Tak som sa na túto samotu tešila a cítim sa ako v kostole, keď si pustím tvoje pesničky. Moja duša sa mi stále zdá malá na toľký smútok, čo znie z jednej pesničky. Muži, ktorých som mala najradšej na svete, boli starí muži, určite po päťdesiatke.
Nech si mladí myslia, čo chcú, ale ako mužom hovorí niečo zrelosť pri ženách, tak ja to cítim tak, že muž je zrelý až po päťdesiatke.
To by ste tých mužov museli vidieť ženskými očami, ktorých videniu by tiež nechýbala aspoň minimálna zrelosť, aby ste vedeli o čom hovorím.
Muž musí byť za svojim zenitom, aby zjemnel do takého smútku, aký mladý muž nepozná.
Najradšej na svete mam jedného staršieho muža. Je pre mňa vždy medzistupňom k Bohu, aby som si vedela predstaviť, že život nekončí a vtedy to cítim presne, prečo nie.
A že ho spoznám aj v listoch na stromoch, aj keby sa tisíckrát zmenil, tú vetu – láska buď je alebo nie je a to nám príde na rozum práve vtedy, keď je.
Dnes sa mi mnohí pomiešali. Keď som svojho dedka našla sedieť na zemi vedľa postele. Povedal mi, že sa boji smrti.
A môj svokor je dnes pred smrťou, už len dožíva a ešte stále mu nezošediveli vlasy.
Náhle ho porážka skolila a on behom pol roka je už úplne bezvládny a ma preležaniny.
Ale aj k láske majú najbližšie.
Mladosť proste na zrelosť nemá, možno vo chvíľach veľkého smútku a hlbokého dojatia.
Socha muža by mala vrásky a hlavu vo svojich dlaniach. Nestála by pri ňom žena, stal by už sám, toľko by mal síl. A všetky ženy by boli už len ako z rozprávky o svete.
Poslal mi vtedy svoj preklad Moustakiho z francúzštiny, keďže voľakedy študoval francúzštinu. Je to muž, ktorého možno niektorí budú poznať pod nickom „Viola Vyholená“, čo potom vyšlo aj knižne:
„Vidíš, že som neskúšal básniť, len som trochu dlaňou vyrovnal záhyby prekladu.
A teraz Solitude – Samotu.
Aj tam som uhládzal trošku záhyby a miestami mi tam dokonca skočil aj rým, tak som nepohrdol. Zmysel je presný, len obrazy sa trochu líšia. Myslím, že som tomu príliš neublížil
Odmysli si na tú chvíľu hudbu, to tiež. Čítaj to ako jednolivé vety a len tam , kde sa rýmuje, sa poddaj akože básni.“
Ma solitude
Pour avoir si souvent dormi avec ma solitude
Je m´en suis fait presqu´une amie une douce habitude
Elle ne me quitte pas d´un pas, fidéle comme une ombre
Elle m´a suivi ca et la aux quatres coins du monde
non, je ne suis jamais seul avec ma solitude
Quand elle est au creux de mon lit, elle prend toute la place
et nous passons de longues nuits, tous les deux face a face
Je ne sais vraiment pas jusqu´ou ira cette complice
Faudra-t-il que j´y prenne gout, ou que je réagisse
non, je ne suis jamasi seul avec ma solitude
Par elle j´ai autant apris que j´ai versé de larmes
Si parfois je la répudie jamais elle ne désarme
Et si je préfere l´amour d´une autre courtisane
Elle sera a mon dernier jour, ma derniére compagne
Non, je ne suis jamais seul avec ma solitude
(Georges Moustaki – Ma Solitude)
*********
Moja samota
Tak často večer zaspávam so svojou samotou
až sa mi skoro stala nežnou kamarátkou
na krok ma neopúšťa, verná je ako tieň
na cestách, doma, všade, bez nej sa nepohnem
Nie, nikdy nie som sám, samota býva so mnou stále
V posteli sa mi rozvaľuje a celú si ju zaberá
tak naše dlhé noci plynú, ležíme spolu tvárou v tvár
Fakt neviem, kam až zájde môj komplic samota
Ak niečo nepodniknem, celkom sa na ňu namotám
Nie, nikdy nie som sám, samota býva so mnou stále
Cez ňu som toľké pochopil, že mi až tiekli slzy
vracia sa, keď ju zaženiem, keď som občas tak drzý
Keď práve celkom inú ľúbim, nepovie: to mi vadí
Vie, že ma sama, posledná nakoniec vyprevadí
Nie, nikdy nie som sám, samota je tu so mnou stále
Pre mňa „hymna liberálov“:
Spieva skutočná „Viola Vyholená“:
.
Celá debata | RSS tejto debaty