malinova

SME sa zas zaoberá diplomovkami, lebo je veľmi podozrivé, že Matovič veľmi dobre poznal svojho školiteľa a svojho oponenta a možno bol s nimi na dovolenke.

Tak som si spomenula, že moja vedúca diplomovej práce bola na vysokej škole maminou veľmi usilovnou študentkou, asi jej aj bola triedna. Poznala som skoro všetkých učiteľov z odboru psychológia v rôznych mestách už od detstva a potom som sa na VŠ učila zo skrípt, ktoré napísali. Moja mama mala ako najlepšiu priateľku vlastnú učiteľku z VŠ a bolo to tak až do smrti. Aj ďalšie jej priateľky a rodinní priatelia boli prevažne psychológovia, ešte aj môj otec študoval aj psychológiu, hoci pôvodne filozofiu a dejiny, potom sesternice. V detstve som počúvala, aké knihy napísali a čo ich zaujíma, čo riešia v bežnom živote, napríklad prácu s mladými delikventami. Na strednej škole ma zo psychológie zaujímala psychológia umenia, hlavne hrubá kniha od Vygotského, výklady snov v rámci psychoterapie a diplomovky študentov psychológie. Čítala som ich už krásne vytlačené v rôznych obaloch a plné zaujímavých hypotéz, výskumov a štatistík s množstvom obrazového materiálu, na čo mali respondenti odpovedať. Dá sa povedať, že som zo psychológie videla všetko to najzaujímavejšie, prečo študenti idú študovať psychológiu a netušia, že to najzaujímavejšie tvorí len malé percento toho, čo všetko sa budú musieť učiť. Nikdy som preto nemala záujem študovať psychológiu, nemala som o tom ružovú predstavu, ako to budú len tie najzaujímavejšie veci z psychológie pre bežných ľudí.

Len náhodou som sa potom, po rokoch ocitla na VŠ, kde bola súčasťou aj psychológia a to som považovala za najpríjemnejšiu časť štúdia. Ale keďže o mojej mame sa vždy hovorilo, že je veľmi prísna a neodpustí žiadnu lajdáckosť, myslela som si, to bude strašná hanba, keď ja niečo, ako jej dcéra nebudem vedieť a ona sama takých lajdákov zo skúšok vyhadzovala. Študenti si vraj o nej hovorievali, že ani k nej nechoď na skúšku, keď nevieš všetky diela Dostojevského, lebo Dostojevskij bol jej srdcovka. Preto aj mňa doma naháňala s knižkami Dostojevského, ale ani nemusela. Čítala som ho na strednej potajomky cez hodiny, keď som sa v škole nudila. Ale inak, ja som bola lajdáčka a v duši vždy anarchista v nenormálnej spoločnosti, kde ľudia neboli citliví, ako všetci títo psychológovia, ktorí pre mňa predstavovali základnú normu.

A nie preto, že boli psychológovia, ale vsetci boli dušou liberáli, slobodní a vnútorne tvoriví ľudia. To bol základ, nie nejaký cieľ, ja som v liberálnom svete žila, už bol! V akom prostredí vyrastiete, to považujete za normálne a prirodzené. V živote som sa musela naučiť ovládať sa, že tam za plotom je svet, v ktorom žijú ľudia z iných storočí. Tam je vlastne skanzen sveta. Títo ľudia sa nikdy nerozprávali vulgárne a to ani v našej časti nepsychologickej rodiny, takže toto som vnímala, ako keď máte výlet do Kambodže. Až na Pravde si uvedomujem, že to môžu ľudia vnímať ako namyslenosť, že sa vám zdá ako fajnové a namyslené žiť v normálnom svete, kde nehovoriť vulgárne, je ako vlastniť aj splachovacie WC. Ste namyslení, že ho máte, keď ste si len zvykli nechodiť na latrínu? Ale často si prečítate, že závidíte latrínu iným, lebo na latríne sa ľudia najlepšie vynímajú. Často vidím ako latrínu RKC.

Využila som, že sa ako vydatá volám inak a na konkrétnej škole ma už nikto nepozná v dospelosti. Počas piatich rokov som ani raz necekla, kto je moja mama, aby som sa nemusela za seba hanbiť, keď voľačo nebudem vedieť. Chcela som mať tú voľnosť, ktorá je oveľa dôležitejšia, než nejaká možná protekcia, pri ktorej by ste museli zažívať hanbu. Najviac nás učil mamin študent, ktorý tiež bol na VŠ lajdák a raz ma v detstve zbil po zadku, keď som bola na prednáške a mama ma nemala kde dať. Bol odvážny aj v tomto. Nikdy sa to nedozvedel, že ma raz aj učil a to celé roky. Vždy som mala na všetkých skúškach z psychológie jednotky, nebola ani jediná, ktorú by som mala na dvojku. Myslela som si, že to bude ťažšie. Spomínam si, že raz vybehla študentka, že vzdala skúšku, lebo vytiahla práve dve najťažšie otázky a tak to vzdala. Mňa vtedy zaujímalo, či ešte mám šancu na tieto otázky a vrátila ich vyučujúca do otázok. To ma zaujímalo, kde presne ich do kôpky vrátila a odkiaľ mám ťahať, keď ich chcem? Povedala, že obidve dala do prostriedku medzi otázky a preto som ťahala len z prostriedku, pre mňa bol sen vytiahnuť práve tieto pre nich najťažšie. Veď preto som sa ich logicky naučila najlepšie. Skôr by som pohorela na nejakej ľahšej. A podarilo sa mi aspoň jednu z nich nájsť v tom prostriedku, keď som prišla na rad ja.

A hoci som bola na strednej dosť veľký lajdák, na VŠ ma nechceli púšťať pred seba, že vysoko nastavím latku. Darmo som im hovorila, čo ma nenecháte, že som nejaká šprtoška, veď ja som bola na strednej lajdák! Neverili mi to! Normálne mi to neverili, ale hovorila som im pravdu. Moja mama o polovicu zo mňa zošedivela, že sa jej narodilo také dieťa, ktoré nie je bez seba, že sa môže vzdelávať, lebo čo by ona za to bola dala, keby mala také podnetné prostredie a ja snívam o tom, že chcem byť sliepka domáca, nezaujíma ma vzdelanie, nezaujíma ma feminizmus, ale chcem kopec detí, záhradu a sadiť kvety. Ale aj ona mala na strednej z dejepisu štvorku a z geografie dvojku. A učiteľ dejepisu jej vraj povedal, že ak si myslí, že má z matematiky, fyziky jednotky, nech si nemyslí, že len za to musí mať aj z dejepisu a neprejde jej to. Pôvodne potom študovala matematiku, až neskôr psychológiu.

Keď skončili štátnice zo psychológie, povedala predsedajúca nejaký prejav všetkým na záver, otočila sa ku mne a povedala mi: – Ale vy, ako ste boli naučená…! –

Nesmierne som si to vo svojom lajdáckom živote vážila. Za tie hodiny posmechov, keď som na to na strednej kašlala. Aj celú výšku som si urobila len preto, lebo pre moju mamu malo vzdelanie na VŠ takú hodnotu, že snáď ani nie ste človekom, keď sa nevzdelávate. Mala som už po krk týchto ľudí, čo všetko vidia cez VŠ, okrem mojej mamy. Pre ňu to naozaj bola životná vášeň – vzdelávať sa. Chmelár mi pripomína len mojich rodičov a rodinných priateľov. Ona skôr bola v našom živote ten úspešný Voltaire a ja búriaci sa Rousseau, že cit je viac, ľudskosť, čo tam vzdelanie a títo vznešení papagáji? Videla som, koľko je aj medzi týmito vzdelanými ľuďmi falošnosti a zákerností. Na strednej som bola nadšená bláznom Rousseauom, ako ho podal Endore v ich dvojživotopise. Návrat k prírode, k rodine, mojim vzorom boli obyčajné ženičky, ktoré prídu z práce domov, dajú si zásteru a bežia okopávať do záhrady. Vždy som tú našu inteligentnú spoločnosť vnímala, že oni nepracujú, len tárajú. Celé detstvo som počúvala len intelektuálne debaty, rozbory umeleckých diel, ľudských práv a čo vedeli robiť? Obdivovala som moju tetu zdravotnú sestru, že ona vie niečo robiť. Mojim snom bolo byť sestričkou v pôrodnici ako ona. Toto viem a tu pomáham.

Keď skončila obhajoba diplomovky a už bol úplný koniec, šla som s vedúcou mojej diplomovej práce po dlhej chodbe a chcela som jej povedať, čo som nikomu päť rokov nepovedala, kto je moja mama a že je jej žiačka. Povedala som jej: – A mamička vás dáva pozdravovať. –

Povedala len ďakujem, myslela si, že nejaká neznáma žena za pomoc jej dcére.

– Ale moja mama vás pozná. –

– Áno? –

Až tu som povedala jej meno.

Zastala, ako sme šli po tej chodbe, otočila sa na mňa a skríkla mojim krstným menom: – Moja… ! Moja…! –

Prekvapilo ma, že som kedysi bola nejaké jej dievčatko, ja som si ju nepamätala. Ja som si ju ako maminu žiačku nepamätala, psychológovia ma nikdy nezaujímali. A už vôbec nie, že by som bola nejaké jej dievčatko, s ktorým mala nejaký vzťah. Tých študentov bolo veľa.

Ale dôležité bolo, že sa mi môj plán inkognito študentky podaril a mala som aj inkognito zo všetkých skúšok z psychológie jednotky a ešte aj pochvalu od predsedajúcej, ako som bola naučená. Neurobila som mojej mame hanbu. Považujem to za jeden z najväčších úspechov v mojom živote, lebo keby som sa narodila do inej rodiny, iste veľmi zle dopadnem. Dve deti sme zdedili po otcovi dysgrafiu a mali sme s tým veľmi veľké problémy. V tej dobe sa na poruchy v učení nebral žiadny ohľad a mňa zachránila len moja mama. To boli hodiny driny, aby som sa naučila písať a hodiny zvládnuť aj obyčajný vodičák s mojou skríženou lateralitou a orientáciou v priestore. Môj brat s tým zvládol len učňovku, lebo môj otec na to nemal nervy a trpezlivosť. Je to ako vidieť svet inak a je to ako krívajúci stíhať zdravým. Ale iné vnímanie nie je choré. Niečo iné vnímate ako podstatné a hlavné. Všímate si iné veci ako dôležité, viac citové, vzťahové a menej rozumové.

Keď máte barlu, všetci to vedia a neposmievajú sa vám. Ale je v živote veľa postihov, ktoré nevidíte a netušíte, čim všetkým si tí ľudia museli prejsť. Preto som zbožňovala opis Rousseaua, ktorý oproti Voltairovi bojoval s otrasnými podmienkami. A preto dnes mám také neskutočné pochopenie pre deti, ktoré sa iným deťom vraj nevyrovnajú. Zažila som, čo to je ako dieťa, keď máte iné vnímanie a spoločnosť si ide na svoju hemisféru, na svoje dôležité prvky vnímania.

Najviac mi to v detstve pripomínal film Človek obojživelník, kde pre hlavného hrdinu bolo prirodzené dýchať vo vode a nútili ho žiť na vzduchu. Zavreli ho do špinavej kade s mrežami na posmech, že mu chýba voda a tým mu už celkom zničili aj zbytok pľúc. Pritom on sníval o spoločnosti, ktorá by dokázala žiť aj v mori, lebo symbolicky vnímať svet viac inou hemisférou, je ako žiť v lepšom svete. Takto vidíte svet celkom inak a niečo iné je v ňom dôležité. Potom život na suchu považujete za veľmi, veľmi chudobný, ako len betón bez mora. A v tomto svete, takto „morskom“ tie deti „s poruchami“ žijú.

V tej psychológii umenia od Vygotského máte aj to, že nielen skladba slov, ale aj celá skladba deja určuje aj vaše dýchanie. A hlavne tam máte to, že sa dodnes na školách zle vyučujú interpretácie mnohých umeleckých diel a vyučujú ich tak betónovo. Spoločnosť si razí svoju normálnosť a normálnosť svojho videnia a nie je normálna. Je čisto rozumová a veľmi povrchná. A hlavne vytláča všetkých iných, s iným videním, s iným vnímaním, s inými životnými skúsenosťami. Funguje len ako nejaké chudobné pravítko. Citovo najprv zničí ľudí a potom sa vlastným výtvorom čuduje.

.