malinova

Vysvetlím vám rozdiel východného a západného Slovenska v mojich očiach. Možno to tak nie je, ale ja som to tak vnímala.
Ten môj raj je a bol na západnom Slovensku a preto som ostro vnímala všetky rozdiely, keď sme cestovali z východu na západ. Na východe som nezažila takú zdieľnosť ľudí, ako na západnom Slovensku. Vyzeralo to asi tak, že keby ma hodili do vlaku a neviem, kde sa nachádzam, spoznám to podľa spolucestujúcich. Dnes už asi nie, keď sa viac miešame a ľudia inde žijú, než sa narodili, ale mám dojem, že voľakedy to bol jasnejší rozdiel.
Keď sme sa viezli medzi dedinami po západnom Slovensku už k babičke a zastavil vlak, nastúpili tetky, babky a na východe by bolo vo vlaku ticho. Ľudia sa nepoznajú.
Ale okamžite som vedela, že som na západnom Slovensku, lebo keď nastúpili tetky alebo babky, ani nestihli nastúpiť a už sa nám prihovorili, že ku komuže ideme. Pre nich bolo úplne normálne, že všetkých vo vlaku poznajú a s každým sa rozprávajú. Čiže nastúpiť, zistiť, kto tam sedí a vyprávať sa s bárskym. Takúto zdieľnosť a bezprostrednosť voči úplne cudzím som na východe nezažila. Takže, keď nastúpila nejaká babka a prihovorila sa nám, vždy ma ovial západňársky duch – Už sme v raji!

Raz sa nám stalo, že sme cestovali mama, teta, deti a teta vysvetľovala o členoch vzdialenejšej rodiny, že to je tá, čo si zobrala… mali… bývali… Sedeli sme v otvorenom vlaku, kde neboli kupé. Na to sa z vedľajších sedadiel zdvihli dve mladé študentky so slovami: – Prepáčte, ale počuli sme, o čom sa rozprávate a my sme dcéry toho… my sme vaša rodina. – Nemám pocit, že by sa to na východe mohlo stať, aby ľudia toľko vyprávali. A aj mám o tom jednu teóriu, že to bude tým alebo skôr v minulosti bolo tým, že ľudia z nížin sú temperamentnejší v zdieľnosti. Ľudia z vrchov a lazov sú asi uzatvorenejší.

Pre moju mamu bol rodný kraj nížina, polia, polia, polia slnečníc. Najradšej mala obrazy, ktoré boli na šírku dlhé, lebo znázorňovali nížinu, niekedy len akvarely s čiarou a bodkami domov. Čiara, to je pre mňa rodný kraj, nížina.

Samozrejme, že to malo aj nevýhodu, lebo rovnako, ako sa do vás starali v dobrom, rovnako sa starali aj do čoho ich nič nebolo. Tiež si pamätám, že aj rozdiel medzi ženami som videla. Pokým na východe ženy poslúchali mužov a vedeli porozprávať, ako im muž vytrhol vlasy atď, na západe som videla že ženy vládli mužom. Samé Bičianky, ktoré si nevedeli predstaviť, že by si mužovi nevedela povedať. Vždy som mala pocit, že na západnom Slovensku funguje matriarchát. Gazdiná má za pásom kľúče a o všetkom rozhoduje. Muži mali piknik asi len v krčme, ale také ženy veľmi uznávali, lebo ona už len nadiktovala, čo je potrebné a všetko klapalo. Už vo februári vedeli, kde presne budú v auguste a koľko vajec majú nazbierať. Neopovážil by sa jej to narušiť muž, lebo vedel, že aj oňho bude dobre postarané a žena má spočítané – My u vás tri dni a vy u nás tiež tri dni! Také ženy vedeli ušetriť každý cent. Muž by nemohol mať milenku, lebo veď by mu povedala. Zato na východe, muž zahromžil a zmizol, kde by východňarka vedela, koľko má mileniek. Ešte by mohla byť rada, že jej dal pokoj. Videla som, že na východe rozhodovali muži a tam vládol patriarchát.
Dnes sa miešajú, už to tak výrazné nie je.

V detstve som mala obľúbený tento film, pripomínal mi západoslovenskú dedinu a ostré ženy:

Ale najradšej som mala z neho scénu, Keď si Martin ide po Veronu (23 minúta):

.