú nečakane na ulici. Momentálne v tom čase nemajú kam ísť.

Otřesná smrt! Ženu slisovalo v Havířově popelářské auto! Úpěla bolestí

„Po vysypání obsahu se začaly z vozu ozývat děsivé skřeky. Uvnitř viděli hlavu člověka, který úpěl bolestí.

Než zemřela, ještě chvíli mluvila

Popeláři k umírající dokonce promlouvali, žena ale rychle slábla. Vytáhnout ji nemohli, hrozilo, že by se lis mohl opět rozjet a pokračovat v drcení! Bohužel nebožačka zemřela před příjezdem záchranářů…“

https://www.blesk.cz/clanek/regiony-ostrava/728187/otresna-smrt-zenu-slisovalo-v-havirove-popelarske-auto-upela-bolesti.html

Chmelár 15.11.:

Nedávno sa sociologička Silvia Porubänová s moderátorom Richardom Dírerom na TA3 zhodli, že LGBTI ľudia sú vraj najzraniteľnejšou skupinou. Ale to pri všetkej úcte k tejto komunite jednoducho nie je pravda. Najzraniteľnejšou skupinou sú stále ľudia žijúci pod pásmom chudoby, osamelé matky s deťmi a dôchodcovia. Podľa najnovších štatistík žije pod hranicou chudoby pol milióna seniorov a 40 percent domácností nie je schopných platiť účty. Je prirodzené, že nás vydesí vražda homosexuála. Čo už prirodzené nie je, je naša ignorancia väčšiny sociálnych problémov, chudoby, spoločenskej vylúčenosti, otrockých pracovných podmienok. Viete, že na Slovensku každoročne evidujeme tri desiatky smrteľných pracovných úrazov? Minulý rok ich bolo až 33. Je to vysoko nad priemer Európskej únie. Pamätám sa, ako som pred piatimi rokmi písal o tragédii 22-ročného Adriána Kováča, ktorý pri výstavbe automobilky Jaguar Landrover zahynul strašnou smrťou: udusil sa pritlačený medzi nosník strešnej konštrukcie a zábradlie pracovného koša. Médiá dovtedy o tomto incidente mlčali. Hoci hlavný inšpektor práce zistil vážne porušenia predpisov z oblasti bezpečnosti, ochrany a zdravia pri práci, sucho skonštatoval, že úrazy samostatne zárobkovo činných osôb nie sú u nás od roku 1990 pracovnými úrazmi…

Pamätám sa, ako som týmto článkom vyvolal hnev malomeštiakov, ktorí sa rozčuľovali, čo si to dovoľujem, porovnávať smrť týchto ľudí so smrťou tých, z ktorých si naši novinári a politici vytvorili mediálne ikony. Mne zasa príde absurdné až zvrátené, ako skreslene vnímame závažnosť problémov tejto spoločnosti. V tejto republike sa denno-denne odohrávajú neprávosti a tragédie tisícov ľudí, ktorým neprídu na pomoc herci, speváci ba ani politici – ak im to neprinesie mocenské zisky. Nikto v ich prospech nevytvorí kampaň, celebritám je jedno, v akých pomeroch pracujú naši zamestnanci v kórejských firmách, že sú tam podmienky hraničiace s otroctvom, že neúnosne zadlžení ľudia páchajú samovraždy, že každý rok umrú tisícky ľudí úplne zbytočne kvôli stavu nášho zdravotníctva.

Nebola mediálna hviezda, lesba, migrantka, ani žiadna iná príslušníčka nejakej prominentnej komunity, aby na seba pútala pozornosť. Nijaký politik nevydal vyhlásenie, nijaká mimovládka nezorganizovala pochod, nikto za ňu nezapálil sviečku. Bola iba človekom na okraji. Kedysi boli takíto ľudia v centre pozornosti Charlesa Dickensa, Jacka Londona, Egona Erwina Kischa, ale aj Laca Novomeského, Milana Urbana a ďalších veľkých reportérov, ktorí prinášali príbehy žobrákov, tulákov, prostitútok, nešťastníkov, ktorí sa ocitli na ulici, robotníkov pracujúcich v otrockých podmienkach, povedané slovami Jacka Londona – ľudí z priepasti.