malinova

Ten Jung mi pripomína moju mamu. Celé roky, od mojich deviatich až do dospelosti ma presviedčala, že môj otec ma miluje a aby som mu napísala. To vždy bola nepríjemná povinnosť, napísať mu list, lebo furt ma tým otravovala – Napíš mu list. Má ťa rád. Čaká na list.

Lenže ona s ním nebola a až dnes si uvedomujem, aké to bolo schizofrenické. Ona mi vždy tvrdila, že ma má rád a ja som vždy zažívala, že je chladný ako psí čumák.

Dokonca si dnes myslím, že lepšie by bolo, keby mi povedala – Je to chladný človek. Dávaj si pozor, neotváraj sa!

Ale ona vždy tvrdila, že ma má rád a ja som videla naživo len naprostú ľahostajnosť. Môj otec bol vždy chladný a odmeraný muž.

Raz sa stalo, že mi otec začal tvrdiť, že moja mama ma proti nemu štve. Darmo som mu hovorila, že to nie je pravda, neveril mi.

A tým sa už úplne zaklincoval. Moja mama v živote naňho nepovedala nič zlé. Robila maximum pre to, aby som jej uverila, že ma má rád a večne ma naháňala, aby som mu napísala. A on sa ukázal ako takáto sviňa, že on začal ju kritizovať, že to ona ma proti nemu štve, keď mu nič neprejavujem.

Pán si asi po rokoch všimol, že sa nijako citovo nesprávam. A že by som sa ako dcéra mala. Ale že on mi nič nikdy neprejavoval, to sa mu zdalo normálne. Najprv ma absolútnym chladom naučil, že žiadne city neprejavuj a potom sa čudoval, že žiadne neprejavujem.

Po jeho štvaní proti mame, čoho sa moja mama nikdy nedopustila, som len dupľom s ním vnútorne skončila. Také svinstvo si moja mama nezaslúžila.

Moja mama bola romantik. Ja som ho videla triezvo. Skôr ja som videla jeho chlad. Ona si o ňom robievala ilúzie.

Keď už som mala tri deti, raz som zostala prekvapená, keď som našla jeho záhradnú pracovňu celú oblepenú mojimi fotkami a fotkami mojich detí v obrovských formátoch, aké fotila moja mama a ja som mu ich posielala.

To bol teda ten jediný prejav jeho lásky. Vôbec nevedel prejavovať city, celkom nič. Vôbec nechápem ako mohol oblbnúť moju mamu a čím.

Na jedno to bolo v mojom živote dobré, že som sa naučila, že muži necítia. Potom som od žiadnych mužov nič neočakávala. Že necítia, to bol normálny stav. Možno preto bol môj muž na mne tak závislý, že jemu sa páčilo, že od neho nič neočakávam. Už dopredu som ho brala ako keď si zaobstaráte tigra a nečakáte od neho, že bude ženou. Nikdy som od neho nečakala, že bude cítiť ako žena. Mala som pochopenie pre jeho samotu, pre jeho neskoré príchody, keď stretol kamaráta, lebo vždy som zdravo videla a ako normu, že mužom je ženský svet predsa ukradnutý. Skôr ma prekvapovalo keď cítil.

A týmto istým som bodovala aj u R, že som od neho nič nečakala, žiadnu lásku. Čakala som, že mu budem ukradnutá. A nezaťažovala som ho ničím citovým, lebo veď predsa muži necítia.

Podvedome si vždy nájdeme také lásky, ktoré nám pripomenú naše najväčšie zranenia. Asi znova som potrebovala zažiť šoky, že muži necítia. Že ťa zrádzajú, že pre nich nič neznamenáš. Boli ako môj chladný otec a studené sprchy ako pre nich nič neznamenám. Mala som prejsť transformáciou, že lásku máš cítiť sám k sebe, lebo čakať ju zvonku a od muža nie je celistvosť.

Že tvoju hodnotu ti nedáva muž a partner, ale máš si ju nezávisle na ňom uvedomiť sama.

Dnes keby mi 100 mužov povedalo, že som im ukradnutá, ani to mnou nepohne, lebo ich názor na mňa ma nezaujíma.

Ohodnotila som sa sama a na to partnera nepotrebujem. A aj lásku som si dala sama. Mám ju vo svojom vnútri a nepotrebujem ju zvonku, aby existovala.

Tešila som sa, že mám bratov. Aj tento sen sa mi takto splnil. Prvýkrát som ich videla, keď mali 17 a 19.

Dovtedy som trucovala, že nechcem ísť k otcovi. Najviac som sa tešila, keď ma vozili na motorkách. Mali asi tri motorky.

Moji bratia cítili. Jeden sa na mňa podobal viac než na brata.

.