malinova

„Podrobná analýza od Jaquesa Bauda. Pôsobil v rade vysokých bezpečnostných a poradenských funkcií v NATO, OSN a vo švajčiarskej armáde. Je tiež bývalým dôstojníkom strategického spravodajstva švajčiarskej strategickej služby.

„Bol vyškolený v amerických a britských spravodajských službách. Pôsobil ako politický šéf pre mierové operácie OSN.

V rámci NATO sledoval ukrajinskú krízu v roku 2014 a neskôr sa podieľal na programoch pomoci Ukrajine.“

„Prečo je na Ukrajine vojna.“

krátené:

Prvá časť: Cesta k vojne

„Celé roky, od Mali po Afganistan, som pracoval pre mier a riskoval som preň svoj život. Nejde teda o ospravedlnenie vojny, ale o pochopenie toho, čo nás k nej viedlo. Všímam si, že „experti“, ktorí sa striedajú v televízii, analyzujú situáciu na základe pochybných informácií, najčastejšie hypotéz postavených ako fakty — a potom už nestíhame rozumieť tomu, čo sa deje. Takto vznikajú paniky.

Problém nie je ani tak vedieť, kto má v tomto konflikte pravdu, ale spochybňovať spôsob, akým naši lídri robia svoje rozhodnutia.“

„V roku 2014, keď som bol v NATO, som bol zodpovedný za boj proti šíreniu ručných zbraní a snažili sme sa odhaliť dodávky ruských zbraní rebelom, aby sme zistili, či je do toho zapojená Moskva. Informácie, ktoré sme vtedy dostali, pochádzali takmer výlučne od poľských spravodajských služieb a „nezodpovedali“ informáciám pochádzajúcim z OBSE – napriek dosť hrubým obvineniam z Ruska neprišli žiadne dodávky zbraní a vojenského materiálu.

Povstalci boli vyzbrojení vďaka zbehnutiu rusky hovoriacich ukrajinských jednotiek, ktoré prešli na stranu rebelov. Ako ukrajinské neúspechy pokračovali, tankové, delostrelecké a protilietadlové prápory narástli do radov autonomistov. Práve to dotlačilo Ukrajincov k tomu, aby sa zaviazali k Minským dohodám.

Ukrajinský prezident Petro Porošenko však tesne po podpise dohôd Minsk 1 spustil masívnu protiteroristickú operáciu (ATO/Антитерористична операція) proti Donbasu. Bis repetita placent : Ukrajinci, ktorí boli zle informovaní dôstojníkmi NATO, utrpeli zdrvujúcu porážku v Debaľceve, čo ich prinútilo zapojiť sa do dohôd z Minska 2.

Tu je nevyhnutné pripomenúť, že dohody Minsk 1 (september 2014) a Minsk 2 (február 2015) nestanovili oddelenie alebo nezávislosť republík, ale ich autonómiu v rámci Ukrajiny. Tí, ktorí  si Dohody prečítali  (takých, ktorí ich skutočne majú, je veľmi, veľmi málo), si všimnú, že vo všetkých listoch je napísané, že o štatúte republík sa malo rokovať medzi Kyjevom a predstaviteľmi republík, lebo vnútorné riešenie Ukrajiny.“

„V skutočnosti bola armáda podkopaná korupciou svojich kádrov a už sa netešila podpore obyvateľstva. Podľa  správy britského ministerstva vnútra sa pri odvolaní záložníkov v marci/apríli 2014 70 percent nedostavilo na prvé stretnutie, 80 percent na druhé, 90 percent na tretie a 95 percent na štvrté. V októbri/novembri 2017 sa  70 % brancov  nedostavilo na odvolávaciu kampaň „Jeseň 2017“. Do toho nepočítame  samovraždy  a  dezercie  (často v rukách autonomistov), ​​ktoré zasiahli až 30 percent pracovnej sily v oblasti ATO. Mladí Ukrajinci odmietli ísť bojovať na Donbas a uprednostnili emigráciu, čo tiež aspoň čiastočne vysvetľuje demografický deficit krajiny.

Ukrajinské ministerstvo obrany sa potom obrátilo na NATO, aby pomohlo zatraktívniť jeho ozbrojené sily. Keďže som už pracoval na podobných projektoch v rámci Organizácie Spojených národov, NATO ma požiadalo o účasť na programe obnovy imidžu ukrajinských ozbrojených síl. Ide ale o dlhodobý proces a Ukrajinci chceli postupovať rýchlo.

A tak, aby kompenzovala nedostatok vojakov, ukrajinská vláda sa uchýlila k polovojenským milíciám. Sú v podstate zložené zo zahraničných žoldnierov, často extrémne pravicových militantov. V roku 2020 tvorili  podľa Reuters asi 40 percent ukrajinských síl a mali asi 102 000 mužov . Boli vyzbrojení, financovaní a vyškolení Spojenými štátmi, Veľkou Britániou, Kanadou a Francúzskom.

Bolo tam viac ako 19 národností vrátane Švajčiarska.“

„Západ teda podporoval a pokračoval vo vyzbrojovaní milícií, ktoré boli od roku 2014 vinné z mnohých  zločinov proti civilnému obyvateľstvu  : znásilňovanie, mučenie a masakry. Ale zatiaľ čo švajčiarska vláda veľmi rýchlo prijala sankcie proti Rusku, neprijala žiadne proti Ukrajine, ktorá od roku 2014 masakruje vlastné obyvateľstvo. V skutočnosti tí, ktorí  bránia ľudské práva na Ukrajine  , tieto činy už dlho odsudzujú. z týchto skupín, ale naše vlády ich nepodporili. Pretože v skutočnosti sa nesnažíme pomôcť Ukrajine, ale bojovať proti Rusku.“

Vypuknutie vojny

„Veci sa upokojili až v októbri až novembri ukončením cvičení ZAPAD 21, ktorých presuny vojsk boli interpretované ako posila pre ofenzívu proti Ukrajine. Myšlienku ruských príprav na vojnu však vyvrátili aj ukrajinské úrady a ukrajinský minister obrany Oleksij Reznikov tvrdí,  že  na jej hranici od jari nedošlo k žiadnej zmene .

Ukrajina v rozpore s Minskými dohodami vykonávala letecké operácie na Donbase pomocou bezpilotných lietadiel vrátane  najmenej jedného úderu  proti skladu paliva v Donecku v októbri 2021. Americká tlač to zaznamenala, ale nie Európania; a nikto tieto porušenia neodsúdil.“

„Prezident Joe Biden 17. februára  oznámil  , že Rusko v najbližších dňoch zaútočí na Ukrajinu. Ako to vedel? Je to záhada. Ale od 16. sa delostrelecké ostreľovanie obyvateľov Donbasu dramaticky zvýšilo, ako ukazujú denné správy pozorovateľov OBSE. Prirodzene, ani médiá, ani Európska únia, ani NATO, ani žiadna západná vláda nereaguje a nezasahuje. Neskôr sa povie, že ide o ruskú dezinformáciu. V skutočnosti sa zdá, že Európska únia a niektoré krajiny zámerne mlčali o masakre obyvateľov Donbasu, vediac, že ​​by to vyvolalo ruskú intervenciu.

V rovnakom čase sa objavili správy o sabotáži na Donbase. 18. januára zadržali bojovníci Donbasu sabotérov, ktorí hovorili po poľsky a boli vybavení západným vybavením a ktorí sa snažili vyvolať chemické incidenty v  Gorlivke . Mohli to byť  žoldnieri CIA , ktorých viedli alebo im „radili“ Američania a ktorých tvorili ukrajinskí alebo európski bojovníci, aby vykonávali sabotážne akcie v republikách Donbass.“

„Aby bola ruská intervencia v očiach verejnosti úplne nezákonná, zámerne sme zatajili skutočnosť, že vojna sa v skutočnosti začala 16. februára. Ukrajinská armáda sa pripravovala na útok na Donbas už v roku 2021, keďže niektoré ruské a európske spravodajské služby boli dobre vedomí. Súdiť budú právnici.

Vo svojom prejave z 24. februára Vladimir Putin uviedol dva ciele svojej operácie: „demilitarizovať“ a „denacizovať“ Ukrajinu. Nejde teda o ovládnutie Ukrajiny, ba dokonca ani o jej okupáciu; a určite nie o jeho zničení.“

„Naše médiá šíria romantický obraz ľudového odporu. Práve tento obraz viedol Európsku úniu k financovaniu distribúcie zbraní civilnému obyvateľstvu. Toto je trestný čin. Ako vedúci mierovej doktríny v OSN som pracoval na problematike ochrany civilistov. Zistili sme, že k násiliu voči civilistom dochádzalo vo veľmi špecifických kontextoch. Najmä, keď je veľa zbraní a chýbajú veliteľské štruktúry.

Tieto veliteľské štruktúry sú podstatou armád: ich funkciou je nasmerovať použitie sily k cieľu. Tým, že EÚ vyzbrojuje občanov náhodným spôsobom, ako je to v súčasnosti, z nich robí bojovníkov, čo má za následok, že sa z nich stávajú potenciálne ciele. Navyše, bez velenia, bez operačných cieľov vedie rozdeľovanie zbraní nevyhnutne k vyrovnávaniu účtov, banditám a činom, ktoré sú viac smrtiace ako efektívne. Vojna sa stáva záležitosťou emócií. Sila sa stáva násilím. Stalo sa tak v Tawarge (Líbya) od 11. do 13. augusta 2011, kde bolo zmasakrovaných 30 000 čiernych Afričanov zbraňami, ktoré (ilegálne) zhodilo Francúzsko. Mimochodom, Britský kráľovský inštitút pre strategické štúdie (RUSI)   v týchto dodávkach zbraní nevidí žiadnu pridanú hodnotu .“

„EÚ opakuje katastrofálnu skúsenosť Tretej ríše v posledných hodinách bitky o Berlín. Vojna musí byť prenechaná armáde a keď jedna strana prehrá, treba to priznať. A ak má existovať odpor, musí byť vedený a štruktúrovaný. My však robíme presný opak – tlačíme občanov, aby išli bojovať, a zároveň Facebook povoľuje výzvy na vraždu ruských vojakov a vodcov. Toľko k hodnotám, ktoré nás inšpirujú.

Niektoré spravodajské služby považujú toto nezodpovedné rozhodnutie za spôsob, ako využiť ukrajinské obyvateľstvo ako potravu pre delá v boji proti Rusku Vladimira Putina. Takéto vražedné rozhodnutie mali nechať kolegovia starého otca Ursuly von der Leyenovej. Bolo by lepšie zapojiť sa do rokovaní a získať tak záruky pre civilné obyvateľstvo, ako prilievať olej do ohňa. Je ľahké bojovať s krvou iných.“

„Problém je v tom, že polovojenské milície, ktoré bránia mestá, sú povzbudzované medzinárodným spoločenstvom, aby nerešpektovali zvyky vojny. Zdá sa, že Ukrajinci si prehrali  scenár pôrodnice  v Kuwait City z roku 1990, ktorý totálne zinscenovala firma Hill & Knowlton za 10,7 milióna dolárov, aby presvedčili Bezpečnostnú radu OSN, aby zasiahla v Iraku kvôli operácii Púštny štít/Búrka. .

Západní politici akceptovali civilné útoky v Donbase už osem rokov bez toho, aby prijali akékoľvek sankcie proti ukrajinskej vláde. Už dávno sme vstúpili do dynamiky, v ktorej sa západní politici dohodli, že obetujú medzinárodné právo svojmu  cieľu, ktorým je oslabenie Ruska .“

Tretia časť: Závery

Ako bývalého spravodajského profesionála ma ako prvé zaráža úplná absencia západných spravodajských služieb v reprezentácii situácie za posledný rok. Vo Švajčiarsku boli služby kritizované za to, že neposkytli správny obraz o situácii. V skutočnosti sa zdá, že v celom západnom svete boli spravodajské služby prevalcované politikmi. Problém je v tom, že rozhodujú politici – najlepšia spravodajská služba na svete je zbytočná, ak ten, kto rozhoduje, nepočúva. Toto sa stalo počas tejto krízy.

To znamená, že kým niektoré spravodajské služby mali veľmi presný a racionálny obraz o situácii, iné mali jednoznačne rovnaký obraz, aký propagujú naše médiá. V tejto kríze zohrali dôležitú úlohu služby krajín „novej Európy“. Problém je v tom, že zo skúseností som zistil, že sú na analytickej úrovni mimoriadne zlí – doktrinárski, chýba im intelektuálna a politická nezávislosť potrebná na posúdenie situácie s vojenskou „kvalitou“. Je lepšie mať ich za nepriateľov ako za priateľov.

Po druhé, zdá sa, že v niektorých európskych krajinách politici zámerne ignorovali ich služby, aby na situáciu reagovali ideologicky. Preto je táto kríza od začiatku iracionálna. Treba si uvedomiť, že všetky dokumenty, ktoré boli verejnosti počas tejto krízy prezentované, predložili politici na základe komerčných zdrojov.

Niektorí západní politici očividne chceli, aby došlo ku konfliktu. V Spojených štátoch boli scenáre útoku, ktoré Anthony Blinken predložil Bezpečnostnej rade, iba výplodom predstavivosti Tigrieho  tímu , ktorý  pre neho pracoval – urobil presne tak, ako to urobil Donald Rumsfeld v roku 2002, ktorý tak „obišiel“ CIA a iné spravodajské služby, ktoré boli oveľa menej asertívne v súvislosti s irackými chemickými zbraňami.

Dramatický vývoj, ktorého sme dnes svedkami, má príčiny, o ktorých sme vedeli, ale odmietli sme ich vidieť:

• na strategickej úrovni rozšírenie NATO (ktorým sme sa tu nezaoberali);
• na politickej úrovni, odmietnutie Západu vykonávať Minské dohody;
• a operačne nepretržité a opakované útoky na civilné obyvateľstvo Donbasu za posledné roky a dramatický nárast koncom februára 2022.

Inými slovami, môžeme prirodzene odsúdiť a odsúdiť ruský útok. Ale MY (teda: USA, Francúzsko a Európska únia na čele) sme vytvorili podmienky na vypuknutie konfliktu. Prejavujeme súcit s ukrajinským ľudom a  dvom miliónom utečencov . To je v poriadku. Ak by sme však mali štipku súcitu s rovnakým počtom  utečencov z ukrajinského obyvateľstva  Donbasu zmasakrovaných ich vlastnou vládou, ktorí osem rokov hľadali útočisko v Rusku, nič z toho by sa pravdepodobne nestalo.

Civilné obete spôsobené aktívnymi nepriateľskými akciami v rokoch 2018 – 2021 podľa územia…“

„Európska únia nebola schopná presadzovať implementáciu minských dohôd – naopak, nereagovala, keď Ukrajina bombardovala vlastné obyvateľstvo v Donbase. Ak by sa tak stalo, Vladimir Putin by nemusel reagovať. Bez diplomatickej fázy sa EÚ vyznamenala tým, že podnecovala konflikt. 27. februára ukrajinská vláda  súhlasila so začatím rokovaní  s Ruskom. O niekoľko hodín neskôr však Európska únia odhlasovala  rozpočet 450 miliónov eur  na dodávky zbraní Ukrajine, čím priliala olej do ohňa. Odvtedy Ukrajinci cítili, že sa nepotrebujú dohodnúť. Odpor azovských milícií v Mariupole dokonca viedol k navýšeniu   zbraní o 500 miliónov eur .

Na Ukrajine boli s požehnaním západných krajín odstránení tí, ktorí sú za vyjednávanie. Ide o prípad Denisa Kirejeva, jedného z ukrajinských vyjednávačov,  ktorého 5. marca zavraždila  ukrajinská tajná služba (SBU), pretože bol príliš naklonený Rusku a bol považovaný za zradcu. Rovnaký osud postihol aj bývalého zástupcu šéfa hlavného riaditeľstva SBU pre Kyjev a jeho oblasť Dmitrija Demjanenka, ktorý bol zavraždený 10. marca, pretože bol príliš naklonený dohode s Ruskom – zastrelili ho milície Mirotvorec („Peacemaker“). . Táto milícia je spojená s webovou stránkou Mirotvorets,  ktorá uvádza „nepriateľov Ukrajiny“ s ich osobnými údajmi, adresami a telefónnymi číslami, aby mohli byť obťažovaní alebo dokonca eliminovaní; prax, ktorá je trestná v mnohých krajinách, ale nie na Ukrajine. OSN a niektoré európske krajiny požadovali uzavretie tejto lokality, čo Rada zamietla.

Nakoniec bude cena vysoká, ale Vladimir Putin pravdepodobne dosiahne ciele, ktoré si stanovil. Jeho vzťahy s Pekingom sa upevnili. Čína vystupuje ako sprostredkovateľ v konflikte, zatiaľ čo Švajčiarsko sa pridáva na zoznam nepriateľov Ruska. Američania musia požiadať Venezuelu a Irán o ropu, aby sa dostali z energetickej slepej uličky, do ktorej sa dostali – Juan Guaido definitívne odchádza zo scény a Spojené štáty musia žalostne ustúpiť od sankcií uvalených na ich nepriateľov.

Západní ministri, ktorí sa snažia  zrútiť ruskú ekonomiku  a prinútiť  ruský ľud trpieť , alebo dokonca požadujú  zavraždenie  Putina, ukazujú (aj keď čiastočne zmenili formu svojich slov, ale nie podstatu!), že naši vodcovia nie sú žiadni. lepšie ako tí, ktorých nenávidíme – sankcionovanie ruských športovcov na paralympijských hrách alebo ruských umelcov nemá nič spoločné s bojom proti Putinovi.

Uznávame teda, že Rusko je demokracia, pretože sa domnievame, že za vojnu je zodpovedný ruský ľud. Ak to tak nie je, prečo sa potom snažíme potrestať celú populáciu za vinu jedného? Nezabúdajme, že kolektívne tresty zakazujú Ženevské konvencie.

Poučenie, ktoré si treba z tohto konfliktu vziať, je náš zmysel pre variabilnú geometrickú ľudskosť. Ak nám tak veľmi záležalo na mieri a Ukrajine, prečo sme nepovzbudili Ukrajinu, aby rešpektovala dohody, ktoré podpísala a ktoré schválili členovia Bezpečnostnej rady?

Integrita médií sa meria ich ochotou pracovať v rámci podmienok Mníchovskej charty. Podarilo sa im propagovať  nenávisť voči Číňanom  počas krízy Covid a ich polarizované posolstvo vedie k rovnakým účinkom  voči Rusom . Žurnalistika je čoraz neprofesionálnejšia a militantnejšia.

Ako povedal Goethe: „Čím väčšie svetlo, tým tmavší tieň.“ Čím viac sú sankcie proti Rusku neprimerané, tým viac prípady, keď sme nič neurobili, zvýrazňujú náš rasizmus a servilitu. Prečo už osem rokov žiadni západní politici nereagovali na údery proti civilnému obyvateľstvu Donbasu?

Pretože napokon, čo robí konflikt na Ukrajine vinnejším ako vojna v Iraku, Afganistane alebo Líbyi? Aké sankcie sme prijali proti tým, ktorí úmyselne klamali medzinárodnému spoločenstvu, aby viedli nespravodlivé, neopodstatnené a vražedné vojny? Snažili sme sa „prinútiť americký ľud trpieť“ za to, že nám klamal (pretože je demokracia!) pred vojnou v Iraku? Prijali sme jednotnú sankciu voči krajinám, spoločnostiam alebo politikom, ktorí dodávajú zbrane do konfliktu v Jemene, ktorý sa považuje za „ najhoršiu humanitárnu katastrofu na svete ? Uvalili sme sankcie na krajiny Európskej únie, ktoré na svojom území praktizujú najkrutejšie mučenie v prospech Spojených štátov?

Položiť otázku znamená odpovedať na ňu… a odpoveď nie je pekná.

Vojenská situácia na Ukrajine – aktualizácia

„Okrem toho je potrebné poznamenať, že ukrajinské sily sa nenachádzajú na žiadnej mape (prezentovanej v našich médiách) konfliktnej situácie. Ak teda mapa francúzskeho ministerstva ozbrojených síl podáva o niečo úprimnejší obraz reality, opatrne sa vyhýba aj zmienke o ukrajinských silách obkľúčených v kotli Kramatorsk.

V skutočnosti by situačná mapa od 25. marca mala vyzerať skôr takto:…

Navyše, ukrajinské sily nie sú na našich mapách nikdy uvedené, pretože by to ukázalo, že neboli rozmiestnené na ruských hraniciach vo februári 2022, ale boli preskupené na juhu krajiny v rámci prípravy na ofenzívu, ktorej počiatočná fáza sa začala. dňa 16. februára. To potvrdzuje, že Rusko len reagovalo na situáciu iniciovanú Západom cez Ukrajinu, ako uvidíme. V súčasnosti sú to práve tieto sily, ktoré sú obkľúčené v kramatorskom kotli a sú metodicky fragmentované a postupne neutralizované ruskou koalíciou.

Nejasnosť o situácii ukrajinských síl na Západe má aj iné dôsledky. Po prvé, zachováva ilúziu možného ukrajinského víťazstva. A tak sa Západ namiesto podpory vyjednávacieho procesu snaží vojnu predĺžiť. To je dôvod, prečo Európska únia a niektoré z jej členských krajín poslali zbrane a povzbudzujú civilné obyvateľstvo a dobrovoľníkov každého druhu, aby išli bojovať, často bez výcviku a bez akejkoľvek skutočnej veliteľskej štruktúry – so smrteľnými následkami.

Vieme, že v konflikte má každá strana tendenciu informovať, aby poskytla priaznivý obraz o svojich činoch. Obraz, ktorý máme o situácii a ukrajinských silách, je však založený výlučne na údajoch poskytnutých Kyjevom. Zakrýva hlboké nedostatky ukrajinského vedenia, hoci bolo vyškolené a odporúčané armádou NATO.

Podľa vojenskej logiky by sa sily chytené v kotli v Kramatorsku stiahli napríklad do línie pri Dnepri, aby sa preskupili a vykonali protiofenzívu. Prezident Zelenskyj im však zakázal stiahnuť sa. Už v rokoch 2014 a 2015 podrobné preskúmanie operácií ukázalo, že Ukrajinci uplatňovali schémy „západného štýlu“, ktoré sa úplne nehodili na okolnosti, a to zoči-voči nápaditejšiemu a flexibilnejšiemu protivníkovi, ktorý mal ľahšie štruktúry vedenia. Dnes je to rovnaký fenomén.

Čiastočný pohľad na bojisko, ktorý nám poskytli naše médiá, nakoniec znemožnil Západu pomáhať ukrajinskému generálnemu štábu robiť správne rozhodnutia. A to viedlo Západ k presvedčeniu, že jasným strategickým cieľom je Kyjev; že „demilitarizácia“ je zameraná na členstvo Ukrajiny v NATO; a že „denacifikácia“ je zameraná na zvrhnutie Zelenského. Túto legendu podporila výzva Vladimira Putina adresovaná ukrajinskej armáde, aby neuposlúchla, čo bolo interpretované (s veľkou fantáziou a zaujatosťou) ako výzva na zvrhnutie vlády. Táto výzva však smerovala k tomu, aby sa ukrajinské sily rozmiestnené na Donbase vzdali bez boja. Západný výklad spôsobil, že ukrajinská vláda nesprávne odhadla ruské ciele a zneužila svoj potenciál vyhrať.

Vojnu so zaujatosťou nevyhráte – prehráte ju. A to sa aj deje. Ruská koalícia teda nebola nikdy „na úteku“ ani „zastavená“ hrdinským odporom – jednoducho nezaútočila tam, kde sa očakávalo. Nechceli sme počúvať, čo nám Vladimír Putin veľmi jasne vysvetlil. Preto sa Západ stal – volens nolens – hlavným architektom ukrajinskej porážky, ktorá sa formuje. Paradoxne je to pravdepodobne kvôli našim samozvaným „odborníkom“ a rekreačným stratégom na našich televízoroch, že Ukrajina je dnes v tejto situácii.ô

Vedenie bitky

„Čo sa týka priebehu operácií, analýzy prezentované v našich médiách pochádzajú najčastejšie od politikov alebo takzvaných vojenských expertov, ktorí šíria ukrajinskú propagandu.

Aby bolo jasné. Vojna, nech už je to čokoľvek, je dráma. Problém je v tom, že naši stratégovia v kravatách sa zjavne snažia situáciu prehnane zdramatizovať, aby  vylúčili akékoľvek dohodnuté riešenie . Tento vývoj však podnecuje niektorých západných vojenských pracovníkov, aby prehovorili a ponúkli jemnejší úsudok. Analytik z Defence Intelligence Agency (DIA), amerického ekvivalentu Direction du Renseignement Militaire (DRM) vo Francúzsku, v  Newsweek preto poznamenal, že „za 24 dní konfliktu Rusko uskutočnilo približne 1 400 útokov a spustilo takmer 1 000 rakiet (pre porovnanie, Spojené štáty uskutočnili viac úderov a odpálili viac rakiet v prvý deň vojny v Iraku v roku 2003).

Kým Západ rád „zmäkčuje“ bojisko intenzívnymi a dlhotrvajúcimi údermi, Rusi pred vyslaním pozemných jednotiek uprednostňujú menej deštruktívny, ale o to náročnejší postup. Na France 5 novinárka Mélanie Tarvantová prezentovala smrť ruských generálov na bojisku ako dôkaz destabilizácie ruskej armády. Ide však o hlboké nepochopenie tradícií a spôsobov fungovania ruskej armády. Zatiaľ čo na Západe majú velitelia tendenciu viesť zozadu, ich ruskí kolegovia majú tendenciu viesť spredu – na Západe hovoria: „Vpred!“ V Rusku sa hovorí: „Nasleduj ma!“ To vysvetľuje vysoké straty vo vyšších stupňoch velenia, ktoré už boli pozorované v Afganistane – ale hovorí to aj o oveľa prísnejšom výbere personálu a personálu ako na Západe.

Okrem toho analytik DIA poznamenal, že „prevažná väčšina náletov je nad bojiskom, pričom ruské lietadlá poskytujú pozemným silám „blízku vzdušnú podporu“. Zvyšok – menej ako 20 percent, podľa amerických expertov – bol zameraný na vojenské letiská, kasárne a podporné sklady. Zdá sa teda, že fráza „nerozlišujúce bombardovanie [ktoré] ničí mestá a zabíja všetkých“, ktorú odzrkadľujú západné médiá, je v rozpore s expertom na spravodajské služby USA, ktorý povedal: „Ak sa len presvedčíme, že Rusko bombarduje bez rozdielu, alebo [že] nedokáže spôsobiť viac škody, pretože jej personál nie je schopný túto úlohu zvládnuť alebo je technicky nešikovný, potom nevidíme skutočný konflikt.“

V skutočnosti sa ruské operácie zásadne líšia od západnej koncepcie toho istého. Posadnutosť Západu neúmrtia vo vlastných silách ich vedie k operáciám, ktoré sú primárne vo forme veľmi smrtiacich leteckých útokov. Pozemné jednotky zasahujú až vtedy, keď je všetko zničené. To je dôvod, prečo v  Afganistane  alebo v  Saheli zabili obyvatelia Západu  viac civilistov  ako teroristi. To je dôvod, prečo západné krajiny angažované v Afganistane, na Blízkom východe a v severnej Afrike už nezverejňujú počet civilných obetí spôsobených ich útokmi. V skutočnosti Európania angažovaní v regiónoch, ktoré len okrajovo ovplyvňujú ich národnú bezpečnosť, ako napríklad Estónci v Saheli, tam chodia len preto, aby si „namočili nohy“.

Na Ukrajine je situácia úplne iná. Stačí sa pozrieť na mapu jazykových zón, aby ste videli, že ruská koalícia pôsobí takmer výlučne v rusky hovoriacej zóne; teda medzi populáciami, ktoré sú jej vo všeobecnosti naklonené. To  vysvetľuje aj vyjadrenia  dôstojníka amerického letectva: „Viem, že správy stále opakujú, že Putin sa zameriava na civilistov, ale neexistujú dôkazy, že by to Rusko robilo úmyselne.

Naopak, z rovnakého dôvodu – ale iným spôsobom – že Ukrajina rozmiestnila svojich ultranacionalistických polovojenských bojovníkov vo veľkých mestách, ako je  Mariupol  alebo  Charkov – bez citových alebo kultúrnych väzieb na miestne obyvateľstvo môžu tieto milície bojovať aj za cenu ťažkých civilných obetí. Zverstvá, ktoré sú v súčasnosti  odhaľované,  zostávajú skryté francúzsky hovoriacimi médiami zo strachu zo straty podpory pre Ukrajinu,  ako poznamenali médiá  blízke republikánom v Spojených štátoch.

Po „ dekapitačných “ úderoch v prvých minútach ofenzívy bolo ruskou operačnou stratégiou obísť mestské centrá a obkľúčiť ukrajinskú armádu, „prilepenú“ silami republík Donbasu. Je dôležité mať na pamäti, že cieľom „dekapitácie“ nie je zničiť generálny štáb alebo vládu (ako to zvyknú chápať naši „experti“), ale rozbiť štruktúry vedenia, aby sa zabránilo koordinovanému manévru síl. Naopak, cieľom je zachovať samotné štruktúry vedenia, aby bolo možné vyjednať východisko z krízy.

25. marca 2022, po zapečatení kotla Kramatorska, ktorý odmietol akúkoľvek možnosť ústupu Ukrajincom, a po dobytí väčšiny miest Charkov a Marioupol, Rusko prakticky splnilo svoje ciele – zostáva len sústrediť svoje úsilie na zníženie vreciek odporu. Na rozdiel od toho, čo tvrdila západná tlač, nejde o preorientovanie alebo zmenu veľkosti jej ofenzívy, ale o metodickú realizáciu cieľov ohlásených 24. februára.

Úloha dobrovoľníkov

Mimoriadne znepokojujúcim aspektom tohto konfliktu je postoj  európskych vlád  , ktoré  umožňujú alebo povzbudzujú  svojich občanov, aby išli bojovať na Ukrajinu. Výzva Volodymyra Zelenského vstúpiť do  Medzinárodnej légie pre územnú obranu Ukrajiny , ktorú nedávno vytvoril, bola európskymi krajinami prijatá s nadšením.

Mnohí z týchto mladých ľudí, povzbudení médiami, ktoré prezentujú rozdrvenú ruskú armádu, odchádzajú a predstavujú si, že idú – doslova – na poľovačku. Akonáhle tam však je, dezilúzia je vysoká. Svedectvá ukazujú, že títo „amatéri“ často končia ako „ potrava pre delá “, bez toho, aby mali skutočný vplyv na výsledok konfliktu. Skúsenosti z nedávnych konfliktov ukazujú, že príchod zahraničných bojovníkov  do konfliktu nič neprináša  , okrem predĺženia jeho  trvania a smrti .

Znepokojenie by mal navyše vzbudiť aj príchod  niekoľkých stoviek islamistických bojovníkov  z oblasti Idlib, oblasti pod kontrolou a ochranou západnej koalície v Sýrii (a tiež oblasti, v ktorej Američania zabili dvoch vodcov Islamského štátu). Vskutku, zbrane, ktoré veľmi liberálne dodávame Ukrajine, sú už čiastočne v rukách zločineckých jednotlivcov a organizácií a už teraz začínajú predstavovať bezpečnostný problém pre orgány v Kyjeve. Nehovoriac o tom, že zbrane, ktoré sú propagované ako účinné proti ruským lietadlám, by v konečnom dôsledku mohli ohroziť naše vojenské a civilné lietadlá.

Dobrovoľník  hrdo prezentovaný  RTBF v správach o 19:30 z 8. marca 2022 bol obdivovateľom „ Corps Franc Wallonie “, belgických dobrovoľníkov, ktorí slúžili Tretej ríši; a ilustruje typ ľudí, ktorých Ukrajina priťahuje. Nakoniec si budeme musieť položiť otázku, kto získal najviac — [v tomto prípade] Belgicko alebo Ukrajina?

Distribúcia zbraní bez rozdielu by mohla z EÚ – volens nolens –  urobiť zástancu extrémizmu  a dokonca aj medzinárodného terorizmu. Výsledok – k biede pridávame biedu, aby sme viac uspokojili  európske elity  ako  samotnú Ukrajinu .

Tri body si zaslúžia byť zdôraznené v závere

1. Západná spravodajská služba, ignorovaná politikmi

Vojenské dokumenty  nájdené v ukrajinskom veliteľstve na juhu krajiny potvrdzujú, že Ukrajina sa pripravovala na útok na Donbas; a že paľba pozorovaná pozorovateľmi OBSE už 16. februára predznamenala bezprostredné prepuknutie o niekoľko dní alebo týždňov.

Tu je pre Západ potrebná istá introspekcia – buď jeho spravodajské služby nevideli, čo sa deje, a preto sú veľmi zlé, alebo sa ich politickí činitelia rozhodli nepočúvať. Vieme, že ruské spravodajské služby majú oveľa lepšie analytické schopnosti ako ich západní náprotivky. Vieme tiež, že americké a nemecké spravodajské služby od konca roku 2021 veľmi dobre rozumeli situácii a vedeli, že Ukrajina sa pripravuje na útok na Donbas.

To nám umožňuje dedukovať, že americkí a európski politickí lídri zámerne tlačili Ukrajinu do konfliktu, o ktorom vopred vedeli, že je stratený – s jediným cieľom zasadiť politický úder Rusku.

Dôvodom, prečo Zelenskyj nerozmiestnil svoje sily k ruským hraniciam a opakovane vyhlásil, že jeho veľký sused naňho nezaútočí, bol pravdepodobne ten, že si myslel, že sa spolieha na západné odstrašenie. Toto  povedal CNN  20. marca – bolo mu jasne povedané, že Ukrajina nebude súčasťou NATO, ale že verejne povedia opak. Ukrajina sa tak stala nástrojom na ovplyvnenie Ruska. Cieľom bolo uzavretie plynovodu North Stream 2,  ktoré 8. februára oznámil Joe Biden počas návštevy Olafa Scholza; a po ktorej nasledovala spŕška sankcií.

2. Rozbitá diplomacia

Je zrejmé, že od konca roku 2021 Západ nevyvinul žiadne úsilie na reaktiváciu minských dohôd, o čom svedčia správy o návštevách a telefonických rozhovoroch, najmä  medzi Emmanuelom Macronom a Vladimirom Putinom . Francúzsko ako garant Minských dohôd a ako stály člen Bezpečnostnej rady OSN však svoje záväzky nerešpektovalo, čo viedlo k situácii, ktorú Ukrajina zažíva dnes. Dokonca existuje pocit, že Západ sa od roku 2014 snaží priliať olej do ohňa.

Uvedenie jadrových síl Vladimíra Putina do pohotovosti 27. februára teda naše médiá a politici prezentovali ako iracionálny čin alebo vydieranie. Zabúda sa len na to, že nasledovala slabo zahalená hrozba, ktorú pred tromi dňami vyslovil Jean-Yves Le Drian, že NATO  môže použiť jadrové zbrane . Je veľmi pravdepodobné, že Putin nebral túto „hrozbu“ vážne, ale chcel prinútiť západné krajiny – a najmä Francúzsko –, aby upustili od používania nadmerného jazyka.

3. Zraniteľnosť Európanov voči manipulácii sa zvyšuje

Dnes naše médiá propagujú dojem, že ruská ofenzíva sa zrútila; že Vladimir Putin je  šialený ,  iracionálny  a preto pripravený urobiť čokoľvek, aby prelomil patovú situáciu, v ktorej sa údajne nachádza. V tomto úplne emotívnom kontexte  bola otázka, ktorú položil  republikánsky senátor Marco Rubio počas vypočutia Victorie Nulandovej pred Kongresom, prinajmenšom čudná: „Ak dôjde na Ukrajine k incidentu alebo útoku s biologickými alebo chemickými zbraňami, existujú nejaké pochybnosti o vašom nevadí, že za tým budú na 100% Rusi?“ Prirodzene, odpovedala, že niet pochýb. Napriek tomu nič nenasvedčuje tomu, že by Rusi používali takéto zbrane. Okrem toho  Rusi dokončili ničenie ich zásoby v roku 2017, zatiaľ čo Američania tie svoje  ešte nezničili .

Možno to nič neznamená. Ale v súčasnej atmosfére sú teraz splnené všetky podmienky na to, aby došlo k incidentu, ktorý by prinútil Západ, aby sa nejakou formou viac zapojil do ukrajinského konfliktu (incident „pod falošnou vlajkou“).

„Jacques Baud je bývalý plukovník generálneho štábu, bývalý člen švajčiarskej strategickej rozviedky, špecialista na východné krajiny. Bol vyškolený v amerických a britských spravodajských službách. Pôsobil ako politický šéf pre mierové operácie OSN. Ako expert OSN na právny štát a bezpečnostné inštitúcie navrhol a viedol prvú multidimenzionálnu spravodajskú jednotku OSN v Sudáne. Pracoval pre Africkú úniu a 5 rokov bol zodpovedný za boj v NATO proti šíreniu ručných zbraní. Tesne po páde ZSSR sa zapájal do diskusií s najvyššími ruskými vojenskými a spravodajskými predstaviteľmi. V rámci NATO sledoval ukrajinskú krízu v roku 2014 a neskôr sa podieľal na programoch pomoci Ukrajine. Je autorom niekoľkých kníh najmä o spravodajstve, vojne a terorizme Le Détournement  vydáva SIGEST,  Gouverner par les fake news ,  L’affaire Navalny . Jeho najnovšia kniha je  Poutine, maître du jeu?  vydal Max Milo.

Tento článok sa objavil s láskavým láskavým dovolením  Centre Français de Recherche sur le Renseignement , Paríž.“

zdroj:

https://labourheartlands.com/jacques-baud-the-military-situation-in-the-ukraine-update/

prekladač:

https://www-starlifegeek-com.translate.goog/jacques-baud?_x_tr_sl=en&_x_tr_tl=sk&_x_tr_hl=sk&_x_tr_pto=sc

Ukážky jeho ďalších prác:

„Proti terorizmu sa musí bojovať, ale bojové a bezstrategické reakcie, ktoré sa často zavádzajú v rozpore s medzinárodným právom, tento problém len zväčšili. Dnešné násilie vyprovokovali západné vlády, ktoré sa usilovali o vonkajšie úspechy, aby kompenzovali svoje vnútorné politické neúspechy, zabudnuté alebo maskované klamstvami. Analytická slabosť, nedostatok predvídania, strategická nehybnosť a absencia reflexie vytvorili „Al-Káidu“ a potom vytvorili Islamský štát. Útoky z januára a novembra 2015 v Paríži a potom z marca 2016 v Bruseli tak boli dôsledkom vražedného avanturizmu, ktorému sa dalo vyhnúť, ktorá začala v Líbyi a vyzbrojila džihádistov, aby zvrhli sýrsku vládu. Boj proti terorizmu si vyžaduje návrat k skrytej tvári konfliktov, aby sme pochopili logiku a stratégiu moderného terorizmu.Kniha bez ústupkov, ktorá odsudzuje isté západné pokrytectvo, dešifruje nedostatky inteligencie a našich rozhodnutí, aby nás povzbudila aby sme sa kritickejšie a informovanejšie pozreli na dôsledky našich vlastných činov. Jacques Baud je plukovníkom generálneho štábu, bývalým analytikom švajčiarskych strategických spravodajských služieb. Je zapojený do mnohých konfliktov s OSN, je autorom mnohých referenčných prác (Encyklopédia spravodajských a tajných služieb, Lavauzelle, 2002; Asymetrická vojna alebo porážka víťazstva, Rocher, 2003; Encyklopédia terorizmu a politického násilia, Lavauzelle, 2009).“

Aféra Navaľného: sprisahanie v službách zahraničnej politiky – eseje – dokumenty (francúzske vydanie) 22. júna 2021

„Bol Navaľnyj úmyselne otrávený? Ospravedlňujú prvky, ktoré máme, sankcie proti Rusku? Je nahrávka s agentom KGB zinscenovaná? Je Navaľnyj skutočne „hlavným protivníkom Vladimíra Putina“? Odráža jeho film o „Putinovom paláci“ realitu?
Táto kniha je prvým vyšetrovaním aféry Navaľnyj. Vychádza z oficiálnych amerických, britských, ruských, francúzskych a nemeckých dokumentov. Tento príbeh, ktorý napísal bývalý agent švajčiarskej tajnej služby, ktorý desať rokov bojoval proti Sovietskemu zväzu, poukazuje na nový spôsob praktizovania zahraničnej politiky: vášnivý, neusporiadaný, bez spätného pohľadu alebo s konštruktívnym zámerom. Okamžité uplatnenie sankcií, zatiaľ čo fakty zostávajú nejasné, zbavuje diplomaciu akéhokoľvek priestoru.
Západná jednota okolo tohto prípadu a cenzúra proti nesúhlasným hlasom odhaľujú znepokojujúci vývoj spoločnosti a jej rastúcu zraniteľnosť voči manipulácii. Realitu si vytvárame z našich predsudkov: to je definícia sprisahania, ktoré sa tak stalo hlavnou zbraňou západných krajín. Robíme to, čo obviňujeme autokratov.“

„Aké sú fakty, ktoré umožňujú potvrdiť, že Islamský štát sa snaží vyvolať vo Francúzsku občiansku vojnu? že sýrsky prezident Bašár al-Asad použil chemické zbrane; že Vladimír Putin sa pokúša destabilizovať naše demokracie; že terorizmus zasiahol Francúzsko nie pre to, čo robí, ale pre to, čím je; že genocída v Darfúre si vyžiadala 400 000 obetí?… Doslova žiadne, ale tieto tvrdenia stačia na vytvorenie zahraničnej politiky západných krajín.

Autor, bývalý agent švajčiarskej strategickej spravodajskej služby, tak rekapituluje hlavné súčasné konflikty, ktoré západné krajiny zvládali falošnými správami za posledných tridsať rokov.“

„Jacques Baud, plukovník, odborník na chemické a jadrové zbrane, vyškolený v boji proti terorizmu a protipartizánskej vojne, navrhol Ženevské medzinárodné centrum pre humanitárne odmínovanie (GICHD) a jeho systém riadenia informácií o akciách proti mínam (IMSMA). V službách OSN bol šéfom doktríny pre mierové operácie v New Yorku a angažoval sa v Afrike. V NATO viedol boj proti šíreniu ručných zbraní. Je autorom niekoľkých kníh o spravodajstve, asymetrickej vojne a terorizme.“

.