malinova

Toto je obraz toho, akí sú ľudia a prečo by sme ich nemali brať vážne, keď sa hnevajú (ani toho Havrana, aby ste sa urážali). Každý z nich vie povedať aj trefnú kritiku, ktorú povie PRÁVE PRETO, keď nezaznela a o to viac, keď nezaznela. Tak sa potom stáva, že v sebe vidíme len kritikov, len ľudí bez citu. Ale presne toto je obraz našich ľudí, ako ich zachytila aj Timrava, že napokon sú spravodliví, lebo čo je raz pravda, to sa naveky odškriepiť nedá, ako by povedala Timrava.

Toto je obraz slovenskej pohostinnosti a chápavosti. Keď uvidia, že sa im o migrantoch hovorí pravda, presne takí budú, ako to ukázala aj skrytá kamera v Česku, lebo ani Česi nie sú iní. Proti klamstvám sa búria, ale keď prišlo na lámanie chleba a v uliciach ich filmovali, ako zareagujú na dvojicu, párik migrantov, či im pomôžu, ocitla sa im v ruke aj tisícka. Veď presne preto ľudí aj citovo vydierajú, inak by to predsa bolo zbytočné a nerobilo by sa to. 

Práve citové vydieranie v politike svedčí o tom, že to na ľudí funguje a nie nefunguje. Svedčí to práve o tom, že ľudia uprostred hádok menia svoje názory podľa toho, ČO VIDIA. Sú schopní úplne otočiť svoje názory, keď kritika dosiahne bod v ktorom ich nová pravda dokáže s rovnakou rýchlosťou aj dojať.

Keby videli, že sa o migrantoch neklame, že sa situácia v Afrike naozaj rieši, okamžite by zas platila veta, že chudobných ľudí sa všade veľa zmestí. Presne preto máme dokonca až slniečkárov, čo sa zabúdajú pýtať, keď uvidia niekoho bez topánok. Európu je z čoho vydierať, bežných ľudí, práve pre ich city. 

A vidia tento obraz?

Timrava pre Michala Havrana:

„Celá dedina bola pobúrená…

„Dáva sa na známosť, po prvé: že dovedú k nám ženu, vdovicu po Janovi Skúpoje, čo zomrel v Sobote. Tú bude povinný, ako príbuznú našej dediny, jeden každý chovať po dni…

Všetky gazdiné odbehli od pece – totiž frúštik varili – a vybehli pred dom, každá kričiac svoje. Zvesť, že príde žena do dediny a ony majú ju chovať, pobúrila ich nesmierne. Sliny im fŕkali na všetky strany, keď kričali, rukami rozhadzovali a hlavami triasli vo veľkom horlení. Poniektorá i päť slov naraz vypovedala a strach bol ich počúvať i súkromnému človeku…

„Taký richtár nám netreba, čo také dá bubnovať, kdeže by toó!“ kričali tie oddola, a odhora volali takto:

„Nech si ju sám chová, ešte cudziu osobu. My máme čo opatrovať, dedinské siroty, ehe, po kraviarke štyri ostali, tie šatiť, tie, no tam kadejakú, zo sveta zbehlú, ni zdejšiu ženu! Ale richtár, čo mu páni povedia, hneď vykoná…“ i tvrdili tajne, že ona žena musí byť richtárovi „blízo srdca“, hoci i vedeli dobre, že ju nikdy nevidel.

„Ja ju metlou vybijem!“ vyhráža sa…

„Psov zahuckať do nej, psov!“…

„Nehodno byť richtárom v tejto dedine, ani nebudem viac,“ i zabožil sa, „nebudem… nech skúsi aj druhý, čo je to… Som ja vina?“…

„To už nie je s kostolným riadom chovať cudziu osobu, a začo?“

„Muž jej pochodil z tejto dediny, nuž zato… viete, že každá dedina je povinná svojich žobrákov chovať.“

„a či je to náš žobrák?“ zahorlí kasír, „nikdy tu nebola.“

„A ešte aj šatiť, aj zaobúvať ju musíme,“ pokračuje richtár, nevšímajúc si slov kasíra, „a zajtra poslať po ňu koč, tak prišlo v písme…“

Všetci zhrozili sa…

„Ej, ja ver nepôjdem!“…

„Veď je tak, aj druhí to povedia!“…

„Čo si ja počnem?“…

žeby sme šli požalovať pánu farárovi, nech zastanú sa nás, nech pošlú písmo do stolice, žeby mali páni rozum… kde dosiaľ žila, nech je tam…

„Aj ja som na to hútal, ale tí nebudú písať.“

„Nič o nás nestoja“, žalovali sa druhí, „lebo ak by chceli, mohli by toto od nás odvaliť…

Richtár, ktorý od čerešňovičky dostal naveky mäkké srdce, pustil sa do plaču. „Nebudem richtárom,“ vraví a vždy čikútka, „nie, radšej sa dám obesiť…

… Však to on nedopustí, čo ho to stovku bude stáť, čo o voly príde…

„Nebudeme my žiadne prosby písať, ani notárovi, ani slúžnemu, ani žiadnemu čertovi, ale pôjdeme rovno pred cisára.“…

„Domov bludár!“ zaznel v tú chvíľu hlas od okna. Kasír trhol sa a vidiac svoju ženu, hneď zabudol, čo rozprával…

„Bodaj ťa … ešte jeho ženu chovať … jeho ženu! Nie dosť, že sa mi jeho verenica dostala na väzy, ešte aj táto! … Ale ja! … nie ver, čo hladom zahynie!“…

… „A ja ešte mám chovať jeho ženu,“ napadlo mu opäť, i túto odoperiem, nech ide svetom … Nedám nič … čo kožu zo mňa budú drať!“ I búšil sa srdnato do pŕs a pohnutý vnútorným rozbúrením preskočil sklad a zabagajúc sa v záhrade, trepol temenom do jablone…

„Čo?“ vraví, „hádam aj viete … Tú príbuznú sme došikovali dneská. Bol som aj v meste, mal som trocha syra … že je tam dnu drahšie … Hneď som jej tam kúpil aj obuv … topánky, čo vojaci odhodili, nech nechodí bosá.“…

„Tak ste prišli, žeby som ju nachovala?“ ohlási sa prudko žena od pece.

„Že ste vy na kraji radu,“ mieni richtár zdĺhavým hlasom, nevšímajúc si jej krik, „tak od vás začneme, potom bude radom chodiť!“

„Sem darmo príde!“ kričí Adamova žena s nekrotenou rozbúrenosťou, „ja ju opatrím, ak mi príde do domu!“…

„Ver je to stará, ale si môže požiť ešte.“

„To je zaostalosť po ňom,“ žartuje richtár, „zaveľa nám bude dedinu vyjedať … najlepšie – na mne sa ženy aj smiali – by ju bolo otráviť, keby ju dakto chcel. Ja nie. Božeuchovaj, taký hriech si vziať na svedomie. Ja mám plané srdce na také. Čo by druhí …“

„Druhý môže si brať na svedomie?“

Adam vyhrážal sa, že ak dá tej žene čo len chleba ako za necht, zabije ju. Ich vadu prerušilo zúrivé štekanie psa na dvore. S hriechom vyšiel Adam, tušiac, že to príbuzná, a žena s podopretými boky pri peci zhŕňala v mysli slová, ktorými zaplaví prichodziu. Keď začervenala sa obnosená gamaša vojenská na prahu, hneď otvárala plné ústa. No slová ostali jej v hrdle…

Do izby prišla starena, redikala sa krivá o dvoch paliciach a bola ožlknutá v tvári ako kvet púpavy. Stenajúc dvíhala od zohnutých pliec hlavu, šeptom sa klaňajúc, a oprela sa pri dverách o stenu, čakajúc, kým ju dnu zavolajú.

„Ach,“ stene a staré oči jej zavlhnú, „ťažšie mne bude váš chlieb jesť, ako vám mne ho dávať.“

Žena Adamova sklopila oči a zmenila sa v tvári. Červenosť zlosti zmizla pomaly a líca obledúvali jej v ľútosti.

„Prejdite bližšie,“ vraví a hlas sa jej moce od citu, „a sadnite si“. I zoberie sa do komory, že jej donesie teplý poddymník, a že sa jej to videlo málo, odkrojila krajec sladkého syra. V pitvore stretla muža, idúceho von z izby. Rýchlo preložila syr pod poddymník, aby nevidel, a chcela prejsť.

„Čo jej dáš?“ spytuje sa on ticho, aby to cez otvorené dvere nepočula príbuzná, a zastaví ženu.

„Nuž čože,“ vraví tá nerozhodne a klopí zrak pred ním, „nemôžem ju pustiť tak, veď je to žobrák …“

„No veď …“ na to Adam bez hnevu a zavesluje nohou v odchode, „ja len či jej to nie je priplané … daj jej aj niečo iného.“

Ale Havran si myslí, že pozná Slovákov lepšie, než Timrava a pre migračnú krízu navrhuje len kozmetické úpravy, čo nie je ľudskosťou voči ľuďom v Afrike.

Divadlo Nová scéna pripravuje predstavenie, ktoré má ľudí naučiť lepšie chápať utečencov:

„Hra je o migrantoch v cudzej krajine, avšak podaná opačnou optikou, kde úlohy krajín sú vymenené. „Predstav si, že európske demokracie skolabovali a nahradili ich diktatúry. Máš dvanásť rokov a každý deň bojuješ o prežitie. Jediné východisko je útek. Tvoj, aj celej tvojej rodiny. Chcete začať nový život a tak utečiete do Egypta, najbližšej oblasti, kde vládne mier. Ocitnete sa v tábore pre neželaných utečencov zo strednej Európy. Kým prebieha nekonečné azylové konanie, nesmiete opustiť tábor, pracovať, ani sa učiť jazyk. A úradná procedúra trvá… Už sa nikde a nikdy nebudeš cítiť d oma. Vždy a všade budeš iba cudzincom. Kypí v tebe hnev. Niekto ti vzal tvoj život a totálne ho prevrátil naruby. Aj keď ti napokon udelia azyl, každý deň myslíš na to, kedy sa budeš môcť vrátiť domov,“ píše sa v informačnom texte na stránke divadla.“

„Ze statistik za rok 2017 z Itálie vyplývá, že ze 130 000 lidí, kteří zažádali o azyl, získalo status uprchlíka pouhých 6 827 lidí a na doplňkovou ochranu mělo nárok 6 880. Tzn., že přes 90 % příchozích jsou opravdu ekonomičtí migranti, nikoliv uprchlíci.“

https://zdechovsky.blog.idnes.cz/blog.aspx?c=673808

Kellerovi chýba sociálne cítenie?

Ako nám vnucovali dnešného obvineného z terorizmu

Porovnanie pomoci matkám v núdzi a migrantom

Riešenie migračnej krízy EU neustále odkladá, hoci účinné riešenie na zastavenie migračnej krízy existuje. Stačí nebyť služobníčkom pre zbrojenie.

.