malinova

Keďže EU prijíma ako migrantov prevažne mladých mužov a chlapcov z Afriky, po niekoľkých rokoch nám v EU vyskočí problém, že si nebudú vedieť nájsť partnerky. Na to upozorňoval už Sulík Nemcov v nemeckej televíznej diskusii, ale oni sa tam ešte vtedy (rok asi 2015) smiali, že ich počet je vzhľadom na Nemecko malý. Darmo im Sulík vysvetľoval, že vzhľadom na Nemecko môže byť malý, ale vzhľadom na populačné ročníky už ten počet mladých chlapcov malý nebude.

Predpokladám, že potom bude spoločnosť nútiť mladé dievčatá v EU, aby neboli rasistky a neodmietali mladých chlapcov inej rasy, aby sa necítili diskriminovaní alebo odmietaní pre rasizmus.

Ako príklad vnímania rasizmu uvádzam Natáliu Dongovú z reklamy Slovenské mamičky… , ktorá tiež pre médiá povedala:

„že časom na vlastnej koži pochopila, čo je to rasizmus, keď bola platonicky zaľúbená do chlapcov z triedy, no tí jej povedali, že chcú klasické ‚biele‘ dievča.“

Teda zjavne to, keď ju chlapci odmietali pre farbu pleti, považovala za prejav ich rasizmu.

Keďže to v Európe bude časom čoraz častejšia téma, venujme jej pozornosť už teraz, či odmietanie černocha beloškou alebo hoci aj mulatky belochom, je naozaj rasizmus.

Rasizmus by to bol vtedy, keby sa vám osoba opačného pohlavia (dnes už aj rovnakého) páčila, ale rasizmus vás vo vašom osobnom výbere partnera obmedzuje rasizmom iných.

Napríklad keby sa moslimke páčil beloch a vlastná rodina alebo komunita by jej ho zakazovala, to už sa dá označiť ako rasizmus alebo náboženská neznášanlivosť voči ľudskej rovnoprávnosti. Rovnako, keby beloch chcel černošku a ktokoľvek by im kvôli tomu život strpčoval. No rozhodne nemôže ísť o prejav rasizmu, keď sa černochovi páčia napríklad mulatky alebo belochovi blondinky s modrými očami.

Aby sme nezabudli, tak si pripomeňme, že výber partnera určuje fyzická príťažlivosť a tá je u každého človeka veľmi individuálna. Nevyčítame mužom, keď sa im nepáčia plnoštíhle alebo doslova tučné ženy, pretože majú právo vybrať si ako chcú. Bežne sa stretnete s požiadavkami, aby mala modré alebo hnedé oči, dlhé alebo krátke vlasy, aby bola určitý typ alebo aby bola vyslovene pekná, nízka alebo vysoká. Nikto to mužom neurčuje, aby nediskriminovali škaredé, nízke, tučné, ryšavé, hnedooké alebo dokonca postihnuté, inak budú niečo neľudské ako rasisti. A určite si nejedna žena alebo muž preto vytrpel, že nebol požadovaným typom, nebol štíhly, krásny, modrooký.

Učíme sa už v puberte zmierovať s tým, že nie každému musíme byť sympatickí a nie každý nás musí chcieť.

„Je partner podobný vašim rodičům?“

„Co zde ale může konkrétně vstupovat do hry? Vědci objevili, že lidé, kteří prožili hezké dětství, upřednostňují partnery nějakým způsobem připomínající jejich rodiče. K výběru partnera pak patří vzhled tváře, vůně, barva vlasů, vousy, šíře mužských ramen a mnoho dalšího.

Ženy častěji preferují muže podobné svým otcům, muži zase volí partnerky po vzoru matek. Maďarští vědci k tomuto dospěli po prozkoumání fotografií tváří příslušníků 52 rodin. Dřívější, podobným směrem zaměřený výzkum, zase ukázal, že ženy, které se narodily rodičům po třicítce, přitahují starší tváře, než ženy, které se narodily mladším rodičům. Jiná studie dokládá, že naši rodiče a partneři často mívají podobnou barvu vlasů a očí.“ (budú takéto štúdie v budúcnosti rasizmom?)

„Nedávna štúdia prišla na fakt, že pri výbere partnera sa každý človek riadi na základe vlastného „vzorca“. Vyberá si svoj typ. (rasistický?)

Pekná tvár a vzhľad, ktorý vás zaujme, pochádza z rôznych vonkajších a vnútorných zážitkov vášho života: tváre, ktoré vídate v médiách, unikátne sociálne vzťahy a stretnutia, ktoré prežívate každý deň, dokonca možno aj tvár vašej prvej lásky (to podľa mňa najčastejšie).

Tento pohľad je možné prirovnať napríklad k umeniu. Estetika každého z nás sa od seba líši. Obraz, ktorý sa niekomu zdá očarujúci, inému pripadá ako nezmyselná šmuha. Podobne je to aj s ľudskou estetikou tváre či tela.“

https://zena.sme.sk/c/8058812/kazdy-z-nas-si-vybera-partnera-podla-svojho-osobneho-vkusu.html

„Deti nie sú farboslepé
O tom hovorí ďalší experiment na štvor a päťročných deťoch v USA. Výskumníčka Biglerová v troch predškolských zariadeniach nechala na tri týždne obliecť deti do farebných tričiek. Polovica detí v škôlke mala oblečené modré a druhá polovica červené tričko. Učiteľky nepozorovali žiadnu segregáciu ani vzájomné útoky skupín. Neupozorňovali ich na farbu ich trička a deti sa spolu hrali tak, ako dovtedy. Keď sa však s nimi rozprávali zistili, že deti mali radšej kamarátov s rovnakou farbou trička. Verili tiež, že ten, kto má rovnakú farbu trička ako oni, ten je inteligentnejší, je hodný dôvery, ten si zaslúži vyhrať súťaž. Deti síce nedávali otvorene najavo nenávisť, no na konkrétne otázky odpovedali tak, že „červení sú síce dobrí, no nie tak dobrí ako my, červení napríklad označili niektorých modrých za zlomyseľných alebo hlúpych, pričom vyhlasovali, že v ich skupine sa takí nenachádzajú.

Tieto isté deti po troch rokoch vyzvala, aby si z mnohých fotografií vybrali tých ľudí, s ktorými chcú byť kamaráti. 86% detí si vybralo osoby rovnakej rasy.
Keď mali päť rokov, vyzvala ich, aby kôpku fotografií roztriedili do dvoch skupín. Bez akejkoľvek inej inštrukcie. 16% roztriedilo tváre ľudí podľa pohlavia, ďalších 16% podľa iných znakov (vek, nálada) a 68% detí roztriedilo obrázky ľudí podľa rasy.

Z toho vyplýva, že kategorizovanie je človeku vlastné od malička. Favorizovanie ľudí na základe hocakej zjavnej podobnosti alebo totožnosti znaku so sebou samým je pre deti charakteristické. A keďže deti farboslepé nie sú, najzjavnejším kategorizovaním je pre nich farba pokožky.

Ani desegregácia na školách nie je liekom proti rasizmu. Na mnohých amerických rasovo rozmanitých školách, ale aj na našich školách, do ktorých chodia početné skupiny rómskych detí je badateľná tzv. autosegregácia. Teda jav, kedy sa deti samé rozdeľujú a vytvárajú skupiny podľa rasovej príslušnosti. Pri skúmaní vplyvu takéhoto multikulturálneho prostredia na deti a mládež vedci prišli na to, že rasovo rôznorodé školy nemusia nevyhnutne viesť k vzniku medzirasových priateľstiev a často prichádza k absolútne opačnému efektu. Prof. Stephan zistil, že na skúmaných  školách si 16% bielych študentov svoj postoj k černochom zlepšilo, ale až 48% belochov si svoj postoj k černochom zhoršilo.“

https://dennikn.sk/blog/277657/rasistami-sme-od-prirody/

No v samotnom tom rozhovore Natália k rasizmu hovorí:

„A keď boh stvoril ľudí na svoju podobu, ako môže byť niekto vizuálne lepší a niekto vizuálne horší? To nedáva logiku.“

Neplatí to pokiaľ ide o výber partnera a nie je to žiadnou novinkou, ani rasizmom, keď niekto sa nám vizuálne páči viac a iný menej a niekto vôbec nie. A pokiaľ je normálne, že si možme vybrať partnera s hnedými očami a dať mu prednosť pred modrookým alebo radšej partnerku s tmavými vlasmi pred blondínkou, je požiadavka, aby sme nemohli uprednostniť aj farbu pleti, absurdná!

V opačnom prípade bude časom rasistom aj muž, ktorému sa ako partnerky páčia modrooké ženy.

No, obávam sa, že pri našich extrémistoch aj k tomu v Európe zájdeme. Tak snáď by ste ako liberáli so zmyslom pre slobodu mohli tolerovať aspoň sexuálnu príťažlivosť. Aby si ľudia mohli vybrať nielen pohlavie svojho partnera, ale aj svoj sexuálny typ partnera. 

Ja mám modré oči. A viete, že ma to trápilo, lebo nebola som typ hnedookej? Tiež som si pomyslela, to je ale krivda, že nie som niekoho typ, lebo jemu sa páčia hnedooké. Akoby na farbe očí záležalo. Dnes si myslím, že to bola len výhovorka, lebo keď sa zamilujete, zakladáte pre seba často celkom nový typ a zmeníte názor na farbu vlasov, výšku alebo kilá.

Natália Dongová (dievča z tej reklamy) ešte povedala, že na vysokej sa to otočilo a chlapci na ňu reagovali – Wow, mulatka!

No zažila len ich záujem o flirtovanie, ale chodit nie a to považovala za tragédiu rasizmu s ktorým sa stretla, že jej frajeri sa napríklad za ňu hanbili a navrhovali radšej zostať doma, než sa ukazovať spolu s ňou na verejnosti.

Nemyslím si, že s týmto sa stretnú len obete rasizmu. To je problém celej spoločnosti, že množstvo ľudí by aj v dospelosti len flirtovalo, len nezáväzne mali sex, ale vážny vzťah nechcú. To by mohli hovoriť slovenské ženy aj dievčatá…

Nie krásna žena alebo čím škaredšia žena, tým má jednu veľkú výhodu pred tými krásnymi – rýchlejšie zistí, či naozaj je milovaná. Iste musia mať množstvo smutných zážitkov aj krásne ženy, keď zistia, a to zistia oveľa ťažšie, či záujem o ne nebol len povrchný. Tie sú zas ohrozené tým, že na to môžu prísť až po sexe alebo po svadbe a keď už je neskoro.

Tým som ale nechcela napísať, že Natália Dongová je škaredá (keďže ona je vyslovene pekná), len že slovenské mamičky nemajú len krásne dcéry, ktoré by sa každému páčili. To všetkým dcéram je to jedno, lebo ženy si tak nevyberajú len podľa vzhľadu. Skôr nad tým by sme sa mohli zamyslieť, prečo sú muži tak často povrchní bez ohľadu na rasu a vo svojich ženách často vidia len svoj módny doplnok, ako nejakú kabelku na svoju reprezentáciu.

.