malinova

Skvelý americký historik a ľavicový aktivista Howard Zinn napísal krátko pred smrťou útlu knižnú esej Bomba, ktorú považoval za najdôležitejšiu a najosobnejšiu knihu svojho života. Ako vojnový pilot zhadzoval bomby aj nad Slovenskom a priznal sa, že to bolo strašne neosobné. Nič pri tom necítil. Nemal potuchy, kam tie bomby dopadajú, čo sa deje s tými ľuďmi, plnil rozkazy, zlikvidoval cieľ a bol spokojný. Podobné pocity mal aj pri zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki. Američania sa nemali odkiaľ dozvedieť strašné následky tohto činu, ich tlač použitie bômb oslavovala ako koniec vojny. Lenže potom vyšla jedna z najvplyvnejších reportáží v dejinách, kniha Johna Herseyho Hirošima opisujúca hororové následky použitia atómových bômb na ľudí. A Howardom Zinnom to tak otriaslo, že sa stal jedným z najhorlivejších odporcov vojny v Spojených štátoch.

Väčšina ľudí ešte stále vníma zhodenie atómových bômb na Hirošimu (6. augusta) a Nagasaki (9. augusta 1945), ktorých 75. výročie si v týchto dňoch pripomíname, len ako obrovskú tragédiu, ako kontroverzný, ale nevyhnutný čin, ktorý vraj pomohol urýchliť koniec vojny. Historické dokumenty však hovoria jasnou rečou, že je to lož. Japonská vláda bola pripravená kapitulovať už niekoľko mesiacov a jediný dôvod, pre ktorý to prezident Truman nariadil, bola demonštrácia sily a experiment, čo to urobí s ľuďmi. Navyše chcel predbehnúť Sovietov, aby nevstúpili do Japonska. Zničenie Hirošimy a Nagasaki tak nebolo ani tak súčasťou druhej svetovej vojny ako skôr prakticky prvým aktom studenej vojny medzi USA a ZSSR. Je tu však ešte vážnejšia vec.

Väčšina laikov si neuvedomuje, že to, čo spôsobilo všeobecné rozhorčenie z fašizmu, nebolo zaobchádzanie so Židmi, Rómami či homosexuálmi. Bolo to bombardovanie civilného obyvateľstva. Talianske bombardovanie Etiópie, japonské bombardovanie Šanghaja a najmä nemecké bombardovanie španielskej Guerniky vyvolalo také zdesenie, aké je už pre dnešného človeka zvyknutého na každodenné televízne správy len ťažko predstaviteľné. Ľudia nevedeli pochopiť, ako je niekto schopný zhadzovať bomby na iné ľudské bytosti, ako je takéto barbarstvo vôbec možné. Dnes to možné nielen je, ale bombardovanie sa stalo najbežnejšou súčasťou vojny. Aj dnes síce označujeme úmyselný útok na civilistov za terorizmus, ale – len ak sa to týka „našich“. Cudzie obete sme dehumanizovali. Preto Howard Zinn zdôrazňuje, že antihitlerovská koalícia sa dopúšťala podobných zverstiev, aké nás rozhorčovali na nacistoch – stačí spomenúť úplne zbytočné bombardovanie Drážďan (ktoré bravúrne vykreslil Kurt Vonnegut v románe Bitúnok č. 5) či najväčšie konvenčné bombardovanie v dejinách, nálety na Tokio v marci 1945, pri ktorých zahynulo viac ako stotisíc civilistov – počet porovnateľný s usmrtenými atómovou bombou. Z podobnej kategórie je aj bombardovanie Hanoja na Vianoce 1972.

Ak chceme, aby mala naša civilizácia morálnu prevahu, nesmieme takéto zločiny ani pripúšťať, ani tolerovať, ani obhajovať. Dnes sedí v parlamente človek, ktorý považuje zhodenie bômb na Hirošimu a Nagasaki za najväčšie dobrodenie ľudstva. Ten človek s mentalitou fašistu sa volá Peter Osuský. Napriek tomu sa teší úcte médií a vládnej koalície. Obviňujeme Irán či Severnú Kóreu, ale Spojené štáty zostávajú jedinou krajinou v dejinách, ktorá použila jadrové zbrane proti civilistom a ktorá sa vyhrážala inému štátu zrovnaním so zemou. Navyše, atómové zbrane so sebou priniesli nadvládu vojensko-priemyselného komplexu, ktorý má na charakter súčasnej civilizácie fatálne následky. Ideológia, ktorú USA rozvíja po roku 1945, sa podstatne líši od zásad demokracie. Je postavená na jednoliatosti, podozrievaní odlišných, utajovaní, agresivite, vedení vojen, udržiavaní si odstupu a paranoidnom myslení. Na predstave, že iracké alebo afgánske dieťa je menej hodnotné ako americké alebo nemecké.

To najjednoduchšie, čo sme mali dávno urobiť, je podpísať Dohovor OSN o zákaze jadrových zbraní. Už dávnejšie tak učinil Vatikán, mnohé africké či latinskoamerické krajiny, ktoré považujeme za menej vyspelé ako sme my a najnovšie k tomuto kroku pristúpilo Írsko. Slovensko sa k tomuto historickému kroku, za ktorý boli tvorcovia medzinárodnej kampane odmenení Nobelovou cenou mieru, odmietlo pripojiť. Odôvodnilo to škandalózne. Nie vlastným stanoviskom, ale doslovne prebratým (ctrl c – ctrl v) zo stránky ministerstva zahraničných vecí USA. Ale to našich novinárov naháňajúcich plagiáty politikov nezaujíma. Na Svetový deň boja za zákaz jadrových zbraní (6. augusta) vydal Korčokov rezort arogantné stanovisko, že my tento cieľ podporujeme tým, že sme za sprísnenie Zmluvy o nešírení jadrových zbraní. Teda za to, aby si ich mohli ponechať veľmoci na vydieranie a terorizovanie iných.

Je to, samozrejme, hanebná výhovorka amerického vazala neschopného vlastného postoja. Ale mierumilovní ľudia by v tom mali mať jasno. Náš cieľ je dosiahnuť celosvetový zákaz zbraní hromadného ničenia a zároveň aj zákaz používať v konfliktoch bombardovanie civilných cieľov. Nesmieme si osvojiť militantnú mentalitu, že kobercové nálety sú nevyhnutnou stratégiou vojny. Zhadzovanie bômb na civilistov je vynález fašizmu. My sme si ho však osvojili.“