malinova

Už celé roky som svedkom neporaziteľnosti Smeru. Liberáli mohli písať čo chceli, stále bol neporaziteľný a všetky útoky ignoroval. Ale v diskusii Pellegriniho a Čaputovej som prvýkrát videla Smer na kolenách. Čaputová vedľa neho sedela a keď hovoril, pozerala sa len pred seba, ako keby vedľa nej sedel Kotleba alebo nejaký špinavec s ktorým nechce mať nič a vyjadruje to takto pre divákov.

V normálnej situácii by sa naňho pozerala, keď je v diskusii spolu s ním a navyše, keď sa tak veľmi snaží byť ústretový. No ona neverbálne veľmi dávala najavo až hnus voči Smeru a „teraz si môžte hovoriť, čo chcete“!

Nebýva to v diskusiách zvykom, aby sme videli tak neverbálne odmietavý postoj, na ktorý politický oponent nereaguje rovnako odmietavo, ale ponížene sa doprosuje a sústavne je na tieto signály len ústretový, spína ruky, sľubuje, zaručuje, uchádza sa, veľmi mu záleží… ako keby to zjavne opovrhnutie nevidel.

Preto prvýkrát som videla Smer na kolenách, lebo môžte si aj kľaknúť a vaša ponížená úslužnosť nemusí tak vyniknúť.

Vlastne za všetkých smerákov prosil – Budeme dobrí, budeme spolupracovať, budeme veľmi seriózni, môžem vám zaručiť, za seba poviem, tak veľmi sa snažím, tak veľmi si uvedomujem…

Prvýkrát som mala pocit, vidíš porážku Smeru stelesnenú v tejto situácii, keď ona na túto situáciu ani hlavu neotočí a kľudne ho nechá takto sa poslušne ponížene strápňovať.

Všetci vieme, že takto by nereagoval Fico, takto by nereagoval Blaha, čo je pre ňu len nejaký poslanec bez mena, ktoré sa dohodli, že sa neopakuje a nevyslovuje. Takto ponížene, ako slepí k opovrhnutiu sa správajú rozumní. To je tá diplomacia – chceme prežiť, s VAMI prežiť.

Pomyslela som si, že teraz asi Pellegrini by bol radšej poslancom Progresívneho Slovenska a znova tej strany, ktorej sa darí. Smer takto skončil a on to svojou rozumnosťou takto ukázal, ako sa teraz musí rozumne ponižovať za všetkých členov.

Vždy som Smeru želala koniec, ale nemyslela som si, že to takto uvidím. To si nevedeli predstaviť ani liberáli, čo im celé roky šli po krku. Teraz, ak boli vnímaví, to mali zosobnené v tejto scéne, kde Smer neznamená niekto odporujúci, ale slušne ponížene prosiaci o spoluprácu a prežitie. Poznáme to z filmov, keď príde ten okamih, že ponížene na kolenách prosí, lebo už je koniec…

Nie čudo, že bol potom Blaha taký nahnevaný. Doteraz sa len smial, ale teraz bol skutočne prvýkrát nahnevaný a môžno nie za seba, ale za tú ponižujúcu situáciu za celý Smer, keď to videl.

On by odolával, on by nesúhlasil, on by sa bránil, útočil, vysmial by sa jej aj na kolenách, či už by pravdu mal alebo nemal, ale neprosil by takto ponížene – Nechajte ma politicky žiť, ja vám ešte môžem pomôcť a poslúžiť, ja budem spolupracovať, za všetkých sľubujem… Blaha by sa nechal hoci aj (politicky) odstreliť, presne ako Fico.

A potom sú politické analýzy – Mali si skôr kľaknúť, mali si hneď kľaknúť, mali hneď… vtedy alebo vtedy…

https://www.youtube.com/watch?v=QqDZnI_S6Dc&fbclid=IwAR3V1xiTtLLqX_rhy_-ZdA3HSKt8xw0OaMZa1jZ7RhOGsmP7uV8mvPCmuIo&app=desktop

Nechajte ho teda ísť a žiť, rozhodla liberálna kráľovná, ktorá tú scénu pre liberálov a keby to bol film, zvládla na jednotku! V tom neotočení hlavy a neverbálnom opovrhnutí bolo desať rokov zúfalstva liberálov, že ten Smer nikdy neskončí! Rozprávala s ním ako s muchou, ktorú nechá lietať a nemusí vytiahnuť žiadnu zbraň, ani plácačku na roj komárov, ktorý ich bude sprevádzať.

Film pokračoval. Strih, Blaha píše:

„No dobre, dobre, priatelia, zábava je to síce veľká, ale do smiechu mi dnes pri pozeraní Markízy veru nebolo…

 ja ešte stále od politiky očakávam hodnotový konflikt, vy nie?“

Čo by dali za toto liberáli, čo im poskytol Pellegrini. Aj Blahu na tácke zasypaného prachom Smeru, ktorý už bude spolupracovať! Blaha musel v duši kvíliť pozerajúc na bielu zástavu Smeru.

Keby tam bol on, on by sa kopal do posledného dychu – akože sa smeje a nie s jamkami na lícach, aký je vlastne neškodný.

„Tak sa tu netvárme, akí sme všetci najväčší kamaráti. No nie sme.“

Napísal to pekne, že on by padol postojačky do prachu a nekymácal by sa na kolenách, ale tvoji to vzdali, konečne sú diplomatickí podľa analýz.

„Nie je rok 1952 a ja nemám v úmysle predstierať, že existuje len jedna pravda a jedna ideológia.“

Oni to už nepredstierajú, pre nich už existuje len jedna pravda a jedna ideológia.

„VAŠI PORADCOVIA SÚ VOJNOVÍ ŠTVÁČI, MRS. ČAPUTOVÁ!“

To ani liberálov, ani smerákov nezaujíma, na sude pušného prachu bude ešte tlačenica s Osuským. A keď Čaputová znova zopakovala, že nemá prečo súhlasiť s prítomnosťou cudzích vojsk, možno tá cena prežitia Smeru je taká, že zodpovední a na vine za to budú oni.

Doslova tak, že niekto to politicky na seba vezme, že zahrá pre verejnosť toho zlého.

„Takže takto, milá pani.

Odmietam neoliberálnu agendu Progresívneho Slovenska.

Nechcem, aby si ľudia začali pliesť Smer a Progresívne Slovensko. Nechcem, aby sme miatli ľudí. Nechcem, aby sa z diskusie vytratili hodnotový konflikt a alternatívy.“

Rozdiel medzi životom a filmom je taký, že to, čo by sa nám páčilo vo filme, považujeme v živote za sprostosť a nediplomatické. Alebo sa z toho smejeme, že je to populistické.

V živote sa postupne naučíme, že prežije ten, kto prosí a kto sa podriadi, lebo žiadnych divákov nemáme, čo by to ocenili alebo chápali, keby sme boli iní. A takto postupne časom nemáme ako diváka už ani sami seba – Veď napokon to nikto nevidí.

.