Najväčším problémom našej spoločnosti je, že ľudia nevedia prijímať inakosť. A tým myslím akúkoľvek inakosť aj v názoroch alebo na spôsob života. Stručne by sa dalo povedať, že preto, lebo čokoľvek iné pre nich ohrozuje to, čo si vybrali.

Ak niekto žije inak, tým pre nich spochybňuje ich spôsob života. Ak niekto má iný názor, tým pre nich spochybňuje ich názor.

Keby o svojom názore nepochybovali, tak by ich cudzie názory tak nerozhlodali. Keby o svojom spôsobe života nepochybovali a boli v ňom šťastní, tak by ich iný spôsob života tak nerozčuľoval. Táto téma je dobre rozobratá v knihe Morální zvíře (Róbert Wright).

Čo je to „normálna rodina“

Už som to pred tromi rokmi raz spísala v bodoch, že čo potrebujete v tej rodine zaziť alebo nezažiť, aby ste mohli povedať, že ste vyrástli v normálnej rodine.

V takej rodine som nezažil toto:

– čomu presne mám veriť, inak budem hriešny

– čo presne si mám myslieť, inak nebudem normálny

– čo mám podľa nich robiť, inak sa rozhodujem zle

– kde by ma citovo vydierali, že keď neplním ich predstavy o správnom myslení, cítení alebo rozhodnutiach, tak som ich SKLAMAL

– kde by ma svojimi predstavami o živote pripravili o sebadôveru, že nemôžem mať vlastné o vlastnom živote

– v ktorej by som niekedy cítil, že som ZLYHAL, keď ich predstavy aj o mne nenapĺňam

Podľa tejto mojej vlastnej definície tu veľa normálnych rodín ani nemáme, pretože toto sú naopak najčastejšie chyby rodičov:

– že nám vnucujú svoju vieru a keď tomu neveríme, tak sme hriešni

– že keď si nemyslíme to, čo oni, tak nie sme v norme

– že keď nerobíme to, čo chcú, tak sa rozhodujeme zle

– že nás citovo vydierajú, keď neplníme ich predstavy, že sme ich sklamali

– že nás pripravili o sebadôveru, mať vlastné predstavy o svojom živote

– že nám dali pocítiť, že sme zlyhali, keď ich predstavy o nás nenapĺňame

Pre istotu vyjadrujem súhlas, že nemám nič proti tomu, aby sa mohli sobášiť a vychovávať deti aj ľudia v takto postihnutých rodinách. Nie všetky rodiny musia byť ideálne.

Voľakedy si mysleli, že na to stačí fakt, že máte otca aj mamu, vlastnú posteľ a stravu. Ale ako sa hovorí, nielen chlebom je človek živý alebo tým, že vás ošatia a dali pozor, aby sa vám nič nestalo. Nestačí dokonca ani fakt, že rodičia mali správnu sexuálnu orientáciu, keď vo vás vybudovali pocit – ži tak, aby si sa páčil iným. Z toho sa potom ľudia liečia do smrti alebo už nikdy nevyliečia.

Ale rozhodne, toto sa vyliečiť dá!

Rozmýšľala som nad tým, prečo mne nevadia transrodoví ľudia, keď toľkým vadia a majú okolo toho toľko výhrad, ktoré nebudem opakovať a nemusíte mi ani vy, lebo som sa ich napočúvala až až!

A podľa mňa ma tiež v tomto formovala moja viera. Ja verím v reinkarnácie a myslím si, že ste tu všetci boli už mnohokrát aj ako muži a ženy. Z tohto pohľadu nepovažujem za dôležité to, či ste boli mužmi alebo ženami, ale kam ste sa duchovne dopracovali, čo pripomínam, že o druhých nikdy neviete, lebo do nich nevidíte, ako sú ďaleko alebo v čom zaostávajú. Či je človek muž alebo žena, to sa mne nezdá podstatné. A z tohto pohľadu môže mať k niektorému pólu v dualite bližšie aj keď sa v ňom práve nenachádza.

Cieľom duchovného vývoja a nielen podľa mňa nie je identifikovať sa ako muž alebo žena a napĺňať v tom nejaký ideál (jeho život je cesta k vyšších duchovným úrovniam) , ale duchovný pokrok k spolucíteniu a láske, aby sa mohol presunúť do vyšších duchovných úrovní (čo ľudia volajú nebo). Čiže jednoducho celkom iné kritériá.

V tom ľuďom vôbec nebráni, keď sú homosexuáli alebo transrodoví ľudia. V duchovnom vývoji toto vôbec nie je podstatné.

Z tohto pohľadu napríklad Kolíková nespáchala vôbec nič zlé, keď si myslí, že Ježiš by proti homosexuálom alebo aj transrodovým ľuďom nič nemal, ako sa verejne vyjadrila. Súčasťou jej viery je, lebo každý človek niečomu verí, že Ježiš by niečo také neriešil ale ako podstatné by videl niečo iné a dôležitejšie v duchovnom vývoji. Má právo tomu veriť, lebo má slobodu v myslení aj vierovyznania. Rovnako ako vy verejne môžete povedať, že nie je prekážkou duchovného pokroku keď budete jesť mäso, lebo veríte tomu, že môžete, hoci mnohí iní tomu zas neveria a myslia si, že je to veľmi závažnou prekážkou na ceste duchovného vývoja.

To, že ste si vy vybrali určité náboženstvo, vám nedáva právo diktovať iným, čomu majú veriť a čomu nesmú veriť, pokiaľ to nie je v závažnom rozpore s ľudskou rovnoprávnosťou. (Čiže nie veriť niečomu, čo iných ohrozuje.)

A z tohto pohľadu sa nejaký kňaz Štefan Mordel so svojim listom

„Vy sa naozaj domnievate, že sa môžete takto verejne rúhať samému Bohu?“

dopúšťa len toho istého ako moslim, keď vyčíta napríklad kresťanom, že sa rúhajú voči jeho náboženstvu, čo už kresťania berú s úsmevom, že aké hlúpe.

Z tohto pohľadu by sa taký moslim alebo taký kresťan nachádzali ešte len v druhom štádiu duchovného vývoja, čo si môžete prečítať nižšie, čo približne je druhé štádium duchovného vývoja.

Náš štát sa neviaže na žiadne náboženstvo, ale mnohí predstavitelia RKC alebo politici, čo len populisticky ryžujú na svojej akože viere, to celkom drzo ignorujú. 

A toto sa nesmie ignorovať, lebo nielenže to máme v ústave, ale potom to v Európe dláždi cestu do parlamentov so svojou vierou aj moslimom, čo sa už kresťanom nepáči. Tuto je zas ich dvojaký meter, ako to vidia len u moslimov a u seba nie.

To, že sa štát neviaže na žiadne náboženstvo, neznamená, že nadradený všetkému je ateiszmus, ale je to zárukou slobody pre všetkých veriacich, že ich inak veriaci nebudú prenasledovať a vnucovať im cez politiku svoju vieru. Je to zárukou slobody aj pre veriacich aj pre ateistov, pre všetkých rovnako.

Milan1 mi tu napísal, že len ja mám problém s RKC. Ja nemám problém s RKC, lebo o mne RKC nevyhlasuje, že pre svoju lásku alebo sex ak nebudem podľa ich pravidiel žiť, budem smrteľne zatratená.

Ja mám právo zastávať sa ľudí, o ktorých to vyhlasuje a to rovnako ako keď napríklad moslimovia budú zase vyhlasovať niečo o cudzoložstve, čo už sa nepáči ani RKC.

To RKC má problém pochopiť, že náš štát sa neviaže na žiadne náboženstvo a zaručuje občanom slobodu vo viere.

Dovolávajú sa rovnakých metrov, pritom tu máte dvojaký meter od mnohých veriacich konzervatívcov. Čiže tiež robia chyby s dvojakými metrami, hoci toto vyčítajú len liberálom.

Za najlepší článok, ktorý v kocke popisuje situáciu s úrovňou duchovnej viery, považujem tento (blogerka je psychologička):

Prečo ľudia veria ( a neveria) tak, ako veria (a neveria).

„Alebo rôzne štádiá duchovného vývoja – nájdete sa v nich? V internetových diskusiách to pekne vidno v spôsobe komunikácie.

Múdri ľudia zistili, že každý človek sa vo svojom duchovnom živote a chápaní duchovných vecí nachádza niekde inde – tak, ako sa aj počas života nachádzame v rôznych štádiách svojej životnej cesty. Môj obľúbený autor Scott Peck si napríklad vo svojej psychoterapeutickej praxi všimol zaujímavý fenomén: ľudia, ktorí k nemu prichádzali ako veriaci a psychoterapia skončila úspešne, z nej odchádzali ako ľudia pochybujúci, skeptickí vo veciach viery. Tí, ktorí prichádzali ako skeptici a racionalisti, si po ukončení úspešnej psychoterapie nachádzali cestu k duchovnu a náboženskému životu. Študoval tento fenomén aj v prácach teológov a do svojich kníh zakomponoval model štyroch štádií duchovného vývoja. 

Druhé štádium sa nazýva štádiom inštitucionálnym. Človek v tomto štádiu verí na sto percent tomu, čo mu predkladá nejaká inštitúcia. Prijíma pravidlá, vieru aj dogmy danej inštitúcie ako úplne záväzné a dokonale pravdivé. Presne rozlišuje medzi dobrom a zlom, verí, že veci sú zariadené a riadené tak, ako to chcela vyššia sila a že neradno o tom pochybovať. Inštitucionálny človek obracia iných na svoju vieru. Pre neho to (často) bolo východiskom zo štádia chaosu, kedy nerozumel ničomu čo prináša tento svet, a tak sa svojej viery drží ako jedinej správnej. Inštitúciou môže byť aj niečo iné ako cirkev.

Pre ľudí v druhom štádiu sú tí z prvého štádia veľmi zaujímaví. Sú pre nich živnou pôdou, ľuďmi, ktorí potrebujú zachrániť a spasiť – samozrejme, cestou ich viery, nech už je ňou MLM systém alebo cirkevné spoločenstvo. Rovnako však ľudia z druhého štádia môžu svoju inštitucionalitu prejavovať ako zarytí ateisti, lepšie povedané anti- teisti, ktorí sú za každú cenu proti tým nezmyslom okolo boha a viery a potrebujú za každú cenu ukázať, že ich neviera ja lepšia ako viera tých druhých.

Tretie štádium je štádium racionálne, skeptické, neverecké. Človek v tomto štádiu ( alebo keď doň prechádza) začína pochybovať o nemenných pravdách štádia druhého, hovorí si, že Boh je rovnako v lese alebo v kine ako v kostole a preto je jedno, kde sa nachádza v nedeľu dopoludnia on sám. Pochybnosti, odvolávanie sa na logiku a zdravý rozum, vzbura proti všetkým zaužívaným pravidlám a dôraz na osobnú slobodu sú tiež charakteristické pre tretie štádium. Paradoxne, hoci títo ľudia navonok nie sú „veriaci“ , sú v duchovnom vývoji ďalej, ako ľudia zo štádia druhého.  

Ak ale ľudia venujú dostatok času a energie svojim pochybnostiam, skepse a hľadaniu, dostanú sa do štádia štvrtého, ktoré je nazývané komunitné alebo mystické. Človek prijme a pochopí že život je o hľadaní, že Boh nie je diktátor ale dal človeku slobodnú vôľu na hľadanie, pochybovanie a vnútorné rozhodnutia, ktoré navonok nemusia vyzerať úplne jednoznačne. Pochopí, že podstatou duchovnosti sú paradoxy, že každé pravidlo môže mať výnimku a že jeho vnútorná sloboda mu bola daná na to, aby hľadal, ale aj robil chyby. Vie, že každá minca má dve strany a dokáže to vo svojich názoroch aj zohľadniť. Tento človek nikoho nepresviedča o správnosti svojej viery, o potrebe obrátenia sa či odpustenia. Vie a verí, že každý človek má svoju cestu a že ňou ide tak, ako mu okolnosti dovolia a ako mu je umožnené z rôznych dôvodov. Mnoho z týchto ľudí verí niečomu, čo ich presahuje, bez toho, aby to nazývali duchovnom alebo vierou, môžu to byť sekulárne, humanistické ideály.  

Ľudia z nižšieho štádia sa vždy cítia ohrození tými zo štádia vyššieho. Najmä ľudia z druhého štádia majú úplný des pred ľuďmi zo štádia tretieho aj štvrtého. Je to psychologicky normálne, boja sa prekročiť hranice, stanovené pravidlá a najmä stratiť pocit istoty, ktorý im to všetko dáva. Boja sa pochybovačov, ktorí by im rozvrátili ich istoty, a boja sa aj tých zo štvrtého štádia, ktorí navonok akoby aj verili v niečo duchovné, ale zároveň to berú tak desivo inak, voľnejšie, nepochopiteľne  vnímajú veci týkajúce sa viery a duchovna a sú im strašne vzdialení. Ľudia z tretieho štádia tiež nechápu tých zo štádia štvrtého, ktorí môžu mať dokonca tituly z prírodných vied a teda rozumejú vede aj logike, ale nejako nepochopiteľne veria aj tým „rozprávkam“ okolo nejakého boha a duchovna.

Rozdiel medzi ľuďmi z druhého a štvrtého štádia je ešte jeden – a to v spôsobe, ako vnímajú svoj vstup do neho. Ľudia z druhého štádia obvykle presne vedia, kedy sa stali veriacimi. Prechod do druhého štádia je náhly, zvyčajne vo forme okamžitého obrátenia. Stalo sa to vtedy a vtedy, vtedy som dostal osvietenie a pochopil som, čo viera ( Ježiš, Budha, Jehova) znamená pre môj život…. prechod z tretieho do štvrtého štádia je naopak, postupný, takže ak sa takého človeka spýtate, kedy sa stal veriacim, obvykle vám odpovie: no niekedy medzi tridsiatym a tridsiatym siedmym rokom svojho života…

Niektorí múdri kňazi a rehoľníci to aj vedia a pochybnosti podporujú, iní, bohužiaľ, nevedia prekročiť obmedzenia druhého štádia, v ktorom sami zostali zaseknutí.“

https://blog.sme.sk/vierasimkovicova/spolocnost/preco-ludia-veria-a-neveria-tak-ako-veria-a-neveria

.