Vojnoví štváči do vojny s Ruskom sa nám tu chcú tváriť ako záchrancovia Ukrajiny, ale nič to nemení na podstate, že chcú vojnu v Európe aj za cenu miliónov obetí.
Sú proste tak sprostí, že chcú naháňať zisky zbrojarom a sú ľahostajní k životom ľudí!
Viac k tomu niet čo dodať.
Ak niekoho včera prekvapilo, že sa považujem za feministku, tak aj s feminizmom je to ako s liberalizmom. Pod pojmom liberáli si vždy predstavíte totalitných progresívcov a pod pojmom feministky totalitné progresívky.
Tak, ako tu už neexistuje liberalizmus, už ani feminizmus. Alebo ste niekde videli feministky, ktoré by zaujímali práva žien v Európe proti obriezkam pohlavných organov v Európe alebo ešte rovnoprávnosť žien v Európe, kde sa toleruje menejcennosť žien u moslimov? Čo bude len narastať spoločne s násilím k ženám!
Presne tak, ako dnes majú bližšie k slobode a liberalizmu konzervatívci, celkom rovnako sú feministky skôr konzervatívne ženy, ktoré na porušovanie ľudských práv voči ženám poukazujú a ešte sú za to aj prenasledované. Aj Líviu to zaujíma viac než progresívky, čo sa len onálepkovali, že sú feministky a zaujíma ich rovnoprávnosť žien.
Na ohrozenie týchto práv upozorňuje viac aj Lívia a ešte je za to prenasledovaná ako rasista!
Juraj Draxler 23.6.:
„Celkom jednoducho, ale opíšme si to, pretože je to celkom poučné. Aj pre iné propagandistické príbehy.
(trochu dlhší text)
.
Dôležité sú tri veci: zatajovanie základných faktov, dodávanie falošných argumentov a používanie emotívnych nálepiek.
.
Poďme po poriadku:
.
Základná otázka v kontexte rusko-ukrajinskej vojny znie: kedy skončí?
Odpoveď je v podstate jednoduchá: vtedy, keď Rusko dostane garancie, že na východnú Ukrajinu nikto nebude môcť dať zbraňové systémy, ktoré by vážne ohrozovali Rusko.
A že nebude schopný používať toto územie na nepriateľské prenikanie na teritórium Ruska.
Okolo tohto sa celý konflikt točí najmä, ostatné veci sú druhoradé. A ak Rusku niekto to riešenie neponúkne, tak bude proste postupovať ďalej, až kým si buď nezoberie také „predpolie“ územia na Ukrajine, že sa bude cítiť bezpečne, alebo, pravdepodobnejšie, kým sa protivník (Ukrajina a blok krajín za ňou) nezlomí a neustúpi v tejto základnej požiadavke.
Toto je, ešte raz, základná téma, okolo ktorej sa vojna VŽDY točila. Je to úplne jednoduché:
– na východnej Ukrajine nesmú byť rakety, ktorými by bolo možné viesť proti Rusku tzv. dekapitačný úder. (Úder, ktorým možno zničiť politické a vojenské velenie krajiny, bez toho, aby boli zasiahnuté ďalšie ciele.)
– takisto tam nesmú byť umiestnené iné vysoko nebezpečné zariadenia. Moderné výkonné rádiolokátory sú schopné na stovky kilometrov kontrolovať letiace telesá, vrátane „locku“ na lietadlá (zafixovanie cieľa radarom, po ktorom je možné cieľ zostreliť).
.
Tomuto rozumie na svete pomerne veľa ľudí. Stačí, ak dlhodobo sledujú medzinárodné vzťahy. USA napríklad v roku 1962 išli na hranu jadrovej vojny, len aby Sovieti odstránili odpaľovacie zariadenia pre jadrové rakety z Kuby. Ale nielen to, súčasťou dlhodobej dohody so Sovietmi a potom s Rusmi je, že tam tí nemôžu umiestniť ani iné výkonné vojenské inštalácie (v roku 1980 Sovieti zvažovali spraviť tam ponorkovú základňu, Američania pohrozili, v žiadnom prípade, vyvolá to novú konfrontáciu).
Je to ako v osobnom živote: nikto si nemôže slobodne a suverénne len tak skladovať v dome strelné zbrane alebo tam mať nebezpečné psy so slabým zabezpečením. Štát má kontrolné a vynucovacie páky (od nutnosti mať zbrojný preukaz po zákonné normy týkajúce sa registrácie zvierat a možnosti ich kontroly zo strany príslušných orgánov).
PROBLÉM je, že od konca Studenej vojny sa USA vojensky približovali k hraniciam Ruska, pod pláštikom rozširovania NATO. To by ešte nebol neprekonateľný problém, keby dodržiavali obmedzenia, ku ktorým sa NATO pred rozširovaním zaviazalo (žiadne nové základne na území členských štátov) a keby bolo možné kontrolovať, čo sa na tých územiach deje. Lenže USA postupne vypovedali tri zmluvy na kontrolu zbrojenia (vrátane Open Skies, monitoringu územia). A napriek počiatočným uisteniam umiestnili na území nových členských štátov radarovú a raketovú základňu, neskôr letecké základne.
.
K tomu treba prirátať problém, že USA majú tendenciu sústavne si rozširovať zóny pôsobenia.
A že na to využívajú NATO. Tak, ako v prípade Juhoslávie, kde došlo k tvrdému bombardovaniu krajiny (vrátane, úplne otvorene, civilných cieľov: ústredia televízie, dvoch ministerstiev, všetkých mostov cez Dunaj, rozvodov elektriny). A to všetko na základe lží o údajnom vyvražďovaní kosovských Albáncov Srbmi (lži pekne neskôr vykreslil dokument nemeckej verejnoprávnej televízie, ale aj súdny proces na dočasnom súde OSN v Prištine, ktorý odmietol, že by v Kosove dochádzalo ku genocíde).
USA si potom v Kosove postavili jednu z najväčších vojenských základní, aké kedy existovali. A ktorá sa potom použila ako oporný bod pre presuny techniky a ľudí vo vojne proti Iraku.
To, čo je na vysvetľovaní celej tejto situácie problematické je akurát to, že bežný človek má tendenciu nejakú menej pravdepodobnú možnosť vývoja nevnímať, lebo by si musel predstaviť rôzne kroky toho vývoja. A tak, keďže USA nikdy priamo nenapadli Rusko, môže byť niekomu ťažko predstaviteľné, že by niekedy došlo k tomu, že by nastalo veľmi silné napätie, a zároveň by sa prišlo na to, že si USA tajne na Ukrajine (rozsiahle teritórium) inštalovali raketové základne, rádiolokátory a podobne.
Lenže v momente, keby už k tomu došlo, by bolo pre druhú stranu pomerne neskoro.
.
Mimochodom, strach z dekapitačného úderu mimoriadne znervózňoval sovietskych lídrov počas nasadenia rakety Pershing II v Západnej Európe. A Západ vtedy ustúpil.
Alebo sa to pokojne dá zjednodušene zhrnúť tak, že obe strany sa navzájom ohrozovali raketami stredného doletu – Sovieti začali tým, že Američania majú blízko k nim, v západnej Európe, bombardéry s jadrovými bombami a oni potrebujú mať nejaké rakety, aby to vyrovnali, tak nasadili rakety stredného doletu, Západ odpovedal Pershingami II, čo Sovietov ešte viac znervóznilo – samotné rakety, aj to, či sa pod pláštikom ich rozmiestňovania niekde utajene neumiestnia aj výkonnejšie rakety, práve na prekvapivý dekapitačný úder).
Obe strany nakoniec dospeli k záveru, že je lepšie sa takto neohrozovať a uzavreli zmluvu INF o zákaze týchto zbraní. Z tej USA nedávno vystúpili.
Aj preto Rusko upozorňovalo: v žiadnom prípade nesmie dôjsť k tomu, že na Ukrajine sa budú môcť presúvať technici a vojaci západných mocností, a už vôbec stavať tam nejaké vlastné inštalácie.
.
Ale presne k tomu začalo dochádzať: americký uzavretý areál v Očakive, plány na prerobenie tejto námornej základne Britmi, atď.
Toto všetko aj Rusi vždy na medzinárodnej úrovni komunikovali ako hlavný zdroj ich obáv ohľadom Ukrajiny.
Vrátane toho kontextu: vždy je to rovnaké, vy, Američania nás o niečom uistíte (vstup nových členov do NATO je čisto pripojením sa k aliancii, nebude meniť rovnováhu síl v Európe, zaväzujeme sa k tomu, že na ich územie nič nové nedáme) a potom to porušíte (radary, raketová základňa, letecké základne).
Iste, aj téma ochrany obyvateľstva juhovýchodu mala svoju dôležitosť (je dôležitá pre Rusov samotných, zároveň vtrhnutie na Ukrajinu s cieľom ochrany obyvateľstva Donbasu atď. dáva Rusku akú-takú možnosť argumentovať s ohľadom na iné precedensy, že neporušilo medzinárodné právo).
.
Ale základ, tá ozajstná obava, vždy tkvela v možnosti, že cez východnú Ukrajinu bude trvalo ohrozované samotné srdce Ruska: územie odtiaľ až po Ural (priemysel, veliace centrá, atď.).
To, že Rusko malo dôvody cítiť sa ohrozene, ak by Ukrajina prestala byť neutrálna a stávala sa formálne či de facto územím NATO pritom hovorili už dávno aj esá amerického vojenského aj diplomatického establišmentu: Paul Nitze (architekt americkej jadrovej doktríny), posledný riadny veľvyslanec USA v Sovietskom zväze Jack F. Matlock, Chas Freeman (bývalý vysokopostavený diplomat, potom zástupca ministra obrany, neskôr chvíľu predseda Národnej spravodajskej rady), prominentný sovietológ Stephen Cohen, George Kennan (tvorca doktríny zadržiavania) a ďalší. Čo meno, to pojem (ale kto je Nitze či Matlock proti Šnídlovi, Klusovi alebo Dulebovi, že :))).
.
A prvou úlohou propagandy je: zamlčiavať v diskusii všetko toto, čo som práve opísal. Kontext kubánskej raketovej krízy, sťahovanie vojenskej techniky USA (rakety, radary) neustále bližšie k Rusku, technikálie ohľadom potenciálu východnej Ukrajiny na ohrozenie Ruska, autoritatívne výroky Nitzeho, Matlocka a ďalších.
Toto sa nesmie spomínať. To je základ celej propagandistickej mašinérie. Ak je toto dodržané, tak už zvyšok propagandy je ľahký.
A ten zvyšok, to sú dve ďalšie úrovne propagandy.
.
Úroveň druhá: rôzne „argumenty“, ktoré sa ľuďom ponúknu, aby ich prípadne používali v debatných prestrelkách.
Tia argumenty nemusia byť logické, musia len logicky znieť ľuďom, ktorí nie sú schopní veľmi logickosť posudzovať.
Niekedy je dokonca až komické, ako si „analytici“, „aktivisti“ či bežní trolovia protirečia:
„Nech sa Rusko nepletie do záležitostí Ukrajiny. Presne tak, ako sa k tomu zaviazalo v Budapeštianskom memorande“.
:)))))) Celý ten výrok je hlúpy na niekoľkých úrovniach, ale najzábavnejšia je tá „logika“ argumentovať pre nezasahovanie do vnútorných záležitostí Budepeštianskym memorandom, ktoré je presne príkladom zasahovania do vnútorných záležitostí. Ukrajiny.
.
Budapeštianske memorandum bolo vyvrcholením tlaku, ktoré medzinárodné spoločenstvo, na čele s USA, vyvíjalo na Ukrajinu, aby sa vzdala jadrových hlavíc, ktoré zdedila po Sovietskom zväze. Prezident Clinton tlačil na prezidenta Kučmu, vyhrážal sa zastavením ekonomickej pomoci, ak Ukrajinci zbrane nepošlú Rusom.
Dôvod bol jednoduchý, svet bol nervózny z toho, kto všetko bude mať jadrové zbrane. A tak bol tlak na Kazachstan, Bielorusko a Ukrajinu, aby tie svoje odovzdali Rusku, nech má hlavice proste čo najmenší počet krajín. Tie prvé dve sa svojich vzdali rýchlo, len Ukrajina sa snažila chvíľu odolávať. Po tlaku USA ustúpila.
Výmenou za to dostala memorandum, ktoré nebolo žiadnou dlhotrvajúcou zmluvou, ale proste uistením, že vzťahy medzi danými krajiny sa stávajú štandardnými. Bodka.
A tým, že si krajiny uznali hranice to svojím spôsobom skončilo. Argumentovať dnes hocijako tým memorandom, je neuveriteľne hlúpe. Na to, aby ste povedali, že nemôžete napadnúť inú krajiny, nepotrebujete poukazovať na nejaké memorandum.
.
Mimochodom, celý skratkovitý argument „prečo by si Ukrajina nemohla robiť čo chce, vstúpiť kam chce“ je v podstate popretím polovice toho, čo sa učí na univerzitách pod pojmom medzinárodné vzťahy :))). Tie sú práve o tom, že krajiny si nemôžu len tak robiť, čo sa im zachce, ani v politike, ktorá je zdanlivo vnútorná a na prekonanie rozporov a trecích plôch treba zavádzať rôzne medzinárodné režimy, systémy kolektívnej bezpečnosti a podobne.
.
„Ale veď Rusi dosiahli opak, teraz do NATO vstúpilo aj Fínsko a Švédsko“
Akurát, že Rusko ani Fínsko ani Švédsko nenapadlo, že, ani sa im pred vstupom napadnutím nevyhrážalo, čiže zjavne to NIE JE to isté, ako vstup Ukrajiny.
Toto je ale presne ďalší príklad argumentácie, kde sú inteligentnému človeku veci hneď jasné, ale ten menej inteligentný by sa musel zamýšľať pol dňa nad tým, čo tam nesedí.
.
„Ale ruské záchody. A videli ste ruské dediny, hahaha!“
Argument „bohatstvom“. Implicitne sa tu tvrdí, že kto je chudobnejší, tak nejako nie je v práve. A to ešte takúto vetu sprevádza zvyčajne veľmi agresívne poukazovanie na to, aké je Rusko celé vraj zaostalé, skorumpované a podobne.
Až na to, že…. oveľa horšie je na tom Ukrajina. Má HDP na hlavu nižšie ako Albánsko. A to je teda výkon, na krajinu, ktorá má najväčšie prírodné bohatstvo v Európe (mimo Ruska). A pritom rozbité cesty, predpotopné železnice, korupcia.
Tak potom čo? Nemáme Ukrajincov počúvať či im pomáhať, lebo sú chudobní a skorumpovaní? To je celá logika?
(Nebudeme sa tu teraz zaoberať tým, ako majú niektorí značne v čase posunutú predstavu o tom, ako Rusko vyzerá dnes, oproti tomu, ako vyzeralo pred rokmi.)
No a takto by sa dalo pokračovať. Ľudia sa potrebujú cítiť chytro a tak radi opakujú výroky, ktoré im dávajú možnosť predstavovať si, že to oni si tie výroky vymysleli, a že to celé znie tak nejako argumentačne, a teda inteligentne.
.
No a potom je tu posledná vrstva propagandy, a tou sú veľmi jednoduché emotívne nálepky („name-calling“). Rusko je Russko či Ruzzko, Putin je Putler a podobne.
Všimnime si, ako ich pomerne veľa ľudí opakuje doslova až maniakálne, čo asi svedčí o vcelku slušnej kope nahomadených neuróz.
Podobne ako sú veľmi osvetľujúce výroky, ktoré každému „z druhej strany“ prisudzujú rolu kolaboranta, ktorý si musí chodiť do Moskvy, alebo na ambasádu, po noty.
Opäť, tomu človeku zvyčajne ťažko vysvetlíte, že on sa v zrkadle tejto témy pozerá na seba. Myslí si, že všetci fungujú ako on, opakovaním klišé a sloganov. A tiež zrejme závidí, mysliac si, že niekto má krásne šťastie a dobre sa zariadil, stačí mu opakovať nejaké výroky a z toho si žije. Kiežby aj on mal také šťastie, sakra!
:)))
.
Takže tak. Samozrejme, to, čo som tu vyššie napísal, neznamená automatické odobrenie ruskej invázie, to nie. Len chcem poukázať na to, že ruská strana mala svoje argumenty, ktoré v propagandistickej smršti zanikajú. A nie len tak, nejako prirodzene, oni sú často veľmi účelovo vytesňované. Ak ich spomeniete, tak sa povie, že „šírite ruské naratívy“. A tým pádom sa tým, čo ste povedali (vy, Jeffrey Sachs, Chas Freeman, Alastair Crooke, a ďalší „agenti“), akože netreba zaoberať.
.
Naozaj, celá táto téma je zároveň celkom bohatým poľom analýz nie medzinárodných vzťahov, ale toho, ako funguje spoločnosť, ako na ňu vplývajú rôzne propagandistické nástroje a ako niektoré témy odrážajú neurózy niektorých skupín spoločnosti.
A netreba sa báť, že by tých ľudí tento text zmenil. Aj keď si ho prečítajú, okamžite zabudnú na to, čo sa o logike či autoritách píše hneď na začiatku.
A budú ďalej opakovať tých niekoľko viet, ktoré opakujú dlhodobo. A budú to tak robiť ako bežní trolovia tak aj kaviarenská, „intelektuálna“ „smotánka“ spoločnosti :))“
Celá debata | RSS tejto debaty