malinova

Tak sa u nás hovorilo o slušnejších alebo viac utlačených ľuďoch, prečo sa majú ozvať a nespoliehať, že niekto niečo vidí! Povedali mi to veľakrát, pokým som sa to životom naučila lepšie – aj sa niekedy ozvať. Toto je už výsledok, lebo väčšinu života sa mi to mnohokrát zdalo neslušné a čakala som, že snáď si niekto všimne, keď sa mi napríklad deje krivda alebo tak. Alebo že sa nemáme chváliť.

Skôr, než sa pustím do konšpirácie číslo dva, mám čo povedať ku skutočnej ľudskosti. A či by ste rýchlo vedeli povedať – Áno, pomôžem!
Nie, pôjdem a budem podpisovať ľudskosť (čo potom ešte navyše niekto zneužije), ale či by ste tak rovnako rýchlo povedali – Áno, osobne pomôžem!

Nehnevajte sa, ale pozbierať staré veci, čo robí väčšina ľudí, aby sa zbavila starých vecí, to nie je príklad, aby ste sa dávali za vzor ľudskosti, lebo to vás nestojí celkom nič. Presne tak, ako len ten podpis.
Iste si videli to video, kde sa pýtali ľudí na ulici v Nemecku, či by pomohli migrantom a každý tam na kameru tvrdil, že by pomohol a keď mu vzápätí ukázali konkrétneho migranta, tento potrebuje pomoc, tak sa začali vyhovárať, že teraz konkrétne pomôcť nemôžu. Takže, takto je to s tým – Okamžite povedz, či by si pomohol! Nemáš čas premýšľať, povedz, či pomôžeš!
A presne tak je to s každou pomocou. Že keď človek reálne rozmýšľa v reálnej situácii, tak si v prvom rade povie, či na to má možnosti, o akú dlhú dobu ide, ako to zabezpečí, ako to asi zrealizuje, zaoberá sa reálnymi možnosťami a dopadmi, nerieši ľudskosť, ale účinnosť pomoci – aké mám na to prostriedky, či ich mám, ako to zrealizujem a keď si povie – Je to reálne, pomôžem, potom vie niečo o nejakej pomoci. A takto potom uvažuje aj pri inej pomoci.

Tým vôbec nie je povedané, že nepomôže, lebo existuje aj ďalšie video, ktoré nakrúcali skrytou kamerou v Česku, kde párik mladých moslimov (žena v šatke), zastavovali na ulici tých českých „fašistov“, čo vraj nechcú žiadnych migrantov, že potrebujú pomoc a ubytovanie – Nemáme sa kde podieť, pomôžete nám?
Pôvodne si asi mysleli, že natočia to, ako im ľudia nebudú chcieť pomôcť, lebo ich samotných prekvapilo, že väčšina ľudí sa začala zaoberať tým, ako by im mohli pomôcť a keď ich nemohli zobrať domov, dávali im aspoň peniaze a to aj 500 českých korún. Našiel sa aj človek, čo im povedal – Tuto ma počkajte, ja sa určite vrátim, musím niečo vybaviť a zistím, či vás môžu ubytovať. Tu ma čakajte.

Mne samej sa už tiež stala v živote taká situácia, keď mi telefonovali ženy zo zrušeného krízového centra, že sú na železničnej stanici aj s deťmi a vrecami a nemajú kde ísť, či nemôžu ísť ku mne. A bolo ich aj s dospievajúcimi deťmi spolu deväť, sedem detí a dve matky. Povedala mi tá žena do telefónu, že to musia vedieť okamžite, či môžu ísť ku mne, lebo inak budú musieť rozmýšľať, kde inde ísť a preto mi zavolajú o päť minút znovu a ja sa mám za tých päť minút rozhodnúť, či môžu ísť ku mne aj so všetkými vecami a deťmi, či môžu ku mne pricestovať. To je situácia, či okamžite pomôžete, keď na rozmýšľanie máte päť minút a o chviľu budú volať, ako som sa rozhodla.

V tom čase sme žili v rokoch veľkej núdze, keď sme sa sami vrátili z krízového centra dva mesiace predtým a ja sama som ešte nemala prácu, lebo bolo leto, len brigádu. Žili sme len zo sociálky a nemala som dostatok na prežitie ani ja sama s deťmi. Ale ja som mala aspoň strechu nad hlavou, čo ony nemali a pochopenie pre také situácie.

Nie, nedávam sa za vzor ľudskosti, ako je to teraz módne, že som sa za tých päť minút rozhodla, že ich k sebe zoberiem a svojej mame a deťom to len oznámila, že odteraz nás bude v dome štrnásť a ako to konkrétne urobíme a ako budeme spať na piatich posteliach a dvoch gaučoch. Tri postele sme dali spolu a tam spali deti ako voľakedy. Ešte stále nespali ako voľakedy (keď mala päť detí moja babička), keď na posteliach spali aj krížom, aby sa pomestili. To, keď zažijete, začnete o takej pomoci rozmýšľať celkom reálne, že aj keď si myslíte, ako to zvládnete, vždy sa udeje aj niečo s čím už nepočítate. A tak sa to udeje aj v celonárodnej pomoci! Vždy prídu aj problémy, ktoré nečakáte.

Ja som napríklad riešila problém, že nám zlyhala kanalizácia pred víkendom a to je katastrofa, keď je 14 ľudí v dome a nemôžete tri dni používať WC, lebo neviete zohnať fekálny voz. Napokon sme prišli na to, že sa upchala pod náporom pracích práškov a manžel mojej priateľky bol ochotný vliezť do žumpy a preraziť to hrubým káblom. Preto si viem predstaviť, že pomoc akéhokoľvek kalibru prebieha presne takto, že aj vo väčšom meradle nastanú aj nepredpokladané problémy a situácie, ktoré potom musíte riešiť a celé to nie je len o ľudskosti, ale o účinných zákrokoch, čo asi najviac pomôže, reálne pomôže.

Taktiež sme nepredpokladali, že nás bude štrnásť až tri mesiace, že si nebudú vedieť zohnať ubytovanie, tým pádom ani prácu, že dolámu jednu posteľ, že príde nedoplatok za elektrinu, ktorý mi nebudú vedieť splatiť, že nás to dostane do ešte väčšej núdze. A to si napokon aj ubytovanie a prácu zohnali aspoň po tých troch mesiacoch a mali reálne možnosti uchytiť sa a samostatne prežiť. Keď si to predstavím vo väčšom, toto isté sa zopakuje len vo väčšom – posúdenie reálnych možností, nepredvídané situácie a problémy, už uvažujete veľmi reálne a prakticky, čo sa dá a čo nedá. A hlavne, či poskytujete fakt účinnú pomoc.

Celé to spomínam preto, že som zostala šokovaná, že ľudia, ktorí vedeli, že pomohla som takto bezdomovcom, aj tak sa odo mňa dištancovali, ako od fašistu, aby aj oni spolu so mnou neboli označení, že sú tiež fašisti, keď nesúhlasia s kvótami alebo nepodpíšu výzvu k ľudskosti a písali mi o morálke, že prečo ja nechcem pomôcť ako oni? Zrazu bolo pomocou nie to, či ste pomohli bezdomovcom alebo niečo reálne spravili pre pomoc iným, ale či podpíšete výzvu k ľudskosti a budete vyznávať túto propagandu.

Chápete? Mne nezastáva rozum nad tým, prečo si ľudia do bytu nezoberú bezdomovcov. Do bytu sa vám možno ani dvaja navyše nezmestia a nikomu nevyčítam, že sa s ľuďmi v kríze nepodelí o svoju posteľ, ale že tí ľudia, čo často majú aj domy, a to by sa už podeliť fakt mohli, keď to hlásajú iným, sú schopní za väčšiu ľudskosť považovať nejaký podpis, výzvu, len nič nestojace dojatie alebo nejakú značku na facebooku. A že mne ešte písali, že neviem, čo je to pomoc. Je to presne také isté, ako keď nejaké slečny, čo ešte neporodili a nevychovali ani jedno dieťa, sú dávané za vzor mnohodetným matkám pre nejaké slohy, ako ony by si nechali aj päť detí, hoci niektoré by mali aj postihnuté. Takto sa len frázy, len slová, slohy a články stali viac, než reálny život a reálna námaha so skúsenosťami, ktoré si len teoretici o niečom predstaviť nevedia.

Nikdy mi nenapadlo, že by som sa mala dávať za vzor ľudskosti, keď ja viem, že existuje x ľudí, čo nepomohli len raz a len v nejakom období (lebo mala som u seba potom aj iné ženy, len na kratšie), čo takto pomáhajú celé roky, že poskytujú svoje čísla na ubytovanie takých matiek s deťmi, čo sú v núdzi. Ako by som mohla byť taká drzá, prirovnať sa k nim, keď ja svoje číslo na toto neposkytujem a odkedy nemám dom, nemám záujem takto pomáhať a nemám záujem adoptovať si žiadne dieťa, hoci iste, toto by mohol zvládnuť každý. Oni sú vzorom ľudskosti, čo to robia a čo to robia stále a celé roky. A nikde sa o nich ani nepíše a nikoho to ani nezaujíma. Pod diskusiami o bezdomovcoch vždy boli a sú a budú komentáre nula a nezáujem alebo naopak ešte predsudky, že všetci sú to opilci. Vedeli ste, že máme 200 detí bezdomovcov? Písal o tom Denník N, ale nevidím a nikdy som nevidela, že by to liberálov zaujímalo, lebo to už nie je také exotické.

Ale nikdy som si nemyslela, že sa môže stať, že ľudia, čo sa nikdy nedelili o svoju posteľ s nejakým človekom v núdzi, mi budú robiť prednášky o mojej morálke, že ju nemám ako oni, keď niečo len nepodpíšem alebo neschválim. Áno, ich to stálo presne len ten podpis alebo reči alebo len písomné dojatie, módne mólo a viac nič. Naopak, možno ešte kariérne priživenie sa na tom pre túto a takúto spoločnosť.

A mohla som im aj napísať, že ja som už pomohla takému počtu ľudí a ty koľkým, že ma poučuješ o ľudskosti, predstavte si, že moju pomoc zhodili tým, že to boli naši občania a preto som rasista, keď ide o migrantov a rovnako mám pomôcť bez diskusie aj mladým mužom.

Najprv mi pod článkami, o pomoci matkám v núdzi, vypisovali, že žena nemá mať deti, keď sa o ne nevie postarať, aby mi potom písali, že tie matky s deťmi majú pomáhať a cítiť zodpovednosť za mladých mužov bez detí. Keď som ja bola v núdzi, vraj to bola moja vec a do mojich detí nikoho nič nie je, či prežijú, to je moja vec, ale ja som morálne zodpovedná za mladých mužov, čo ani deti nemajú, či budú mať čo jesť, ako keby to boli nejaké malé deti – dospelí muži.

To si budem do smrti pamätať, práve preto, že som videla chudobu a za čo všetko boli tie deti vďačné, ako sa mladí muži migranti pohoršovali nad tým, za čo matky v núdzi ďakovali – staré oblečenie, nové ani z číňaku nedostali, také si potom kupovali, keď už sa mali dobre. Nikto im nedával jesť zadarmo, keď nemali, tak hladovali, nemali žiadne mäso, žiadne croissanty, ktoré vraj už liezli dole krkom migrantom (to písalo SME!), nikto im nevaril, neupratoval, museli si požičať a roky to splácať.

Čo by povedal migrant na mieste našej matky? Že všetku pomoc musí splatiť a umývať tam záchody a upratovať po sebe a zmiznúť odtiaľ do roka?

Verím tomu, že v Afrike je chudoba, ale tu prúdia nie tí najchudobnejší. Tí najchudobnejší tam zostanú bez akejkoľvek pomoci a bohatší si zaplatia pašerákov.

Taktiež sa matky v núdzi nikdy nebúrili, že čakajú v krízových centrách celé mesiace, pretože boli šťastné za strechu nad hlavou a že ich už nikto neprenasleduje. Ešte sa triasli, že po roku strácajú nárok na pomoc a nikoho nezaujíma, kde budú bývať a z čoho budú žiť.

Rozhodne sa necítim morálne zodpovedná za akýchkoľvek mladých mužov, čo budú jesť a kde budú bývať, či niekde musia trčať mesiace ako vďačné ženy, a či si budú musieť obliecť to, čo ja bežne nosím a ich to uráža, hoci to dostanú zadarmo. Nehovoriac o tom, že aj od žien, ktoré za rovnaké ľudské bytosti nepovažujú.

Rozhodne ženy, ako pre nich podľudia, za nich zodpovedné nie sú, ale za deti, nie za dospelých mužov. Dospelého som nikdy nemala záujem adoptovať ako malé dieťa. A dieťaťu by som bola matka a nie podčlovek. Také nároky môžte mať na psa, aby vás živil. Čo je toto za logika, že máte byť zodpovedný za niekoho, kto vás považuje za menejcennú ľudskú bytosť?

A aby ste si vedeli predstaviť porovnanie migrantov a matiek z krízového centra, tak si predstavte, že by takto po sebe hádzali nábytok, ako vďačnosť, že ste im otvorili krízové centrum a odmietli by vystúpiť z autobusu, že keď to nie je v Bratislave alebo v Košiciach, tak ony v zapadákove nebudú bývať a chcú byť ubytované v Bratislave! Ešte by to aj malo väčšiu logiku, lebo skôr sa zamestnajú tam, než v nejakom zapadákove a z čoho majú aj s deťmi žiť, keď im tam nikto, ani ich deťom stravu zadarmo nedá (ani neuvarí)?

„V horúcom počasí sa pokúšajú štátni úradníci presvedčiť imigrantov, aby ostali v súkromnom penzióne (farme), ktorú vybrala prefektúra. Väčšina imigrantov sa rozhodol nevystúpiť z dvoch autobusov a žiadajú, aby ich umiestnili bližšie k mestu.

„Neuvedomujú si,“ – povedal hovorca polície, Paolo Meloni – „že tu by to mohlo byť lepšie, než miesto, kde boli predtým.“ Štyridsať z nich nakoniec kvôli hladu a teplu vystúpilo z autobus u, teraz bude treba presvedčiť ostatných.“

Migranti boli prevezení cez noc z hotela v Palmadule, predmestí hlavného mesta, ale akonáhle sa dostali do cieľa a zistil, že prišli do otvorenej krajine, začala vzbura.

V dvojpodlažnej farme, s deviatimi kúpeľňami a vo večerných hodinách – to bolo sľúbené pre imigrantov – bude umiestnená kuchyňa, ktorá budú k dispozícii pre imigrantov, s nainštalovaným televíznym a internetové pripojením. Je otázne, či sa ich podarí presvedčiť aby nakoniec prijali, to čo teraz odmietajú.“

http://www.lanuovasardegna.it/sassari/cronaca/2015/06/09/news/sassari-i-migranti-asserragliati-sui-pullman-a-palmadula-1.11584054?refresh_ce

Predstavte si, že by riaditeľ krízového centra musel ísť presviedčať ženy, aby vystúpili z autobusu, lebo ich nemôžu ubytovať v Bratislave a musel by ich presviedčať a bol by šťastný, keby ich presvedčil, aby zostali v krízovom centre mimo väčšieho mesta. A ešte by ich z toho autobusu vyhnal hlad, čo im iní zadarmo navarili!

Ja sa pýtam. To vážne aj vy, ženy – matky vidíte takto menejcenne, že pri ženách samozrejme očakávate skromnosť a pri mužoch je to už nejaký iný prípad?

To bude asi tou chybou, že ma vychovali liberálni rodičia a ja stále preto vnímam ľudí rovnako, že sú všetci hodnotou rovnakí a nenapadne mi ten rozdiel, že o mužov je potrebné sa postarať inak. Že aj keď nemajú deti, sú ako deti sami a máte sa o nich postarať. V čom sú tie matky s deťmi v núdzi iné? Prečo to nevidíme rovnako?

.