Vyše 30 rokov spolupráce konzervatívcov a liberálov ohrozuje progresívna kampaň, na ktorú nabieha aj Richard Sulík.

„Z dosiaľ dostupných zistení je však celkom zrejmé, že Juraj K., ktorý prepadol paranoidným víziám sveta, čerpal najmä z amerických neonacistických a konšpiračných zdrojov, jeho cieľom bolo zvrhnutie sionistického režimu, nepriateľom mu bol každý, kto ho stelesňuje, politická elita, Židia a medzi mnohými terčmi aj LGBTI komunita. Juraj K. sa ani na sociálnych sieťach nesprával tak ako slovenskí neonacisti, naše verejné diskusie, výroky tunajších politikov či bratislavské dúhové pochody mali na jeho teroristický čin zjavne minimálny, ak vôbec nejaký vplyv.

O tom, že súčasná mediálna kampaň nerešpektuje elementárnu realitu, svedčí aj ľahkovážne prehliadaný fakt, že podľa zistení polície bol jeho primárnym cieľom premiér Eduard Heger. Vrah bol dokonca pred jeho bydliskom v deň svojho hrozného činu, čakal ho tam už aj predtým, z nejakých dôvodov si to rozmyslel, alebo si na to netrúfal, a vybral si dostupnejší cieľ.

Skúsme si spraviť skúšku správnosti: keby sa Juraj K. pokúsil o atentát na premiéra pred jeho panelákom, čo by sme si z toho ako spoločnosť vyvodili? Vari to, že jeho terčom sa stal Heger nie ako predstaviteľ sionistického režimu, ale povedzme ako charizmatický kresťan, za čo nesú vinu aj médiá, ktoré si tvrdo podávajú politikov OĽaNO a už dva roky píšu o hrozbe katolíckej teokracie? Medzi potenciálnymi terčmi Juraja K. bol podľa polície aj líder Smeru Robert Fico – na tom vari nesú podiel politici z OĽaNO, SaS a spolu s nimi všetky médiá, ktoré už dlhé roky – ako by povedali v Smere – kriminalizujú trojnásobného expremiéra?

Nie, nič z toho neplatí. Súčasná debata je len smutnou karikatúrou, ktorá ešte prehlbuje polarizáciu a deformáciu vnútorne rozbitej krajiny. Liberálne prostredie ovládli radikálne hlasy, ktoré vedú svätý boj nie proti neonacistickému podhubiu, z ktorého môže vzísť ďalší Juraj K., ale proti normálnym konzervatívcom a kresťanom. A tí sa zas napriek empatii a solidarite, ktorú cítili po dvojnásobnej vražde, celkom prirodzene sťahujú do obranárskej pozície proti bláznivým obvineniam, ktoré sa neznesiteľnou ľahkosťou šíria éterom.

Namiesto riešenia praktických problémov homosexuálnych párov, na ktorom je všeobecná zhoda, tak vstupujeme do divokej fázy kultúrnej vojny. Možno to nazvať aj nebezpečnou amerikanizáciou našich pomerov.

Richard Sulík dnes totiž krátko po hlasovaní oznámil, že SaS vstúpi len do takej vlády, ktorá sa v koaličnej zmluve a programovom vyhlásení vlády zaviaže k prijatiu registrovaných partnerstiev a nový parlament ich okamžite na svojej prvej či druhej schôdzi schváli.

Sulík tým vlastne hovorí, že obdobie 30 rokov spolupráce liberálov aj (kresťanských) konzervatívcov sa končí a už by viac nevstupoval do vlád v takom zložení ako v roku 2010 a 2020, pokiaľ sa sami konzervatívci nepremaľujú do dúhových farieb.

(S touto časťou napríklad nesúhlasím. Každý politik má právo zastávať rovnoprávnosť homosexuálov a to aj Čaputová. Konzervatívci na to idú zle a preto nikdy nebudem konzervatívcom.)

Akoby si v SaS povedali, že už nemá zmysel zakrývať budúcu preferovanú vládu v zostave Hlas, SaS a PS.

V radoch našich liberálov chýba tiež niekto, kto by svojmu prostrediu povedal, že o tie práva LGBTI, na ktorých chcú vystavať novú polarizáciu politiky, nestojí v praktickom živote ani drvivá väčšina gejov a lesieb.

Český Sociologický ústav Akadémie vied zverejnil pred dvomi rokmi prvú podrobnejšiu analýzu dát, odkedy sa v Česku v roku 2006 uzákonili registrované partnerstvá. Počas 14 rokov (do konca roka 2019) vstúpilo do registrovaného partnerstva 3 625 párov, na konci roka 2019 ich bolo len 2 710, keďže 915 partnerstiev zaniklo, či už kvôli zrušeniu, alebo úmrtiu partnera.

Ak vychádzame z predpokladu, že v českej dospelej populácii žijú zhruba štyri percentá homosexuálne orientovaných ľudí, teda okolo 350-tisíc obyvateľov Česka, znamenalo by to, že počas 14 rokov len asi dve percentá z ich celkového počtu využili inštitút registrovaného partnerstva.

Je to však prinajmenšom argument proti tomu, aby neprogresívna časť liberálov urobila z tejto kauzy najväčšiu tému doby, na ktorej má prebiehať nová deliaca čiara slovenskej politiky.“

https://www.postoj.sk/116757/radikalizacia-slovenskeho-liberalizmu

 Tu sa tiež márne poukazuje na extrémistov na opačnom konci:

Priznajme si to. Radikalizujú sa aj progresívci. A „ich“ prezidentka Čaputová

Celé roky kritizujem extrémistov ako hlupákov a to aj konzervatívcov aj „liberálov“, ktorí roztáčajú opačný extrém. Čiže podporujú presne to, proti čomu vraj bojujú.

V čom sa správajú extrémne a proti slobode, to vysvetľujem vo svojich článkoch raz o konzervatívcoch a raz o takz. liberáloch.

Som za riešenie príčin nevraživosti voči homosexuálom, nie zneužívanie tejto témy na politický boj.

Som za účinné riešenia, nielen hru na riešenia, na ktorej sa len vytĺka politický kapitál, čo robia na obidvoch stranách. 

Nepáči sa mi spôsob boja, ktorý radikalizuje spoločnosť a vôbec nerieši príčiny!

To neznamená, že so všetkým súhlasím, koho práve citujem, vždy mám výhrady voči obidvom skupinám, kde nemajú zmysel pre rovnoprávnosť (konzervatívci) a kde nemajú zmysel pre slobodu (takz. liberáli).

V normálnej spoločnosti má existovať aj rovnoprávnosť aj sloboda názorov. Sloboda názorov neznamená bezbrehú slobodu, slobodou nemôže byť popieranie rovnoprávnosti a akékoľvek výzvy k násiliu. A to sa dá ľahko dokázať, kde neexistuje. Pokiaľ to sloboda slova dovolí! A sme pri chybách takz. liberálov. Miesto toho, aby bojovali výlučne proti popieraniu rovnoprávnosti, bojujú proti slobode slova! Zašli do opačného extrému, kde celkom rovnako svoje názory vnucujú a nerešpektujú inakosť v názoroch, ktoré nikomu ľudskú rovnoprávnosť neupierajú!