malinova

Po tom, čo ma neprijali na divadelnú dramaturgiu na DAMU v Prahe, som si vyberala nadstavbu po gymnáziu s tým, že na ďalší rok sa budem hlásiť na dramaturgiu znova. A ako nadstavbu som si vybrala pôrodná sestra. Tým by sa mi splnil sen byť zdravotnou sestrou v pôrodnici ako bola mamina sestra. No na túto nadstavbu ma neprijali a ešte som sa hlásila do Bratislavy na vychovávateľstvo a tam ma prijali, keďže talentovky som urobila štvrtá. Takže medzi 18-19. rokom som rok študovala v Bratislave.

Internát sme mali v centre Bratislavy na Uršulínskej a bolo nás tam 300 dievčat. Dôležité bolo, že tam s nami boli konzervatoristky a zas cez ich index mohla chodiť do SND zadarmo. Školu sme mali v Dúbravke a tam nás bolo 500 dievčat. Prakticky sme celé dni nevideli žiadnych chlapcov, len v autobuse. Na škole nebol jediný učiteľ, žiadny muž okrem školníka. Keď sa raz za celý rok stalo, že po chodbe v škole prešiel muž, bol z toho rozruch ako v Sexmisii. 

Na internáte boli v starej historickej budove bývalého kláštora s plastickými krížmi na strope, obrovské izby. Také obrovské, že v jednej izbe nás bývalo šestnásť dievčat. Mali sme tam štyri štvorice poschodových kovových postelí ako na vojne. Ja som si vybrala posteľ hore a rovno pri okne. Na stene vedľa okna som mala svoju nástenku, ktorú som mala celú vytapetovanú fotkami mojej kamarátky – sólistky baletu. 

Nemusela som si nikdy značiť domáce úlohy, keď máte pätnásť spolužiačok na izbe. Bolo nám tam veľmi veselo a fungovali sme aj ako kadernícky salón. Keď si každá zmenila farbu vlasov, tak prakticky každý deň niektorú v izbe farbili. Vždy u nás smrdelo ako v kaderníctve.

Jediný problém bol, keď sme mali cvičiť na flaute, lebo darmo sme sa dohodli, ktoré cvičenie ideme fúkať, každá si potrebovala precvičiť iné a tak z našej izby vychádzal len neopísateľný hluk pískania a fúkania.

To vždy vyleteli konzervatoristky, ktorým to trhalo uši a kričali: – Prestaň ty tam na tej fujare!“

Ale zvykli sa nám pomstiť tak, že veľmi skoro ráno nám zahrali na klavíri pred našou izbou a s ohromným búchaním do klávesov svadobný pochod.

Vždy sme mali srandu z toho, že keď sme šli na diskotéku, tak sme na nej chlapcom hovorili: – S touto bývam na izbe. Aj s touto. So všetkými bývam na izbe! – A chlapci nám to neverili, že by nás mohlo byť na jednej izbe šestnásť.

Konečne som si užila súrodencov do vôle. To bolo ako keby som mala pätnásť sestier.

Pamätám si, že raz, keď už sme ležali v pyžamách, niektorá povedala, že o desať minút začína dobrý film v kine. A keďže sme bývali rovno v centre pri kinách, tak sme sa zdvihli a v pyžamách to stihli do kina! Len sme vstali z postele a rovno šli do kina, lebo naše pyžamá vyzerali ako športové úbory. No tieto spolužiačky ma už nepoznali ako tichú, ale naopak ako veľmi zhovorčivú. Asi som po našom divadle dostala odvahu a stala sa zo mňa Erika.

Každý deň som chodila na jahodový koktejl do Kamzíka. Išla som hore na Obchodnú ulicu, dala som si koktejl, išla som späť, znovu som si dala koktejl. Rekord mám šesť za deň.

Ale super najlepšie bolo, že som skoro každý deň chodila do SND na operu alebo balet. A keď bol zahraničný súbor, napríklad balet z Francúzska, bola som na predstaveniach aj päť dní po sebe. Videla som neskutočné množstvo predstavení. Niekedy som chodila už sama, čo nikto také tempo so mnou nevydržal, že sa musia učiť. No ja som sa vždy učila v autobuse do školy. A to mi hovorili, že ty chodíš niekde do knižnice učiť sa, keď máš aj tak jednotky. Ale koľkokrát som sa aj bála vracať sa sama v noci centrom Bratislavy zo SND, pešo, keďže to bolo blízko.

Index z konzervatória neplatil na zahraničné súbory alebo hosťov, ale mala som na to systém ako sa aj tak dostať do divadla zadarmo.

Pred divadlom stáli policajti a nikoho bez lístka nepúšťali. Ale keď som tam zostala len stáť vedľa nich, vždy sa zľutovali a keď začalo predstavenie, pustili ma do divadla zadarmo len na index.

A to som už mala nacvičené ako ďalej postupovať. Vybehla som hore na galériu a prvé dejstvo vždy videla len z galérie.

Ale počas prvého dejstva som pozerala do tmy dole a vypočítala si v ktorom rade vpredu pred pódiom a ktoré sedadlo je neobsadené.

A akonáhle bola prestávka po prvom dejstve, tak som bežala dole na to prázdne miesto a ďalšie dejstvá už videla z najlepších miest.

Mame som každý deň písala, aké predstavenie som videla. Aké boli výkony, ako sa mi to páčilo, ako to bolo nasvietené, lebo nasvietenie v divadle milujem, aké kostýmy atď. Podľa mojich listov domov by ste mohli zostaviť bulletin SND.

Ani raz som nemala čas ísť aj na činohru. Lebo ešte filmový klub som stíhala, kde keď boli Bergmanove filmy, išli aj týždeň každý deň.

Takže len balet a operu. 

Medzitým ma doma nepočkal prvá láska. Vydržal to len do novembra. Potom si našiel iné dievča.

Vyzeral ako anjel, mal anjelskú tvár a dlhé blond kučeravé vlasy. Určite sa páčil mnohým len zjavom. A ja som naňho chcela tak zabudnúť, že som naňho úplne zabudla, keď som si spomínala na lásky. Iste preto, že do tohto som bola zamilovaná. A takí bývajú pochovaní najhlbšie.

Zaleješ betónovú platňu a potom si na ňu sadneš. Ani keď si spomínaš po desiatkach rokoch, tak si nespomenieš.

S prekvapením, ako som mohol zabudnúť a za prvú považovať inú? Tak on bol šťastná láska, splnená, keby som nebola rok v Bratislave!

Takže, ja keď som sa vydávala, už som bola v láske sklamaná. A bol čas vydať sa, vtedy 23 ročné boli staré dievky. Moja priateľka a preto sa nikdy ani nevydala. Prešvihla to, chlapci boli poženení. Pritom najkrajšie dievča podľa môjho syna. Ona sa mu najviac páčila.

Povedala som si, že najlepšie bude zobrať si najlepšieho priateľa, ktorý so mnou vydržal maratón baletu, keď päť hodín za sebou súťažili baletné dvojice. Rozumel mi.

.