malinova

Tiež žijem v určitom zmysle v skleníku, lebo celý život medzi ľuďmi, ktorí neboli rasisti. Nikdy v živote som v svojej rodine, ani tej vzdialenejšej nepočula žiadne poznámky o Židoch alebo Rómoch, za celý život som doslova nepoznala ľudí, čo by sa o niekom vyjadrovali v súvislosti s tým, či je napríklad Žid.

Následkom toho som ešte nedávno mala problém pochopiť, čo to ľudia s tými Židmi majú, že ich toľko spomínajú? V mojom myslení – Veď kto by ich a prečo zhadzoval?

Proste som v tom nevyrástla a také niečo musí určiť len primitívnejšia rodina, keď takto selektuje ľudí. Mňa nikdy nikto neupozornil na to, že by to bolo niečo zvláštne, keby bol niekto Židom.

V detstve sa o mňa celé roky starala ako opatrovateľka žena, ktorá mala manžela Žida. Mala, ale zavraždili ho v koncentráku. Nad ich manželskou postelou, v ktorej som spávala, visel jej svadobný obraz s týmto manželom. Celý život sa už nikdy nevydala a nikdy nemala žiadneho iného muža a na krku vždy nosila jeho snubný prsteň, čo jej po ňom zostal. Pre moju rodinu bola táto žena ako členom našej rodiny a veľmi ľutujem, že pre mňa tak blízku osobu už moje deti nepoznali. Dožila sa narodenia len môjho prvého syna. Mala ma veľmi rada a celý život som s ňou bola častejšie aj než s vlastnou babičkou, ktorú som mala ďaleko. Ale aj moja babička ju navštevovala, keď k nám prišla.

Jej priateľka, čo ju navštevovala, bola v koncentráku aj so svojou 14 ročnou dcérou. Keď jej dcéra ochorela, tak ju zahrabala do veľkej kopy handier, aby ju nenašli, keď šli na nútené práce a dcéra s ňou ísť pre horúčku nevládala. Keď sa vrátila, už ju tam nenašla a NIKDY sa nedozvedela, čo sa s ňou stalo a ako zomrela jej dcéra.

Od detstva som skôr počúvala, že Židia boli mimoriadne schopní ľudia a obchodníci a že preto im to mnohí ľudia závideli. Židia boli pre mňa vždy šialenstvom Nemcov, ktoré sa už teda nikdy nezopakuje, lebo tak šialeným.

Dnes som si čítala dizertačnú prácu na tému „Nálady a postoje slovenskej spoločnosti k tkz. židovskej otázke v rokoch 1938-1945“

file:///C:/Users/pc/Downloads/IPTX_2009_2_11230_0_12805_0_95800.pdf

V tomto sa vôbec liberálkom nečudujem, keď ryjú do tohto národa za jeho minulosť. Lebo obraz našich babičiek a prababičiek a našich dedkov a pradedkov je naozaj ako o potkanoch. Táto novodobá generácia len videla málo vojnových filmov, na ktorých už moja generácia vyrástla.

„Zrejme najcynickejšou formou zainteresovania verejnosti na tzv. riešení židovskej otázky bolo okrádanie deportovaných Židov. Po vyvezených Židoch zostali domy spolu s vybavením, o ktorých kúpu sa na príslušné daňové a okresné úrady, či priamo na ministerstvo vnútra, hlásilo miestne obyvateľstvo.596 Prvú vlnu deportácií, od marca do októbra 1942, sprevádzal chaos a zmätok, ktorý pohotovo využívali na deportáciách sa podieľajúci komisári ministerstva vnútra, ale tiež pracovníci okresných úradov a miestni funkcionári strany a gardy. Ich prístup samozrejme provokoval ziskuchtivé miestne obyvateľstvo.< /u> Ministerstvo financií už v máji 1942 upozorňovalo daňové úrady, že „komisie, ktoré odtransportuvávajú Židov, takto uvoľnené byty síce zaisťujú, ale nie v takej miere, aby znemožnené bolo vlúpanie sa do takto uvoľnených židovských bytov. V dôsledku toho dochádza skoro každodenne k uvedeným nežiadúcim zjavom a krádežiam, často veľmi hodnotných židovských hnuteľností, ktoré sú majetkom štátu. […] Pripomínam však, že podľa dochovaných zpráv, mnoho vlúpaní sa stalo cez okná zaistených bytov a preto treba venovať zvýšenú pozornosť“. Ministerstvo financií preto navrhlo, aby sa na zaisťovaní židovských domov a bytov zúčastňovali aj exekútori príslu&scaro n;ného daňového úradu. V prípade, že by na to exekútori nestačili, mal okresným úradom pomáhať kancelársky personál daňových úradov, pracovníci daňovej správy, okresných finančných riaditeľstiev, či prípadne dôchodkového kontrolného úradu.

Daňové úrady mali zároveň požiadať „príslušný daňový úrad, aby tento zariadil zvýšené stráženie týchto bytov príslušným žandárstvom, policiou štátnou alebo obecnou a v poslednom prípade pridelením na stráženie dostatočne svedomitých a poctivých gardistov“.597 Na konci mája a začiatku júna 1942 sa minister financií osobne stretol so zástupcami daňových úradov, ktoré ho informovali o ďalších problémoch spojených s majetkom, ktorý zostal po deportovaných Židoch. Svoje poznatky z týchto stretnutí zhrnul v správe z polovice júna 1942, určenej všetkým daňovým úradom: „bolo mi hlásené, že najcenne jšie predmety tohoto [židovského] majetku sú už do 90% pokradnuté alebo vymenené, že okresné úrady, miestne HG, HSĽS majú v držbe neoprávnené cenné majetkové predmety zo židovského majetku prešlého na štát, že odmietajú tak ich títo funkcionári ich vydať a na schódzi vo Zvolene bolo mi hlásené, že jeden okresný náčelník mal sa vyjadriť, že ani Bohu nevydá, to čo má v držbe zo židovského majetku, že funkcionári HG vyhrážajú sa, že ak im gardistom nebude umožnený výnimočný a lacný predaj predmetných hnuteľností, znemožnia výkon dražby, že členovia komisie nosia sebou v niektorých miestach aktovky a neoprávnene sa obohacujú, že žandári šperhákom otv& aacute;rajú byty, že zaistené byty nie sú zamknuté od orgánov, ktoré previedli zaistenie a tým su vyložené voľnému prístupu kohokoľvek, že cenný židovský majetok prevzali miestni páni a ľud pri dražbách vraj vykrikuje ‚Páni kradnú‛, že ostatné úrady a orgány neposkytujú potrebnú pomoc pri prevádzaní dražieb, že komisie Ministerstva vnútra, ktoré odtransportuvávajú Židov, odnímajú im hotovosť, šperky a pod. a odmietajú odovzdať ich finančnej správe“.598

To, čo sa zo židovského majetku nepodarilo v divokých rabovačkách rozkradnúť hneď, prepadlo v prospech štátu alebo sa, väčšinou pod cenou, rozpredalo na dražbách. Obohatil sa tak ako štát, tak i tí, ktorí na arizovanie nemali potrebné konexie. Rektorát Slovenskej univerzity, dekanát Katolíckej bohosloveckej fakulty v Bratislave, meštianska škola vo Vrútkach alebo rímsko-katolícka ľudová škola v Dolnom Kubíne – aby som uviedla len niekoľko príkladov – získali z majetku po deportovaných Židoch vtedy stále vzácne rádioprijímače. Žandárske stanice, okresné úrady, štátne nemocnice a zastupiteľstvá získali tiež písacie stroje, stoly a stoličky, lavice, vedrá, vešiaky, nástenné hodiny – či dokonca také predmety ako popolníky, záclony, obrusy alebo koberce.599 Z dražieb boli okrem nábytkových kusov súcich ako kancelárske zariadenia vylúčené tiež umelecky cenné bytové zariadenia, ktorých ďalší osud je len ťažko zistiteľný. Napríklad v zozname Daňového úradu v Topoľčanoch z konca júla 1942 je aj starožitný nábytok, ktorý mal byť podľa pripísanej poznámky z dražby vylúčený, pretože by sa tak „nedosiahlo jeho hodnoty pre nezáujem‟. 600 Napriek tomu, že z dražieb židovských predmetov boli vylúčené najcennejšie predmety, ako aj všetky rádiá, kancelárske predmety a kancelársky n&aacu te;bytok, ani „bežní‟ ľudia, často susedia deportovaných Židov, nemuseli prísť skrátka. Dražilo sa totiž prakticky všetko, čo po Židoch zostalo – kuchynské náradie, lekárničky, koberce, podušky, záclony, matrace, nábytok, fľaše, handry či dokonca štamperlíky a budíky. Dražili sa tiež celkom osobné veci, ako pančušky, kabelky, šatstvo, nočné košele a kúpacie plášte.601

Zaujímavým historickým materiálom sú žiadosti o židovský majetok, anonymné listy, udania a sťažnosti na Židov a ich údajných sympatizantov medzi väčšinovým obyvateľstvom, ktoré pochádzajú zo záverečných rokov druhej svetovej vojny a existencie slovenského štátu.

Samostatnou kapitolou sú sťažnosti a udania. Aj tu je potrebné mať na pamäti niekoľko skutočností. Po prvé, že v slovenskom štáte, podobne ako v nacistickom Nemecku, neexistoval žiadny špecifický zákon, ktorý by obyvateľom prikazovať donášať informácie na druhých.612 Po druhé, neexistencia takého zákona ešte neznamená, že by oficiálne miesta takéto udania, ponosy a sťažnosti obyvateľstva odmietali. Vyšetrované boli aj zjavne neopodstatnené anonymne udania.613 Po tretie – a tu súhlasím s historikom Robertom Gellatelym, ktorý analyzoval udania v zložkách nemeckého Gestapa – ponosy, sťažnosti a udania, hoci anonymne, dávali ich pisateľom mieru spoločenskej moci, kto rú pred tým nikdy nemali a ani nemohli mať. Pomocou takýchto listov totiž mohli jednoducho „vyhrať spory, vyrovnať účty, splatiť dlžoby, zbaviť sa nepríjemných ľudí, všetko s pomocou Gestapa“, v tomto prípade Ústredne štátnej bezpečnosti.614 Motívy pisateľov žiadostí o židovský majetok, sťažností na tých, ktorí údajne Židom pomáhali, udania na skrývajúcich sa alebo pokrstených či hospodársky dôležitých Židov boli rôzne, od ideologických až po osobné. Forma týchto listov však naznačuje, že si ich pisatelia uvedomovali, že protižidovské postoje im môžu pomôcť dostať sa k majetku a postaveniu, ktoré by pre nich za iných okolnost&iacu te; bolo ťažké získať.“

Ani si nechcem predstaviť, koľko našich predkov, ktorým sa ešte dnes nosia kytice na hroby, sa smaží v pekle.

Aj keby svet naozaj riadila hŕstka Židov, čomu by som sa ani nečudovala, keď v dejinách to boli takí inteligentní ľudia, nevidím najmenší dôvod zaťahovať do politiky rozdiely, kto je Žid a kto nie je, lebo nejaká hŕstka nie sú všetci Židia. Navyše s tým ani mnohé alternatívne stránky nesúhlasia, že táto konšpirácia je pravdivá.

Keď si to prečítate, dočítate sa množstvo osudov, ako doslova zlodeji, ktorí sa takto dostali k majetku, potom ako aj tak neschopní s ním len skrachovali, lebo na šikovnosť tých Židov v podnikaní aj tak nemali. Vedeli im len závidieť, priživiť sa na ich vražde a zostať len tam, kde boli.

Aj keď si myslím, že už dnes máme byť aj na čo pyšní, napríklad na rovnoprávnosť mužov a žien, ktorá už v iných častiach Európy mizne, na ešte nedávnych našich predkov nemáme byť za čo.

Aj dnes by ste sa mohli báť, že vám vyvraždia rodinu, keby ste niekoho schovávali, ale šli by ste sa hromadne hádať o majetky povraždených a dražiť si ich taniere? Nehovoriac o aktívnych udaniach, aby ste sa mohli uživiť na majetku suseda.

.