Včera som si vypočula na Signaly duše, že ako vždy ideme po špirále, budeme opakovať témy z rokov december 2008 až 2009 už sa nepamätám dokedy.

Hoci už astrológiu nepočúvam a po dlhej dobe si občas pozriem túto, zdesila som sa. Začala som hľadať, čo som vtedy prežívala. A ja mám takú výhodu ako bloger, že moje články sú ako denník, čo som kedy prežívala a podľa článkov v nejakom období to viem vyhľadať, čo mi vtedy chodilo po rozume.

 

 

 

Práve to vyhľadávam a natrafila som na tento svoj článok, čo som napísala 1.januára 2008 a nečítala som ho 18 rokov:

 

Muž nie je kamarátka!

 

Mýty ktoré škodia týraným ženám

 

Žena žene vlkom

 

Komentáre k niektorým týraným ženám

 

Druhé pohlavie dieťaťu sebou nenahradíme

 

 

Bábiky – ten tu dám celý

 

Moje deti sa nikdy nehrali s bábikami. Ja som sa hrávala až do dvanástich rokov, až som sa zato hanbila, že taká veľká. Ale potom u nás bývala jedna konzervatoristka akože miesto internátu a ta si so sebou priniesla toľko nádherných oblečení pre bábiku – kojenca, že sme sa hrávali spolu. Boli to prešité košieľky a dupačky na naozajstného kojenca a niečo tak krásne som už možno v živote nevidela. Neviem čo by sa tomu mohlo v dospelosti rovnať.

 

Svojmu synovi som dala aj bábiku, aby nemal len samé auta a stavebnice. Dala som mu moju prvú bábiku z detstva, ktorá vyzerala už ako dievčatko.
Mala čierne rovne vlasy a pripomínala mi moju najmilovanejšiu sesternicu (mam ich sedem) a preto dostala meno ako ona. Vždy som jej zapletala vrkoče a jej prvé šaty boli pásikavo modré s úplne tenulinkými pásikmi. Presne tak nikdy nezabudnem ako prvýkrát vyzerala a že mala aj modrú stuhu vo vlasoch, ako nikdy nezabudnem, ako vyzeral môj už naozajstný syn, keď mi ho jedno ráno priniesli v pôrodnici.
Mal naolejovanú hlavu a mastne vlasy učesané ako bábika. Pripadal mi akoby som si ho práve odbalila z celofánu, ako bábika s ktorou sa ešte nikto nehral a úplne nová! Ešte aj košieľka na ňom bola absolútne narovnaná, ako len skúsené sestričky v pôrodnici vedia tak absolútne dôkladne zabaliť do košieľky dieťatko. Ja som sa to už potom márne pokúšala, zabaliť ho tak presne a bez toho aby som mu košieľku nepokrčila. Nemala som tu odvahu, tak silno ho do nej zavinúť.
A keď som ho takéhoto dostala a pripomenulo mi to tu novotu z detstva, tak oproti tej napevno obalenej košieľke kontrastovali jeho tučné líčka. Polkou prsta som mu stále chodila po tom líčku a doteraz sa pamätám, že také niečo jemne neexistuje ani na viečku, absolútne jemnulinká koža.

 

Ale moja prvá bábika vyzerala inak. Tu si už nepamätám, ako som dostala, ale mama mi to rozprávala. Mala som rok a pol, keď som ju dostala na Vianoce a nikdy na to nezabudla preto, lebo vraj vždy si myslela a tak to čítala, že tak malé dieťa sa ešte nemôže dojať. A ja vraj, keď som tu bábiku videla, tak som bola v takom pohnutí, že som ju len držala a rozplakala sa od radosti. Keby mi to niekto iný hovoril, než moja mama, tak to beriem s rezervou, či to tak nevidela len ona. Tejto bábike som dala meno po svojej mame. Vyzerala ako bábätko.

 

Prešli roky a synovi som vytiahla čiernovlasú bábiku, ktorú schovávam ako jedinú až doteraz. Ešte som takú svoju historickú mala platenú, čo mala nohy a ruky obalene latkou a červené papučky a tato bábika dokázala behať. Mama jej vždy vo vzduchu tak rozhompáľala nohy, že to celkom vyzeralo ako keby ta bábika bežala o dušu veľkými skokmi. Vždy, keď sme ju vytiahli, tak utekala, nech to bolo aj po rokoch a už sa latka na nej rozpadávala a hlavu mala obitú s dvojcentimetrovým riedkym páperím ako malé decko ostrihane nakrátko. Každá bábika mala svoje oblečenie a tato štrikované nohavičky s vreckom na hrudi a aj čiapočku.
Všetky bábiky mali mena našich žien v rodine, všetkých sesterníc alebo tiet. Každá mala svoju malú podobu a čo dokázala len ona. Tato sa zas volala po mojej babičke.

 

Oprela som mu bábiku o stenu, že čo na ňu povie, keď ju zbadá a či sa s ňou bude hrať, aby trochu zjemnel a nepočítal len auta, aby tiež mohol prejaviť svoju nehu. No ich plyšakov v posteli som sa dočkala až teraz, keď už mam pubertakov, že sa moje deti vážne hádajú aj o plyšovú žabu s dlhými nohami, čo sa na žabu ani neponáša a ma meno po psovi.
Môj syn si oprel hlavu o lakte na posteli, pozeral na bábiku a potom sa jej spýtal:
– Čo mi uvaríš? – Mal vtedy tri roky.
Zostala som šokovaná, že on očakáva, že bábika sa bude starať oňho a nie on o ňu a že v nej skôr videl dospelú ženu, ako malé dieťatko. Ale aj mali sme také nahrávky z neho, kde na otázku – A na čo je mamka? – odpoveda: – Na varenie. –

 

Ani moja dcéra sa nehrala s bábikami. V porovnaní s mojimi chlapcami dlhšie, ale v porovnaní so mnou skoro vôbec. Obliecť ju a dať spať, to bolo asi tak všetko, hoci, keď som jej kupovala bábiku, asi ja som si skôr prišla na svoje, čo ta bábika dokáže – cmúľať si palčeky a jej postieľka opäť skôr fascinovala mňa. Na to proste už žiadny model ani auta mať nebude a model ničoho. Moja dcéra skôr pozorovala bratov ako bábiky lietajú a padajú vláčené na šnúrach, hompáľané vo vzduchu a zaujímali ju vždy len stavebnice a niečo, s čím sa dalo niečo robiť. Len tak voziť ju nebavilo. A preto sme vždy chodili po kockách a vysávala som miniatúrnych vojakov, na ktorých si chcel môj syn v dospelosti odložiť tridsať tisíc, ako vtedy si už ich nakúpi dosť, hoci sme ich kupovali stále.

Môj syn túžil po tanku a keď sa raz do tanku na kolotoči dostal, tak sme mu kúpili štyri jazdy a zakaždým v tanku, pokiaľ nemal od strieľania úplne mokru hruď od slín.
Až dnes mame pod každým vankúšom plyšové mačky a pokiaľ mama žila, tiež mala svojho plyšového psa, ktorého si dávala pod hlavu. Ked vecer kazdy vykrikoval, kde ma svojho plyšaka, aj ona sa ozvala: – A moj pes je kde? – Bol také dobre operadlo pri čítaní.
Aj ja mam svojho plyšového macka, čo ma sveter na gombíky, ktorý mu uštrikovala moja mama, ale už neviem, kde je a kde sa v tej hore plyšakov stratil.

 

 

 

A páčia sa mi tieto moje básne z roku 2008:

 

Svetlomodrá

 

skoro biela

sa ku mne hodí vášeň

neporušená

zakrývajúca

čo sa z nej dá tušiť

ako zvnútra kvetov

kde je ticho

 

 

 

Svetloružový je západ slnka

ako cukrová vata mojich dní

 

nič si neželám
v mojich ústach
ako to
čo už mám

začiatok oblaku
lepkavú dlaň
ktorú ti schovávam
len cukor na paličke
z tých pravdivých rán

 

 

 

Keby som ťa mohla zakliať

tak na motýľa

a pudrovala by som si tvár
do bielej nevinnosti

no čakanie vo mne sa zmenilo
na nočného zaklínača lámp

 

 

 

Tak trošku ťa ľúbim
zašepkal si mi do dlane
dôvody návratov
bývajú neznáme

Nepoznal si tú hru
ako sa jahodami
naraz otráviť

rozdeliť ich v dlaniach
na polovicu
bozkávaním zmiešať
a vzrušením spečatiť

Videla som toľko
z teba, koľko ty zo mňa
jahody lesné
už zo sna

 

 

 

Keď narkóza sna
začne účinkovať
a cítim tvoje dlane
v povetrí

je to pár
ťažkých sekúnd
čo trvajú večnosť

bez toho aby som vedela
čo sa mi snívalo
keď udrú ako blesk
ako keď sa zabuchnú
vždy zatvorené dvere
ako keď preháňam
že viem
o čom je láska

 

 

 

Keď tvoje túžby
sú mi ozvenou
ako tamtamy
vlastného srdca

načúvam prívalu
vlastných snov
ako mi tepe v ušiach
príťažlivosť
opustených ciest
a netušených stretnutí

a mám strach
že moje srdce nedohrá
ten akord
vo výšinách
ako melódiu
ktorá vzlietne
ako vtáci
z bubna slov

 

 

 

Niekedy sa pýtam
či to milujem teba
keď mi pripomínaš lúky
medzi obzormi
keď do výklenkov
z teba
si odkladám svoj
tušený svet
ktorý nezanikne
aj keď sa zrúti
tvoja katedrála
a bude lietať popolom
a štípať mi oči
už len na večné
veky

 

 

 

Tvoja pýcha

zavisla ako pavučina

v čase ľubozvučnom

jej struny obopínajú

padacími mostami jej driek

 

Až keď jej celkom skĺznu šaty

a použije ihlicu z tvojich snov

až keď si uviaže vlasy

vydá sa na nový lov

 

 

 

Nevediem vojnu s tebou

ale s vlastnou povrchnosťou

s prízemnými radosťami v prítomnosti

so smútkom, že nikdy neprídu

iné chvíle krátke a priezračné

Musím mať v sebe silu

všetko najlepšie hodiť do studne

obaliť vnútro do lístia

a nechať zarásť zdanlivým zabudnutím

uprostred tŕňov tvojich veľkolepých ruží

 

 

 

Denne trhám nezrelé púčiky vlčieho maku

a rozťahujem krídla jemnoružovým lupeňom

Počujem ako praskajú ako zlepené oči

predčasné sny

 

 

 

Zobrať tak do rúk tvoju bradu

a cítiť v ruke tvoje kosti,

pred očami mám hmlu.

Vážiť dni, keď sa už nedá klamať,

len byť.

 

 

 

Celkom som si ťa vysnívala

domýšľavá že o mne každý večer snívaš

a bojíš sa, že si domýšľavý

Celkom som si ťa vysnívala

že sa bojíš ako sa bojím ja

že zveličujem a celá realita

je o schodoch celkom dôležitých dní

v zabudnutí

 

 

 

Keby nebolo búrky
nepočula by som
svoje bosé nohy na podlahe
ktoré odbíjajú
na siedmu večnosť
Vynárajúc sa z vody
nepočítam dni
už ani noci
na koľko nemilovaní

 

 

 

.