malinova

Chrám boží nie sú kostoly a RKC ale na svete je to umenie.

Nerozoznáme ho podľa obalu ako šampón, ale tiež podľa obsahu. A ten obsah rozpoznávate citom a nie rozumom, že vám niekto len oznámi – Toto je chrám boží.

Musí ti to oznámiť cit, keď prežiješ citové pohnutie, čo sa najčastejšie deje pri umení a preto je chrámom božím umenie.

Keď tvoja duša vzlietne, nemusel si prejsť dverami kostola, doma si si pustil pesničku pri ktorej tvoja duša vzlietla, lebo spomenul si si na niečo, čo ťa dostalo k slzám, čo ti dalo silu alebo pripomenulo tvoju lásku.

A Boh nie je oznam – tuto je obalová pamiatka, ale citový stav, keď si chytil signál ako nikdy. Niekedy až taký, že máš zimomriavky.

To ale neznamená, že herci niečo znamenajú, lebo temno vie, že pod lampou je najväčšia tma, chce ťa dostať cez to najkrajšie a preto sa temno nasáčkuje do RKC, do umelcov, do duchovnej ezoteriky a do médií. A keďže najviac podliehame médiám, najviac do médií.

Pre mňa je to momentálne toto pre monumentálny začiatok:

Nemá zmysel modliť sa za niekoho. Lebo keď sa modlíte, modlíte sa myšlienkami a myšlienky sú len ako prach. Navyše za koho sa modlíš, môže byť oveľa ďalej než ty. Modlíš sa len tým, čo cítiš. Čiže oveľa účinnejšie by si sa modlil, keby si miesto odriekania slov počúval hudbu, ktorá lepšie podnieti tvoje city k akejkoľvek sile. Tak radšej si pusti pesničku, čo ti ho pripomína, vtedy sa ti podarí naozaj vysielať.

Keď východní mnísi veria na odriekavačky 108krát, účelom toho nie sú tie slová ako prach, ale takto sa donucujú nemyslieť na nič, nemať myšlienky a takto si vyprázdniť myseľ.

Aj keď vraj nemám rada mužov, pravidelne si pripomínam zážitok z tejto hudby, kde je tak nádherný hlboký mužský hlas, ale mám to len ako pozadie ku klipu o „Ježišovi“. Doteraz som nepochopila, čím ma ten začiatok dokáže tak dostať, že mám pocit, že toto presne vystihuje nádhernú hlbokú mužskú silu. Také niečo by mi nezahrali ani v chráme. Presne pečať hlbokého mužského citu.

Tak mňa by zaujímalo, čo počúvajú muži ako niečo, čo im pripomenie hlbokú ženskú silu. Fakt by som to chcela počuť, čím si muži pripomínajú niečo nádherné v ženách, ako že toto je špica. Zrejme nejaký ženský hlas. Čo mne sa ako žene ženské hlasy nepáčia.

Asi sa mužom páčia nejaké vysoké ženské tóny. Čo my také ženské kvílenie len pretrpíme.

Ale keby sa ma niekto spýtal, aký najkrajší boží chrám som videla, tak sú to dve minúty z tejto skladby Capuletovci a Montekovci od 1-3.minúty tejto skladby. Len dve minúty, ktoré si nebudete vedieť predstaviť, keď ste to nepočuli v divadle.

Pretože v divadle je iná akustika než potichu doma. V divadle to duní ako majestátne kroky celých storočí. Akokeby celé storočia kráčali a našlapovali v tanci. 

V balete je to práve tanec u Capuletovcov, keď všetci tanečníci v dlhých róbach majestátne našlapujú až to duní.

Presne toto som videla v divadle na druhej premiére baletu Rómeo a Júlia. Presne toto je ten vrchol, čo so mnou tak otriasol, že môj pohľad zastal na tanečníkovi, čo v tomto tanci tancoval Parisa s ktorým Júlia tancovala.

Teraz si uvedomujem, že aj toto prebehlo ako projekcia niečoho vo vás na iného človeka. Ako si to, čo pocítite, premietnete do niekoho iného. Bol tam tanečník a preto naňho a zrazu sa mi zdalo, že tak nádherný je on. Ako mu krásne splývajú vlasy, ako v tom svetle vyzerá… A presne takto vzniká láska. Niečo, čo pocítite vo svojom vlastnom vnútri, len dodá žiaru niekomu inému. Pritom on to takto nikdy neprežíval. Dosť som sa potom nasmiala, aký bol. Napríklad keď mi hovoril, že nechápe ako môžu ľudia toľko čítať, že len sedia na jednom mieste a stále čumia na jedno miesto. Ako tanečník veľmi potreboval pohyb.

A takto sa zas realita líši od lásky. Na neho ste si zavesili nejakú ilúziu vlastného nadchnutia a on sám nikdy niečo také necítil.

A potom som na ňom obdivovala ako si vždy po sebe poupratuje. Keď sa vrátil domov, všetko, čo si vyzliekol, hneď odložil do skrine.

Jeho žena nikdy po ňom nemusela upratovať. Na tanečníkoch je zvláštne, ako majú vždy upratané a akú majú disciplínu.

Ona sa sťažovala, že jej nikdy nepomáha, ale on keby si urobil jedlo v kuchyni, tak všetko tak po sebe odložil akokeby chcel zatajiť, že sa v kuchyni nachádzal a niečo použil. Nenašli ste po ňom ani omrvinku. Tak takýto bol, nie hlboký, ale zábavný.

Ja som na baletnej sále bola v hlbokej úcte ako v božom chráme. Zo žiadneho kostola som nebola v takom vytržení a oni dvaja s „Rómeom“ sa na baletnej sále premávali na skejtborde a charakterizovalo ich skôr toto. Však mali vtedy devätnásť. Možno odvtedy som obdivovala aj dlhé vlasy na mužoch. Mal vždy perfektne umyté a splývavé hnedé vlasy po plecia.

1-3.min.

.