malinova

Môj starší článok o mojom mužovi:

Ako som bojovala o môjho muža aby nepil

Asi ho vidím ako Dostojevský, aký bol roky môj najlepší priateľ pretože najslobodomyseľnejší a aký sa stal žiarlivec s absolútne majetníckou láskou ako nejaký moslim.

Bol mojim najlepším priateľom v živote a to 14 rokov. Neviem si predstaviť, že iný muž by mi dal toľko slobody, koľko som mala za tých 14 rokov. 

Okrem posledného, keď o mňa bojoval ako posledný dogmatik a strpčoval mi život aj roky potom, aby som nikoho nemohla mať.

– Vieš, prečo máš od neho pokoj?! – povedala mama už v novom byte.

– Lebo nikoho nemáš! Keby si mala, len by si videla to peklo! –

Bol by si ho počkal, zmlátil a prelustroval do neviem akého kolena.

Sama neviem, ako sa môže jeden človek tak zmeniť, ale Dostojevský by to chápal ako ľudskú prirodzenosť.

No viem, že v pití ho utvrdzovali priatelia, že nerobí nič zvláštne a mňa umlčiavali, že preháňam.

Za jeho alkoholizmus preto viním jeho priateľov. Dostali ho takto do hrobu, keď ho v tom podporovali, že to nie je nič zvláštne!

Keď som odmietla odmietnutie svedčiť, keď pod vplyvom alkoholu havaroval, tak ma Bobeš v obchode obvinil, že koho mám na polícii, že vraj som mala zlomené kostičky v nose?

Vraj obišiel všetky úrazovky a nikde o mne záznam nemali. Tak to neviem ako hľadal.

Havarovali sme presne pred kostolom do betónového mostíka a auto bolo tak stlačené, že keď som ho videla už v garáži, kam ho len odtiahli ako šrot, tak som neverila, že som v ňom sedela!

A sedela som na zadnom sedadle. Narazili sme dvakrát a ja som si po prvom náraze myslela, že už stojíme a preto som zdvihla hlavu a vtedy prišiel druhý náraz, keď som si asi nos narazila na predné sedadlo. Keďže som mala zlomené kostičky v nose, tak som tak masívne z nosa krvácala, že ľudia, čo nás vyťahovali z auta, na mňa kričali: – Žiješ? –

Pretože si mysleli, že krvácam z brucha, keďže som mala celú a len svetlohnedú koženú bundu komplet na hrudi a bruchu krvavú. Rovno som ju potom tak krvavú zahodila do koša. Ale to len z nosa sa tak krváca.

Preto ma potom tak zmlátil, lebo vraj kvôli mne prišiel o vodičák. Na rok mu ho zobrali. No aj tak sa ho ľudia zastávali, tak prečo by sa spamätal?

A v domácom násilí ho utvrdzovali ženy! Nie muži, to boli ženy naokolo, že to nič zvláštne nie je!

Muž si dovolí len toľko, čo vidí, že mu tolerujú všetky ženy na okolí!

Určite, že aj on mal na tom podiel, ale v spoločnosti s normálnymi priateľmi by nepil a neumlčiavali by ma. 

A v spoločnosti s normálnymi ženami by si toto všetko, čo robil, nedovolil, keby bol videl nejaký nesúhlas. A tie ženy ma naopak umlčiavali!

A preto áno, viním z jeho smrti jeho priateľov a ženy naokolo!

Spoločnosť sa má nad čím zamýšľať! A ja som voči nemu nespáchala to, čo spoločnosť, ja som sa chcela len rozviesť po násilí.

To mám fotky v plagátovom rozmere A3.

Nevedela som, že 16.4. zomrel aj Jan Potměšil.

.