malinova

Keď som sa rozvádzala, bolo to omnoho horšie než keď sa rozvádzajú iní ľudia, pretože môj muž ma psychicky týral.

Ale on ma začal psychicky týrať až vtedy, keď sme sa začali rozvádzať. Keby som s ním bola chcela zostať, tak by to nerobil, lebo by bol spokojný, že s ním som.

Ak človeku pomôže, keď si pár minút denne pred zrkadlom hovorí, že sa má rád a podobne, ako musí človeka ničiť, keď každý deň ma začal môj muž v noci budiť s tým, aby sme sa porozprávali. A to bolo zakaždým ako výsluch, lebo každú noc tie isté otázky:

– Prejdime si to ešte raz. Vysvetli mi, prečo sa chceš rozviesť. Ešte raz mi vysvetli… Čo si myslíš, že teraz zažiješ? Deti ťa prekľajú. Ideme do zlej doby, neprežiješ sama. Nepoznáš mužov. Pozri sa na seba. Kto ťa bude chcieť? A videla si sa?“

A tak dokola každú noc. Každý deň hodinový výsluch a každú noc zobúdzanie. Začala som sa tváriť, že spím. Sedel na posteli vedľa mňa a hovoril mi nerušene aj pol hodinu:

– Viem, že sa len tváriš, že spíš, ale nespíš – a pokračoval v monológu. Musela som ho počúvať povinne.

Zhadzoval ma pred inými ľuďmi. Mužskej návšteve povedal: – Vieš čo ona od teba chce? Tri orgazmy za sebou. –

Robil hanbu na celú dedinu, keď chcel zmlátiť muža, čo so mnou chcel ísť na kávu.

Ohováral ma všade, že s ním nechcem mať sex. Len čakal, kedy si niekoho nájdem, aby mohol tvrdiť, že som ho opustila s milencom. Kupcovi domu predo mnou povedal, že ušla som s tromi milencami.

Štval deti proti mne. Keď som synom niečo hovorila, postavil sa mi za chrbát a hovoril:

– Čo im ty máš čo hovoriť, keď sama klameš? –

Napriek tomu sa mu nikdy nepodarilo poštvať proti mne deti.

Ukradol z domu všetko čo mohol, lebo všetko predával a všetko za to si nechával. Z krízového centra sme sa vrátili do domu, kde už nebolo x vecí, ani pračka. Nemala som peniaze na novú pračku a tak som na tri deti musela osem mesiacov prať ručne. Chodila som s lavórom a preto som sa raz na vode pošmykla a škaredo spadla. Bolo to hrozné, ako som sa vtedy cítila. Že nevládzem fyzicky a aj preto som sa pošmykla.

Raz nám vypli elektrinu, lebo sme mali nedoplatok a v zime sme zostali na mesiac bez teplej vody. Vlastne neviem, čo nám vypli, lebo po rokoch si už nechcem nič z toho pamätať. Ale mesiac sme nemali teplú vodu a zohrievala som ju do vane. V kúpelni bol mínus jeden stupeň.

A presne vtedy, kvôli tomu mrznutiu mi vynechala menštruácia. Gynekológ povedal, že to mohlo byť z podchladenia. Veď v kúpelni bolo mínus jeden stupeň. A presne vtedy som sa vyspala so svojou prvou platonickou láskou a preto som si myslela, že som tehotná. A myslela som si, že keby som to pre chudobu nezvládala, tak mu odnesiem to dieťa v košíku. Nedávno kandidoval na primátora Popradu.

Vedela som, že v takejto biede by aj moja mama považovala za nezodpovednosť, keby som si to dieťa chcela nechať. A preto som to nikomu nepovedala, že sa budem tváriť, že som to nevedela a už je neskoro, čo mám robiť?

Náš pes mal vtedy desať šteniatok. Mali sme na dve mlieka denne. Jeden liter pre nás s tromi deťmi a jeden liter pre desať šteniatok.

Nosila som ich z pivnice po troch, aby zjedli kašu. Sedem bolo krásnych béžových a tri čierne. Tie čierne mi kázali zabiť, lebo naša Džespa mala úplne nimi rozdrásané bradavky. Nemala rada, keď som ich brala z pivnice. Akokeby vedela, že nejaké mi kážu zabiť. Vždy ich zobrala do papule a odnášala hneď do pivnice, kde si ich schovávala do skrine.

Sedela som pri nej a pozorovala ako práve tie tri čierne, čo som mala zabiť, sa najviac majú k svetu. Nech som ich položila na koniec radu k bradavkám, vždy sa jej preryli až pod krk. Hovorievala som jej, že je ako ja, lebo ani ja nechcem dať zabiť svoje dieťa vo mne a že jej ich nezabijem. Prežili všetky, ale na našom druhom mlieku.

Do toho ma kopol muž čupiacu medzi domami, do toho ma znásilnil. A denne pred tým prehrabával smetné koše, či tam nie sú roztrhané papieriky, čo som písala. Potrebovala som sa z toho vypísať. Potom som to trhala na márne kúsky a čakala smetiarov, ktorí chodili len v utorok. Ale on tie papieriky našiel aj vo vonkajšom smetnom koši, lebo smetiari neprišli.

Tak som sáčky s roztrhanými papierikmi schovávala pod mamu, do jej postele, keďže na nej ležala. A len keď som šla do mesta, tak som tie sáčky zobrala a zahodila až v meste.

Budete sa čudovať, ale vôbec toto obdobie nepovažujem za najťažšie v mojom živote. Oveľa ťažšie bolo učiť sa na skúšky pri troch deťoch.

Keď sa vám chce spať a musíte sa učiť. Učievala som sa od dvanástej do druhej v noci a preto potom cez deň s deťmi spala.

Plus tretie tehotenstvo som zažila počas školy v treťom ročníku. A keďže mi hrozil potrat a potom predčasný pôrod, bola som zašívaná a mala som ležať. A to som v sobotu chodila na celý deň do školy do iného mesta. Raz do týždňa som to zvládla. Toto bolo oveľa ťažšie obdobie, keď musíte podať výkon na skúšky a zápočty.

V šestonedelí som behala na výdrž. Uprostred behu som spadla, pretože mi vypovedali nohy. Chcela som splniť limit. A nič sa nedalo odkladať, pretože potom sa tie skúšky a zápočty kopili. Nepovedali by ste, že najťažšie boli zápočty z hudobnej. Na nej aj jeden náš kolega skončil. Tiež neviem na čo je učiteľom vedieť všetky kosti v tele latinsky. Všade som mala polepené kosti rúk, nôh, čo som prekresľovala na veľké formáty, aby som na to čumela aj na WC.

Keďže som spadla, nezabehla som limit a darmo som jej hovorila, že to len preto, že mám oslabené nohy, keďže som musela v tehotenstve okrem soboty ležať. Aj tak mi nedala zápočet, že budem behať znovu.

Preto si myslím, že každý, kto sa sťažuje, že má veľa práce s deťmi, ani nevie, čo je to mať deti, ak ich nemá tri!

Už mať doma len dve je ako úľava.

Čo by hovorili tie ženy, keby prali na neautomatických pračkách ako my? Všetky plienky aj pri druhom som máchala vo vani ručne. A dokonca ma to bavilo. Umelú plienku som prvýkrát mala až pri treťom dieťati a keďže boli veľmi drahé, tak som mala dve na deň. Na prechádzku a na noc.

A celé roky som varila pre šesť ľudí. Jedáleň v škole nebola.

Predstavte si, aká som šťastná, že všetko to je minulosť. Nemusím sa učiť, počúvam čo chcem. O nikoho sa nemusím starať. Nič nemusím.

A podstatná otázka, čo ma držalo. Viera, že viem čo robím, že som sama sebou. To, čo som opísala v minulom článku.

Hlboké presvedčenie, že človek má bojovať o svoju slobodu, aby mohol byť sám sebou.

Isto som to nevybojovala preto, aby mi teraz stačilo niečo povrchné.

A presne ten pocit, že nie som sama, ale som verná silám, ktoré ma v tom navigujú cez vnútro. Nie cez príkazy a zákazy zvonku.

Toto bola moja hymna počas rozvodu. Počula som to práve v tom čase, keď som bola niekde v prostriedku. Stála som v detskej izbe a len počúvala, že takúto silu chcem mať.

.