malinova

Zabudla som vám napísať, že zblízka poznám manželstvo bratrancov. Vždy na to zabudnem.

Ešte v mojej prvej práci pred VŠ som mala spoločný kabinet s vychovávateľkami. Ja som vtedy mala 19 a ony väčšinou 30 a viac.

A jedna z nich, čo mala vtedy 32, mala za manžela svojho vlastného bratranca. A vtedy mi to vôbec zvláštne nepripadalo, lebo ani ona ani iné to za nič zvláštne nepovažovali. Mali spolu tri deti a rovnako nám rozprávala zážitky len o deťoch. Len raz tak medzi rečou spomenula, že najprv im celá rodina bránila lebo boli z dediny, ale oni sa nedali a vybojovali si to. A potom si celá rodina zvykla.

Vôbec mi to neprišlo na um pri mojom bratrancovi a nie kvôli nemu ale kvôli mojej tete. Moja teta bola asi najväčší drak v mojom živote.

To, keby sa pred vás postavil a šľahol plamene, ani meč by ste nezdvihli a zutekali z boja. Ani na um mi neprišlo čo keby tak, len ako sen.

Chodila som po kuchyni u nás doma a vedľa mňa mi moja teta rozprávala úvahy za akú ho oženia. A ja som v duchu skladala v sebe betón platňu na platňu ako na stavbe. Takto hlboko bol vo mne pochovaný.

Som odvážna po mame a zbabelá po otcovi, keďže ten mi žiadnu sebadôveru láskou nedal, ale mi ju zobral.

Ani moja mama nevedela, že celý rok som ho pochovávala betón na betón. Len jediný list na ktorý ani neviem či som odpovedala, čo by mohol prejsť aj cez pasovú kontrolu a raz mi zavolal, kde som ani slovo o tom necekla, prepálená mravnostným ohňom mojej tety. 

Ako v stredoveku.

Ale moju premenu, čo mal priniesť do môjho života, nezastavila. Môj muž taký strašný drak nebol. Jeho som sa tak nebála ako tety. Najhorší draci sú ženy.

Dozvedela som sa, že mojej kolegyni ten manžel, keď už mali veľké deti, tragicky zahynul. Spadol zo skaly v tiesňave.

.